„Ďalšia Bellova koncertná predohra premiérovo na pultoch orchestra SF.“

„Violončelista Alban Gerhardt si po spoľahlivom sólovom výkone v koncerte Edwarda Elgara znova sadol do orchestra ako tutti hráč.“

„Holstove Planéty priniesli efektné vyvrcholenie sezóny.“

Poslední koncerty Slovenské filharmonie v této sezóně připadly na 16. a 17. června. Před orchestr se postavil jeho šéfdirigent Daniel Raiskin a jako sólistu si přizval violoncellistu Albana Gerhardta. Společně pak provedli nejen Elgarův Koncert pro violoncello a orchestr e moll, ale v úvodu také koncertní předehru Sedmohradsko, požehnaná krajina Jána Levoslava Belly a jako vrchol Planety Gustava Holsta.

Dvojica abonentných koncertov pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina v dňoch 16. a 17. júna 2022 zavŕšila maratón ťažiskových orchestrálnych cyklov ťažko skúšanej a náročne prebiehajúcej 73. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie. Prakticky až v jej záverečných mesiacoch sa prevádzku podarilo dostať do štandardných produkčných rámcov, bez obťažujúcich vstupných covidových kontrol, povinných rúšok a limitovaného počtu návštevníkov. To všetko, prirodzene, nepriaznivo vplývalo na frekvenciu účasti skalného filharmonického publika, ktoré si po dlhom abstinujúcom období musí v súčasnosti cestu do Reduty znova hľadať. Dramaturgia poslednej koncertnej dvojice, zostavená z diel takrečeno skladateľských rovesníkov Jána Levoslava Bellu, Edwarda Elgara a Gustava Holsta, bola z hľadiska väčšinového poslucháčskeho vkusu vykročením správnym smerom; najmä populárna Holstova symfonická suita Planéty, predznamenávajúca poetiku filmových hudieb Johna Williamsa, tvorila hudobnú lahôdku, ktorou sezóna pôsobivým, doslova efektným spôsobom vyvrcholila.

Na úvod zaznela Bellova koncertná predohra Sedmohradsko, požehnaná krajina z roku 1904, ktorú bard slovenskej národnej hudby napísal na motívy sedmohradsko-saskej národnej piesne počas svojho pobytu v rumunskej, no prevažne Nemcami obývanej, Sibini. Skladby Jána Levoslava Bellu zažívajú v súčasnosti, vďaka obdivuhodnému edičnému úsiliu Hudobného centra a najmä neúnavnej, minucióznej rekonštrukčnej práci skladateľa Vladimíra Godára, svoju zaslúženú renesanciu. V konečnom dôsledku je to ukážka príkladnej spolupráce dvoch štátnych kultúrnych inštitúcií: Hudobné centrum už dlhší čas pripravuje a vydáva kompletný notový materiál autorových orchestrálnych skladieb, Slovenská filharmónia postupne zaraďuje na program ich prakticky premiérové uvedenie a vzápätí pohotovo zrealizuje zvukový záznam diel, ktoré postupne vydáva na CD. Na dirigentskú realizáciu Bellovho symfonického dedičstva sa podujal práve Daniel Raiskin – slovenskej pôvodnej tvorbe tým spolu s naším filharmonickým telesom bezpochyby preukazuje neoceniteľnú službu. Z partitúry príležitostnej „sedmohradskej predohry“ sa pokúsil vyťažiť maximum, hoci tá mu na demonštráciu sofistikovanejšej kompozičnej práce veľa príležitostí nedávala: svižná, občas prerývaná a priehľadne inštrumentovaná pulzácia skladby s niekoľkonásobným vstupom témy piesne Siebenbürgen, Land des Segens vyúsťuje v závere do jej krátkeho, kvázi hymnického orchestrálneho tutti, ktoré však pri najlepšej vôli nemá výpovednú silu populárnej hymny sikulských Maďarov „Ki tudja merre“.

Sólový part Elgarovho Koncertu pre violončelo a orchester e mol, op. 85 zaznel v podaní nemeckého hráča Albana Gerhardta. Umelec s naším prvým orchestrom účinkoval v minulosti už viackrát, zhodou okolností aj ako sólista tohto podmanivého diela britského majstra, ktoré pod taktovkou Alexandra Rahbariho predniesol na otváracom koncerte Bratislavských hudobných slávností 2007. Za tých pätnásť rokov jeho výrazový prejav dozrel, nadobudol spoľahlivú pódiovú istotu, no to, čo získal na zručnosti, ubralo z jeho schopnosti vcítiť sa do diela a pretlmočiť jej intímny, až mladícky vrúcny charakter. (V tejto súvislosti si pripomínam mladú francúzsku violončelistku Camille Thomas, ktorá v Bratislave pred niekoľkými rokmi uviedla Elgarov koncert po prvýkrát vo svojej kariére a jej výkon doslova uchvátil hráčskou naliehavosťou a výrazovou spontánnosťou). Hoci predchádzajúce riadky vyznievajú ako neuspokojivé hodnotenie, nemajú takými byť: Gerhardt naplnil atribúty excelentného, i keď mierne rutinovaného sólového hráča, ktorý zanechal jednoznačne sympatický dojem; ten umocnil gestom, keď sa, tak ako už raz v minulosti, po odohratí sólového partu začlenil v druhej polovici koncertu do violončelovej skupiny orchestra ako tutti hráč. Raiskin sprevádzal sólistu znamenite, no v medzihrách chvíľami zvuk orchestra neúnosne gradoval.

Holstova symfonická suita Planéty, op. 32, K. 125 z roku 1920 s portrétmi siedmich planét našej slnečnej sústavy (v čase vzniku diela sa o planéte Pluto ešte nevedelo) patrí medzi frekventované a obľúbené diela koncertného repertoáru. Z jej hudobného materiálu dodnes ťažia mnohí autori filmovej hudby, ba niektorí z neho doslova citujú (napríklad John Williams v Hviezdnych vojnách). Daniel Raiskin zvolil pri podaní opusu osvedčený interpretačný naratív s mohutným orchestrálnym aparátom, silnou prezentáciou dychovej a perkusijnej sekcie a s expresívnou dynamikou. Teleso viedol pevnou rukou, sugestívne, nezlyhávajúco frázoval a osvedčil sa aj ako vynachádzavý koncertný dramaturg, keď záverečný ženský zbor ponechal spievať mimo koncertného pódia. Ani on sa však tentoraz nevyhol neduhu, ktorý zväčša charakterizuje dirigentov strednej triedy, keď sa  občas dostanú k veľkému symfonickému telesu – nadužívajú dynamické vrcholy a priskoro šponujú orchester do fortissima. Raiskin do tejto kategórie dirigentov určite nepatrí, napriek tomu neodolal pokušeniu už v prvej časti Planét hovieť si v naddimenzovanom zvuku.

73. koncertná sezóna filharmónie je definitívne za nami – už teraz sa môžeme tešiť na to, čo nám prinesie jej nový, 74. ročník, a dúfať, že pandémia doň znova rušivo nezasiahne.

*******

Foto: Alexander Trizuljak