„Bolo zrejmé, že východiská jednotlivých autorov sú si v určitých ohľadoch blízke, zároveň má ale každý z nich svoj jazyk a svoje témy.“

„Ticho je pre Tomáša Pálku dôležitá téma a myslím, že je skutočne jedným z autorov, ktorí s týmto fenoménom dokážu pracovať.“

„Je to skladba plná citlivých, jemných nuáns, krehkej siete vzťahov, ktoré si vyžadujú mimoriadne vnímavých interpretov.“

Spolok skladateľov Konvergence oslavuje v týchto dňoch už dvadsať rokov od svojho vzniku. Pri tejto príležitosti usporiadali členovia spolku koncert so svojimi skladbami, ktorý si ich publikum vypočulo 15. júna u svätého Vavřince. Išlo pritom o akúsi prehliadku toho, čo sa v Konvergenci deje, s akou hudbou sa stotožňuje, ale aj kam sa posunula: na programe totiž vedľa seba stáli ako nové, tak aj staršie skladby jednotlivých autorov.

Myslím, že program celkom vystihoval to, aká Konvergence (aspoň podľa mňa) je. Závažnejšie pritom podľa môjho názoru vyznievala druhá polovica programu. Počuli sme tvorbu, v ktorej je prítomné ticho, pokoj a kontemplácia, na druhej strane však aj hľadanie, neistota a znepokojivé sondy „pod povrch“, do rôznych kútov ľudského vnútra. Bolo zrejmé, že východiská jednotlivých autorov sú si v určitých ohľadoch blízke, zároveň má ale každý z nich svoj jazyk a svoje témy.

Program bol zložený z celkom desiatich diel pätice autorov a autoriek: Michaely Pálka Plachkej, Tomáša Pálku, Jiřího Lukeše, Soni Vetchej a Ondřeje Štochla. Od každého z nich zaznela jedna novšia a jedna staršia skladba – v niektorých prípadoch bol časový rozptyl medzi skladbami kratší, v niektorých sa jednalo o dvanásť či až šestnásť rokov. To už je dosť dlhá doba na to, aby skladateľ/ka množstvo postupov a postojov prehodnotil/a – obzvlášť keď si uvedomíme, že Konvergenci zakladala skupina mladých autorov. Samozrejme na základe dvoch skladieb nie je možné posudzovať celý tvorivý vývoj daného skladateľa či skladateľky. Pre tých, čo na Konvergenci neboli prvýkrát a mali teda určitý kontext, však bolo toto porovnanie iste zaujímavé. Interpretačne boli diela v tých najlepších rukách súboru ensemble Konvergence (Matěj Vlk – husle, Ondřej Štochl – viola, Sebastian Tóth – violončelo, Egli Prifti – klavír, Jiří Mráz – klarinet) a jeho hostí.

Koncert otvárala aj uzatvárala hudba Michaely Pálka Plachkej, zakladajúcej členky súboru. Na úvod v premiére zaznela jej Passacaglia pre sólové husle. Podľa slov autorky bol základným myšlienkovým prvkom štvortónový motív Stingovej piesne – ten bol potom rôzne variovaný. Skladba tak na niektorých miestach až prekvapivo ponúkne veľmi prosto, zrozumiteľne znejúce miesta s jednoznačne odhalenou prácou s materiálom, inde je štruktúra trochu rozostrenejšia. V oboch týchto rovinách sa skvele pohybovala huslistka Tereza Horáková, ktorá, ako obvykle, predstavila publiku celú plejádu najrôznejších zvukových polôh. Na záver zaznela skladateľkina staršia kompozícia, Hory, louky, krávy (2013). Za poeticky znejúcim názvom sa skrýva skladba pre farebne zaujímavé zoskupenie: k viole (Ondřej Štochl, ktorý mal v ansámbli zároveň vedúcu pozíciu) a klavíru (Egli Prifti) sa pridal klarinetista Jiří Mráz a gitarista Martin Cába (gitaru však miestami tiež rozoznel sláčik – Martin Cába sa aj s touto technikou bez problémov vysporiadal). Najviac na mňa zapôsobila citlivá melodika diela, o mnoho pekných momentov sa tiež postaralo práve zapojenie klarinetu v presvedčivom, plastickom Mrázovom podaní. Myslím však, že na záver nebola táto skladba tou najvhodnejšou voľbou, nevytvorila tak podmanivú „bodku“, ako by som možno očakávala, a aj interpretácia na mňa síce pôsobila kvalitne, nie však úplne suverénne.

Od skladateľa a akordeónistu Jiřího Lukeše zaznel jednak piesňový cyklus Haru ni tsuite no uta (2022), jednak sólová akordeónová kompozícia Jáchymov (2019). V piesňovom cykle sa Lukeš inšpiroval poéziou waka a tematikou príchodu jari. Cyklus vyznieva veľmi pôvabne, vzletne, hoci nechýba ani dramatickejší kontrast. V trochu netradičnom spojení akordeónu a sopránu (Nao Higano) si skladateľ vytvoril plastický priestor, ktorý pútavo napĺňal nápaditými, témbrovo zaujímavými prvkami. Jednotlivé piesne sú krátke, v každej ale Lukeš stihne vytvoriť dostatočne nosný, okúzľujúci charakter. Akordeón, často s repetitívnym partom, vytvára pre kreácie speváčky spoľahlivý základ a premenlivý part sopránu sa nad ním v podaní Nao Higano odvíjal veľmi prirodzene, príjemne znelo, miestami hudbe vtisla trochu mystický podtón. Jáchymov z roku 2019 je celkom odlišnou, výsostne programovou kompozíciou – autorova reflexia kontrastov tohto mesta sa prelína so zachytením jeho histórie a osudom politických väzňov (napríklad so vzduchom pracuje Lukeš tak, aby reprezentoval dych človeka). Technicky bola podľa mňa skladba vypracovaná veľmi dobre, Jiří Lukeš naplno využil možnosti, ktoré akordeón ponúka, a svojou skvelou interpretáciou zároveň tieto postupy „obhájil“. Skladba pre mňa ale asi nemala taký efekt, aký by som možno na základe ťaživého programu predpokladala. Tento subjektívny dojem pripisujem za mňa trochu nejasnému vzťahu daného programu a tektoniky.

Tvorba ďalšieho člena spolku, Tomáša Pálku, bola v rámci koncertu zastúpená skladbami Dnes modlitbu ode mne odeber jak krev (2002) a Silent Distance (2018). V prvej z menovaných sa autor podľa vlastných slov už dotýka kompozičných postupov, ktoré vo svojej ďalšej tvorbe rozvíja. Skladba pre sólový klavír naozaj dáva tušiť, že skladateľ má zmysel pre prácu so subtílnejším výrazivom, konsonanciou, a z hľadiska času pre statickejšie, premýšľavé roviny. Kontrast vnáša napríklad skrze striedanie úsekov vo vyššom a nižšom registri. Skladba zaznela v interpretácii Egliho Priftiho, šlo o vydarené, podľa môjho názoru zmysluplné pojatie, v rámci ktorého dokázal klavirista tvorivo pracovať so zvukom nástroja a vhodne modelovať tektonický priebeh skladby. Niektoré z naznačených princípov potom bolo počuť aj v skladbe Silent Distance. Ticho je pre Tomáša Pálku dôležitá téma a myslím, že je skutočne jedným z autorov, ktorí s týmto fenoménom dokážu pracovať a presvedčiť svojich poslucháčov, že ticho potrebujú. Silent Distance je akousi plochou, ktorá akoby ticho navôkol nenásilne artikulovala – za niekoľkými výraznejšími „rozrušeniami“ pritom väčšinou stáli vstupy klavíru.

Relatívne novou členkou spolku Konvergence je skladateľka Soňa Vetchá, doktorandka HAMU. V programe zazneli jej skladby Odrazy vodních zrcadel (2017) a Parallel Worlds (2021). Soňa Vetchá možno s členmi Konvergence naplno nezdieľa všetky tie atribúty, ktoré som na začiatku menovala, aj ona je však v istom zmysle „hľadačkou“ – zaoberá sa sluchovými ilúziami a preniká tak do zákonitostí ľudského vnímania trochu iným spôsobom. Odrazy vodních zrcadel sú skladbou plnou kontrastov, juxtapozícií, často výrazných, útržkovitých gest. Premenlivosť pritom vychádza aj z toho, že sa autorka inšpirovala rôznymi stavmi vodnej hladiny. V skladbe skôr radí jednotlivé úseky k sebe, než aby ich rozvíjala – niekde je tento prístup efektný, niekde už možno spôsobuje dojem nesúrodosti. Každopádne má ale skladba strhujúci dopad. Skutočne zrelšie však potom pôsobila skladba z minulého roku, Parallel Worlds. Autorka tu pracuje s dvomi rozdielnymi dejmi, zároveň už uplatňuje spomínané zvukové ilúzie (v tejto skladbe je to princíp auditory streaming paradigm). Kompozícia pre husle (Matěj Vlk), violu (Ondřej Štochl), violončelo (Sebastian Tóth) a klavír (Egli Prifti) je podľa mňa veľmi vydarene vystavaná, všetky zmeny tu prebiehajú organicky, deje na seba vzájomne pôsobia. Autorka na mnohých miestach pracuje s polyrytmickými pásmami, vytvára komplexnú, pôsobivú faktúru. Dôležitá (aj pre iluzórnu rovinu) je potom práca s dynamikou, kedy Vetchá rýchlo prechádza z jednej extrémnej dynamiky do druhej, zmeny pritom nenastávajú vo všetkých nástrojoch naraz. Autorka tak vrhá poslucháčov do neúprosne plynúceho celku – účinok je síce bezprostredný, naozaj sa zorientovať ale nemusí byť tak jednoduché. Intenzívny zážitok do veľkej miery závisel aj na interpretoch, ktorí ale podľa môjho názoru skladbu podali na vysokej úrovni, s nábojom a s odvahou vstupovať aj do expresívnejších rovín. Pre mňa jeden z vrcholov večera.

Mimoriadne zaujímavé porovnanie dvoch rôzne starých diel sa naskytlo aj v prípade Ondřeje Štochla. Najskôr zaznela jeho staršia skladba (2010) …okamžik před tím pre husle (Tereza Horáková) a klavír (Egli Prifti), potom premiéra cyklu Insomnia pre sólový klavír. Zatiaľ čo prvá z nich sa týka momentov pred východom slnka a samotného momentu začiatku nového dňa, druhá z nich, už podľa názvu, súvisí s nocou – autor v slove k programu používa spojenia ako „odlesky bezsenných nocí“ či „skenování tmy“. Domnienka, že pôjde o kontrastné skladby, sa pritom počúvaním potvrdila. …okamžik předtím síce rozhodne nie je skladbou bez konfliktu, poslucháča ale predsa len vedie k veľmi optimistickému rozuzleniu. Je to skladba plná citlivých, jemných nuáns, krehkej siete vzťahov, ktoré si vyžadujú mimoriadne vnímavých interpretov. Tých, myslím si, v stredu dostala, Horáková a Prifti spolu prirodzene komunikovali, dopĺňali sa, tvorili a obzvlášť huslistka stále ponúkala nové a nové odtienky tónov. Insomnia, naopak, znepokojuje, miestami je úsečná, fragmentárna, možno až surovo úprimná. Zreteľne prítomné je určité pnutie, ktoré vyznelo aj v sugestívnom podaní Egliho Priftiho. Nepovedala by som ale, že by bola Insomnia odklonom od toho, čo sme mohli od Štochla počuť predtým – skôr rozvinutím pochmúrnejšej roviny jeho jazyka, ktorú sme už v niektorých starších dielach počuť mohli. Pre mňa bola premiéra tejto skladby veľmi silným zážitkom.

Konvergence oslávila dvadsať rokov programom, ktorý bol veľmi rozmanitý, podnetný, svojim spôsobom ale aj náročný, vyžadujúci zúčastneného a premýšľajúceho diváka. Na „narodeninový“ koncert je možno takéto nastavenie trochu netradičné. Každý, kto však Konvergenci trochu pozná, určite vie, že ide o zoskupenie, ktoré si na povrchný efekt príliš nepotrpí. Nech jej to vydrží aj naďalej.

*******

Foto. Fb a archiv souboru