„Dramaturgia predstavovala zaujímavý pohľad na hudbu prvej polovice 20. storočia – a v rukách SOČR-u sa jej dostalo kvalitnej interpretácie.“

„Napriek zrejmej technickej suverenite nehrala Vähälä „na efekt“, jej hra bola zreteľne premyslená, nechýbal jej prežitok.“

„Koncertné zážitky sa často spájajú najmä s výkonom sólistu – a hoci ma Elina Vähälä veľmi zaujala, zásadný zážitok som si odnášala zo záverečného Messiaena.“

Čisto z diel 20. storočia vystaval 16. januára Symfonický orchestr Českého rozhlasu program svojho abonentného koncertu. Večer s hudbou Janáčka, Bartóka a Messiaena dirigoval Sylvain Cambreling, sólového partu v Bartókovom Husľovom koncerte č. 2 sa ujala Elina Vähälä.

Nápaditý program pozostával z predohry Žárlivost od Leoša Janáčka, Bartókovho Koncertu pre husle a orchestr č. 2 a Messiaenovho diela L´ascension – v preklade Nanebovstúpenie. Hoci tieto skladby vznikli v rozmedzí zhruba 35 rokov (Bartókov koncert delí od Messiaenovej kompozície len 6 rokov), v každej z nich sa stretávame s iným, jedinečným skladateľským prístupom. Dokopy tak dramaturgia predstavovala celkom zaujímavý pohľad na hudbu prvej polovice 20. storočia – a v rukách SOČR-u sa jej dostalo kvalitnej interpretácie.

Janáčkova skladba, predohra Žárlivost, ktorá bola pôvodne zamýšľaná ako predohra k Jej pastorkyni, predstavovala síce relatívne krátky, ale úderný úvod večera. Už v Janáčkovi sa ukazovalo, že Cambreling povedie teleso inšpiratívne. Dielo vyznelo v podaní SOČR-u kompaktne, malo ťah, azda len v niektorých miestach s dominanciou sláčikov mi chýbala ešte väčšia plastickosť. Výkon navyše predznamenal aj to, v akej dobrej kondícii sú plechové dychové nástroje – ústredný motív zaznieval naozaj znelo a prierazne.

Hlavným „ťahákom“ večera bol Koncert pre husle a orchester č. 2 Bélu Bartóka – závažná kompozícia, ktorej sa zhostila výborná fínska huslistka Elina Vähälä. Bartókov koncert má klasickú schému, skladateľ v ňom ešte nadväzuje na svoj starší štýl (zreteľne počuť inšpiráciu maďarským folklórom, hlavne v úvode), zároveň ide ale o dielo komplexné, opatrne reagujúce na nové hudobné podnety (často sa v tomto zmysle skloňuje dvanásťtónová téma, hoci s dodekafóniou tu Bartók systematicky nepracuje).

Pre sólistu koncert predstavuje príležitosť predstaviť sa ako v brilantných, figuratívnych pasážach, tak v spevných, clivých melódiách. Virtuózny výkon tu ale nie je vystavovaný na obdiv tak zreteľne, ako tomu v mnohých iných koncertoch býva: sólistove dispozície sú v službách ťaživej, sugestívnej hudby. Myslím, že tomuto dostála Elina Vähälä bezo zvyšku. Napriek zrejmej technickej suverenite nehrala „na efekt“, jej hra bola zreteľne premyslená, nechýbal jej prežitok. Celý čas udržiavala akúsi neurčito pochmúrnu atmosféru diela, skôr než k iskrivým vyhrávkam smerovala k jadrnému, rustikálnemu charakteru. Už od prvého nástupu sa pritom tón jej huslí jasne niesol nad orchestrom, výnimočne dobre zneli najmä tmavšie, nižšie polohy. Krásne klenuté melódie predviedla v umiernenejšom Andante tranquillo, najviac temperamentu a zbehlosti ukázala v záverečnom rapsodickom Allegro molto. Čo sa týka celkového vyznenia, trochu mi chýbali živšie interakcie s orchestrom. Samozrejme sme počuli zvukovo veľmi pekné miesta (napríklad s fagotmi a lesným rohom pred kadenciou v prvej vete), vzťah medzi ansámblom a sólistkou ale pôsobil viac-menej chladne. V členitej štruktúre sa SOČR pod vedením Cambrelinga orientoval dobre, presvedčivo vyznievali najmä miesta v plnšej dynamike a hustejšej faktúre.

Koncertné zážitky sa často spájajú najmä s výkonom sólistu – a hoci ma Elina Vähälä veľmi zaujala, zásadný zážitok som s odnášala zo záverečného Messiaena. Štvorčasťové dielo s podtitulom „symfonické meditácie“ je jedným z mnohých odrazov skladateľovej viery, ktorú pretavoval do výnimočných kompozícií s náboženskými motívmi. Slovo „meditácie“ pritom môže (oprávnene) evokovať fakt, že ide o dielo, v ktorom sa stretneme s pozvoľna sa odvíjajúcimi štruktúrami, ktoré nemusia mať celkom jednoznačný vývoj či smerovanie. Dominuje zvuk, farba a ich jedinečné premeny v často syrrytmicky organizovanom tkanive.

Cambreling má s Messiaenovými dielami mnoho skúseností, čo rozhodne zúročil aj v pondelkovej interpretácii. SOČR viedol jasným gestom, zároveň ale podnecoval orchester k vystihnutiu charakteru, často veľmi vznosného, slávnostného. Dielo malo pod jeho rukami premyslenú tektoniku, vynikajúco vystavaný bol napríklad vrchol tretej časti (Hallelujah na trúbku, halleluhaj na činel) vo forte-fortissimo. To, čo úspech prevedenia korunovalo, boli potom výkony jednotlivých hráčov a skupín. Naozaj náročnú úlohu mala skupina plechových dychových nástrojov: prvá časť Majestát Krista žiadajúceho Otcovu slávu na týchto hráčoch stojí a padá. Predviedli sa však skvele, a najmä trúbky zneli mimoriadne pevne a jasne (podobne potom vo fanfáre tretej časti). Mohli by zaznieť dielčie postrehy o tom, že nie všetky nástupy v tejto transparentnej faktúre zazneli celkom presne naraz, v rámci takto exponovaného kusu ale šlo skôr o marginálie. Veľmi pekne zaznelo jemné sólo anglického rohu v druhej časti, momenty katarzie nastali v záverečnej, mimoriadne kompaktne a vzdušne znejúcej Modlitbe Krista vystupujúceho k Otcovi v podaní sláčikovej sekcie. Pre mňa jeden z najzaujímavejších počinov, ktoré som od SOČR-u počula.

Foto: Fb SOČRu