„Výsledkom boli dynamické, premenlivé kompozície, ktoré boli svojim spôsobom kľúčom k tomu, aby mohlo publikum lepšie porozumieť aj Bókovej interpretačným rozhodnutiam.“

„Bolo zrejmé, že práve v tomto okamihu na pódiu tvorí – a že ako poslucháči máme to šťastie, že môžeme do jej kreatívneho sveta nahliadnuť.“

„Lyrickejšia poloha Nikol Bókovej pristala, dominovali spevne vedené línie.“

Prvou „hýbateľkou rezonancie“ tejto sezóny sa 3. októbra stala Nikol Bóková. Ďalší ročník cyklu klavírnych recitálov v Anežskom kláštore, bytostne spätého s nástrojmi C. Bechstein, otvorila táto klaviristka predovšetkým dielami Fryderyka Chopina, Sergeja Rachmaninova a svojimi autorskými kompozíciami.

Ako každý rok, aj tentokrát sa v rámci rady Hybatelé rezonance predstavia štyri výrazné osobnosti českého klavírneho umenia. Tento rok to budú až na jednu výnimku ženské interpretky: po zahájení Nikol Bókovej chystajú organizátori koncerty Kristiny Barta, Terezie Fialovej a Matyáše Nováka. Už na prvý pohľad tak ide o umelcov s rôznymi východiskami, skúsenosťami, prístupmi: a to, že sa takíto interpreti vystriedajú za rovnakým nástrojom, je niečo, čo považujem za najpútavejší aspekt tohoto cyklu. Koncertný C. Bechstein má svoje prednosti, ale aj slabšie stránky – a je celkom zaujímavé sledovať, ako sa k nim ktorý klavirista postaví.

Vráťme sa však k samotnému koncertu, k recitálu Nikol Bókovej. Umelkyňa, u ktorej sa interpretácia klasickej hudby stretáva s kompozíciou a improvizáciou, zvolila program pozostávajúci prevažne z kratších skladieb. V rámci jedného večera tak zaznela hudba od niekoľkých veľkých mien klavírnej tvorby: okrem spomínaného Chopina a Rachmaninova sme počuli aj Liszta, Skriabina a Bacha. V bulletine Bóková píše, že chcela vytvoriť jeden „barevný svět“ – a myslím, že sa jej túto predstavu podarilo naplniť.

Pestrosť večera pritom nespočívala len v rozmanitosti skladieb, ale aj v rôznorodosti polôh, ktoré klaviristka predviedla. Najvýraznejšou bola v tomto zmysle jej dvojrola interpretky a skladateľky. Vo vlastných kompozíciách, do ktorých zaradzuje aj improvizačné plochy, pôsobila Bóková mimoriadne autenticky a uvoľnene. Bolo zrejmé, že práve v tomto okamihu na pódiu tvorí – a že ako poslucháči máme to šťastie, že môžeme do jej kreatívneho sveta nahliadnuť. Niečo z tejto nenútenosti premietala aj do skladieb iných autorov, čo viedlo k sviežim interpretáciám oprosteným od zbytočného pátosu. Niekedy som však mala pocit, že ju cudzia štruktúra (najviac azda tá Bachova) trochu zväzuje – hoci si aj rámci týchto hraníc napokon našla priestor pre svoju invenciu.

Bókovej kompozície v sebe zahrnujú prvky klasickej hudby, jazzu, počujeme ale napríklad aj postupy typické pre minimal music. Každá z piatich jej skladieb, ktoré sme v tento večer počuli, spájala tieto (a mnohé ďalšie) inšpirácie v iných pomeroch a súvislostiach. Výsledkom boli dynamické, premenlivé kompozície, ktoré boli svojim spôsobom kľúčom k tomu, aby mohlo publikum lepšie porozumieť aj Bókovej interpretačným rozhodnutiam.

Večer otvorilo krehké, minimalistické Intro od hlavnej protagonistky večera. Nasledovala Étude-tableau č. 2 C dur, op. 33 od Sergeja Rachmaninova. Od tohto skladateľa potom zazneli ešte Moment Musicaux č. 4 e moll, Prelúdium č. 5 G dur a Étude-tableau č. 5 es moll. Zatiaľ čo v prvej Rachmaninovej skladbe mi chýbal trochu plnší, guľatejší zvuk, v poslednej etude interpretka presvedčila skutočne veľmi kompaktným, prierazným tónom, najmä v akordickej sadzbe. V Momente Musicaux sólistka vyzdvihla spodné registre (pevné „basy“ vyznievali celý večer ako jedna z jej najväčších devíz) a presvedčila aj presnými brilantnými, precíznymi figuráciami. Azda najviac ma v jej prevedení ale zaujalo Prelúdium. Lyrickejšia poloha Nikol Bókovej pristala, dominovali spevne vedené línie, ktoré dokázala opatriť jasným, rovným tónom (a to aj napriek tomu, že tento nástroj na mňa vo vyšších polohách pôsobí trochu tlmene).

Ďalším velikánom na programe bol Fryderyk Chopin: počuli sme Etudu č. 12 c moll, op. 25, Prelúdiá č. 20 c moll, č. 4 e moll a č. 24 d moll z opusu 28. Skvele zvukovo vystavaná bola podľa môjho názoru etuda „Oceán“, kde interpretka naozaj veľmi dobre zvládla artikulovať témy (v basoch aj v prvom hlase v pravej ruke), napriek virtuóznym rozkladom, ktoré tieto motívy obklopujú. Prelúdium č. 20 bolo vedené trochu staticky, podmanivo vyznelo intímne Prelúdium č. 4 ako aj intenzívne, zvučné Prelúdium č. 24, v ktorom Bóková naozaj poctivo dostála predpisu appassionato. Viac ako dobrú techniku ma ale bavilo vnímať interpretkin zmysel pre harmóniu, alebo to, že tektonický priebeh skladieb cíti trochu ináč, než je zvykom – niekde možno viac v detaile. Klasický koncertný repertoár Bóková trochu oslobodzuje od zaužívaných postupov: a to bez toho, aby šla egocentricky proti zápisu. Skrátka, ako vnímavý „kreatívec“ sa prejavovala nie len vo svojich kompozíciách, ale aj v známej klavírnej literatúre.

Okrem Chopina a Rachmaninova hrala Nikol Bóková Listztov Petrarkov sonet č. 104, Bachovo Preludium a fugu e moll BWV 855 a Skriabinovu Etudu č. 2 fis moll, op. 8. V Lisztovi sa opäť predviedla ako technicky zdatná hráčka, napriek zameraniu na detail dokázala aj v tomto členitom diele udržať logický tok. Bach znel v jej podaní neromantizujúco, hoci v rámci agogiky prelúdia sa predsa len nezaprela invencia interpretky. V Skriabinovi bolo na môj vkus asi príliš veľa pedálu, z hľadiska výstavby ale dala interpretka skladbe potrebný spád. Vo výsledku: mimoriadne príjemný, tvorivý večer s klavírnym umením.

Foto: Zdeňka Hanáková