pátek, 25 listopad 2022 14:31

PKF – Prague Philharmonia a komorní portrét Mariána Lejavy

Autor:

„Zdá sa, že hudobný tok už-už zastane alebo prestane znieť – potom však príde ďalší nepatrný podnet.“

„Paľova interpretácia sa jednoznačne stala jednou z nosných zložiek celého diela.“

„Eliška Bošková sa s technickou náročnosťou skladby nielenže vysporiadala, ale dokázala naozaj veľmi farebne a nápadito pojať jednotlivé nuansy a docieliť plastický výsledok.“

 

2022-11-25-PKFLejava-50

 

Dirigent, alebo skladateľ? Takouto otázkou uvádzala PKF – Prague Philharmonia koncert, ktorý v rámci Cyklu soudobé hudby S venovala slovenskému umelcovi Mariánovi Lejavovi. Vzhľadom k aktivitám tohto hudobníka sa pritom úvodná otázka stáva skôr rečníckou – a kým doteraz spolupracovala PKF s Lejavom najmä ako s dirigentom, v utorok 22. novembra ho v NOD-e predstavila aj ako vynikajúceho skladateľa.

Marián Lejava patrí na Slovensku medzi najuznávanejších skladateľov a podobnému renomé sa teší aj ako dirigent. Jeho spolupráca s PKF – Prague Philharmonia sa rozvinula behom posledných pár rokov; orchester už viedol niekoľkokrát, a to práve v projektoch zameraných na súčasnú hudbu a hudbu 20. storočia. Hana Dohnálková, dramaturgička „soudobkového“ Cyklu S, sa preto celkom logicky rozhodla pozvať tohto hudobníka aj do tejto rady. Výsledkom spolupráce bol „portrét plný premiér“; dvojhodinový program s piatimi dielami Mariána Lejavu.

 

2022-11-25-PKFLejava-12

 

Cyklus S koncipuje PKF ako komorné večery s hosťom a diváci sa tak o hudbe dozvedajú viac často od samotného autora. Marián Lejava bol z môjho pohľadu naozaj zaujímavým hosťom. Svoje skladby dokázal pútavo okomentovať, priblížiť ich, ochotne odpovedal na otázky publika, dobre si evidentne rozumeli aj s hostiteľkou večera Hanou Dohnálkovou. Pre tradičného poslucháča PKF je možno Lejavova hudba predsa len trochu náročnejšie uchopiteľná a prítomnosť autora určite dobre zafungovala aj v tomto ohľade. Je len škoda, že sa koncert neodohral pred trochu početnejším publikom.

Koncert otvorila mimoriadne virtuózna sólová kompozícia pre flautu s názvom Mo(o)nica(l). Keď Lejava o skladbe hovoril, spomenul, že sa tu preňho prioritou stáva zvuk, a toto zameranie bolo v rámci tohto kusu jednoznačné. Autor nápadito pracuje s možnosťami nástroja, a to aj tými rozšírenými. Využíva perkusívny potenciál klapiek, interpretke predpisuje spev simultánne s hraním, samozrejmosťou sú frullata, multifoniky či „slap“ tóny. Všetko toto často prebieha v rýchlych sledoch a rytmicky komplexných štruktúrach. Skladba je vďaka množstvu zvukových detailov veľmi efektná, nie je však povrchná a ani neskĺzava do samoúčelnej štúdie, ktorej cieľom by bolo všetky tieto techniky prezentovať. Lejava stále myslí aj na celkový tvar kompozície, na jej formu a výstavbu, balansuje medzi diskontinuitou a akousi „základnou“ súdržnosťou materiálu. Podiel na tom, ako skladba vyznela, pritom mala do veľkej miery aj vynikajúca sólistka Eliška Bošková. Tá sa s technickou náročnosťou skladby nielenže vysporiadala, ale dokázala naozaj veľmi farebne a nápadito pojať jednotlivé nuansy a docieliť plastický výsledok.

 

2022-11-25-PKFLejava-18

 

Ďalšou skladbou na programe bola opäť sólová kompozícia, tentokrát pre husle. Šlo o skladbu Adieu, ktorá sa do dramaturgie dostala neplánovane, namiesto kusu Con Brio (neodznel kvôli indispozícii interpretov). Adieu napísal Lejava na pamiatku zosnulého priateľa a tomu zodpovedá aj charakter skladby. Oproti Mo(o)nica(l) je striedmejšia, intímnejšia, melodickejšia. Zvukové detaily sú však dôležité aj v tomto prípade. Skladbu sme počuli v precítenom podaní Milana Paľu, husľového virtuóza a dvorného Lejavovho interpreta. Adieu bolo v jeho podaní témbrovo nesmierne pestré, obzvlášť sme jeho plný tón mohli obdivovať v širšie vedených úsekoch. Pôvodne je skladba komponovaná pre violončelo, a viem si predstaviť, že niektoré roviny znejú na tomto nástroji ešte vrúcnejšie a farebnejšie; vďaka Milanovi Paľovi však ani husľovej verzii nič nechýbalo. „Náhradnou“ skladbou za Con Brio bola ku koncu večera aj skladba Emmert venovaná skladateľovi Františkovi Emmertovi. Opäť išlo o skladbu pre sólové husle, v tomto prípade ale vystavanú na väčších kontrastoch expresivity a umiernenosti, drsnosti a krehkosti. Milan Paľa dokázal všetky tieto aspekty vystihnúť bezo zvyšku.

 

2022-11-25-PKFLejava-38

 

Centrom večera sa stala skladba Walden pre basklarinet a sláčikové kvarteto. Kompozícia je pôvodne z roku 2014, Lejava ju však v roku 2021 prepracoval a v Prahe po prvýkrát uviedol jej novú verziu. Sám autor hovorí, že inšpiráciou mu bol les. Mohli by sme pritom povedať, že nejde o zvukomalebné zhudobnenie prírody, ale o zachytenie pocitov, ktoré skladateľ pri pobyte v lese zažíva. Walden plynie len veľmi postupne, pomaly, potichu. Zdá sa, že hudobný tok už-už zastane alebo prestane znieť – potom však príde ďalší nepatrný podnet. Počujeme chvejivé flažolety, hru sul tasto či po pritlačenej strune tak, aby nevydávala žiadny tón a bolo počuť len trenie sláčiku. Krehké prostriedky ale občas preruší výraznejší element – najvýraznejšie bolo drsné prechádzanie slákom po strune violončela, pripomínajúce scratch tóny. Za PKF sa diela ujali Jindřich Pavliš (basklarinet), Michal Sedláček (husle), Milada Šulcová (husle), Dagmar Mašková (viola) a Judita Škodová (violoncello). Pár dní pred uvedením sa pritom ansámbel rozhodol, že by skladbu radi odohrali pod taktovkou samotného autora: a myslím, že to bolo dobré rozhodnutie. Štruktúra Walden totiž nie je z hľadiska metrorytmiky príliš prehľadná. Pocit pulzácie či prítomnosť ťažkej a ľahkej doby sú tu značne potlačené skrze držané tóny, ktoré sa vzájomne prelínajú: vďaka tomu autor účinne dosahuje skôr dojmu plôch než procesov. Skladba skvele funguje aj po stránke inštrumentácie: basklarinet pôsobí ako nenápadný kontrast a dodáva skladbe ďalšiu dimenziu.

 

2022-11-25-PKFLejava-64

 

Celkom na záver zazneli variácie Elogiaria pre sólové husle – verzia, ktorú sme počuli, bola takisto uvedená v premiére. Elogiaria vznikla na základe nápadu Milana Paľu. Želal si totiž, aby Lejava napísal variácie na Händlovu áriu Lascia chʼio pianga. Skladateľ však túto myšlienku rozvinul a po variácii na Händla skomponoval časti vychádzajúce z diel ďalšieho tuctu skladateľov, ktorí sú Paľovi a Lejavovi blízki. V rozsiahle Elogiarii tak bok po boku stoja motívy z Beethovena, Brucknera, Sibelia, Skriabina, Stravinského, Janáčka, Manoliosa, Haasa, Drenchera, Demoča a Mahlera. Povedala by som, že azda aj vďaka tomuto osobnému vkladu pristúpil Milan Paľa k skladbe s takým oduševnením – to by som ale nemohla vedieť, že sa s týmto nasadením púšťa do každej kompozície. Tu sa však Paľova interpretácia jednoznačne stala jednou z nosných zložiek celého diela a vzbudzovala dojem, že tvorivý proces máme všetci na dosah, priamo na pódiu. Forma variácií je podľa môjho názoru niekedy trochu zradná, a ak nie je vypracovaná s dostatočnou invenciou, môže „remeslo“ a kompozičné techniky potrebné k spracovaniu témy prevážiť a viesť k povrchnému výsledku. Toto ale určite ten prípad nebol. Lejava pristupuje k tematickému materiálu nápadito, nespracováva ho mechanicky, každá variácia je iná. Nepozorujeme tu jednoznačné smerovanie k najkomplexnejšej, či najveľkolepejšej variácii – materiál sa premieňa postupne, s rešpektom k vybranej predlohe. A hoci je vo svojom priebehu skladba často brilantná, figuratívna a efektná, je rovnako vyvažovaná aj subtílnejšími rovinami: a do jednej z nich v tichej kóde napokon aj ústi. Na záver večera plného podnetov celkom vhodný, stišujúci prvok.

 

2022-11-25-PKFLejava-71

 

*******

 

2022-11-25-PKFLejava-02

 

2022-11-25-PKFLejava-26

 

2022-11-25-PKFLejava-24

 

2022-11-25-PKFLejava-22

 

2022-11-25-PKFLejava-40

 

2022-11-25-PKFLejava-65

 

2022-11-25-PKFLejava-54

 

Foto: Milan Mošna

*KlasikaPlus.cz

-- redakce --

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.