„Šestnásťročný Ryan Martin Bradshaw je bezosporu unikátnym interpretačným zjavom na domácej  pianistickej scéne.“

„Sólistov prednes Brahmsovho Intermezza A dur, op.118 musel uspokojiť aj náročného hudobnmého znalca.“

„Ondrej Lenárd znova presvedčil, že je ideálnym interpretom diel ruského romantického symfonizmu.“

V bratislavskom Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu sa v piatok, 27. januára 2023 konal ďalší, v poradí už piaty abonentný koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v tejto sezóne. Pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda odzneli dve ťažiskové diela ruského romantického symfonizmu – Druhý klavírny koncert c mol, op.18 Sergeja Rachmaninova a Symfónia Manfred, op. 58 P.I. Čajkovského. Sólový part Rachmaninovovho koncertu predniesol mladý slovensko-austrálsky klavirista Ryan Martin Bradshaw, v súčasnosti rezidenčný umelec SOSR-u, ktorý s naším rozhlasovým orchestrom pod dirigentskou kuratelou O. Lenárda v posledných sezónach pomerne často koncertuje (v novembri 2021 účinkoval s ním ako sólista Čajkovského Klavírneho koncertu b mol, v apríli 2023 ho premiérovo čaká uvedenie Klavírneho koncertu a mol Roberta Schumanna).

Šestnásťročný Ryan Bradshaw je bezosporu unikátnym zjavom na domácej pianistickej scéne. V čase, keď na ňu ako osemročný drobec so sprievodom Slovenského komorného orchestra v Redute vstupoval ako sólista Mozartovho Klavírneho koncertu A dur, KV 414, mal za sebou len zopár úvodných lekcií na bratislavskej Základnej umeleckej škole. Zásluhou klavírnej pedagogičky Venceslavy Ilievskej v učení rýchlo napredoval, sústredene si budoval sólový repertoár a začal sa naplno zúčastňovať na domácich i medzinárodných mládežníckych interpretačných súťažiach, ktoré s prevahou vyhrával. V roku 2016 sa rozhodol pre štúdium na viedenskej Hudobnej univerzite v klavírnej triede Vladimira Kharina, čo sa ukázalo ako šťastné riešenie a správna investícia do budúcnosti. Mladý interpret nadobudol potrebné sebavedomie výkonného umelca, kvalitnú prstovú techniku, motiváciu dravej súťaživosti a najmä silnú psychickú odolnosť, ktorá mu umožňuje odohrať náročné inštrumentálne koncerty bez najmenšieho zakolísania. Základnými atribútmi hry mladého Bradshawa sú teda znamenitá, prakticky nezlyhávajúca technická príprava a obdivuhodná pódiová psychická pohoda. Pri sledovaní jeho bravúrnej kreácie sólového partu Rachmaninovovho koncertu sa však dala zaregistrovať aj ďalšia charakteristická črta umelcovho koncepčného interpretačného myslenia: Bradshaw sa ani v jedinom momente nedal zlákať na samoúčelnú demonštráciu svojich suverénnych technických dispozícií. Svoju hru naplno podriadil celku, ba chvíľami sa dokonca zdalo, že sa cíti byť plnokrvnou súčasťou orchestrálneho aparátu bez najmenšieho úmyslu nad ním sólisticky dominovať. V kontexte bezpočetných virtuóznych produkcií mladých interpretov je takáto sólistická zdržanlivosť pri presadzovaní extrovertnej rachmaninovovskej klavírnej poetiky veľmi zriedkavá, skôr výnimočná. Zatiaľ čo Rachmaninov v interpretácii mladého umelca vyvolal nadšenú reakciu publika, spojenú so standing ovations (škoda, že limitujúce akustické parametre rozhlasového koncertného štúdia neumožňujú hodnotiť sólistovu prácu so zvukom), podanie Intermezza A dur č.2, op. 118 Johannesa Brahmsa, ktoré Ryan Bradshaw predniesol ako svoj prídavok, muselo uspokojiť aj toho najnáročnejšieho hudobného znalca; mladý klavirista dokonalo vystihol hudobný metatext skladby, ktorý týmto spôsobom dokážuinterpretovať len naozaj zrelí majstri.

Po prestávke zaznela koncertne zriedkavo uvádzaná Symfónia Manfred, op.58 P.I.Čajkovského, skomponovaná pod dojmom lektúry známeho dramatického eposu anglického básnika Lorda Byrona. Ondrej Lenárd ju v roku 1988 nahral s naším rozhlasovým orchestrom pre vydavateľstvo Naxos, no naživo ju, pokiaľ recenzentovi pamäť siaha, na domácom koncertnom pódiu ešte neuviedol. Tá snímka dodnes rezonuje ako ukážka ideálneho interpretačného štýlu ruského symfonického romantizmu, ku ktorému má Lenárd blízko. Aj s odstupom takmer tridsiatichpiatich rokov od nahrávky možno konštatovať, že dirigent nestratil nič zo svojho mladíckeho entuziazmu pre naratív tohto pôsobivého štvorčasťového kolosu: opulentné miesta v prvej i záverečnej časti, zvádzajúce k exponovanej orchestrálnej dynamike, dokázal Lenárd účinne držať v medziach triezveho dramatizmu, hudobný tok sa po celý čas nádherne vlnil (moment, keď sa v strede druhej časti Vivace con spirito z útrob preludovania dvoch hárf opätovne vynorí melódia vo vysokých sláčikoch, patrí v Lenárdovej interpretácii k nezabudnuteľným). Treba tiež konštatovať vzácnu vyrovnanosť podania: dirigent sa v tempách od svojej pôvodnej nahrávky ani náznakom neodchýlil. Brilantná ukážka majstrovského interpretačného naturelu.

Do konca aktuálnej koncertnej sezóny nášho rozhlasového orchestra sa môžeme tešiť na viacero koncertov pod taktovkou nášho dirigentského doyena. Uvedie na nich ťažiskové diela európskeho symfonizmu: symfonickú báseň Tak vravel Zarathustra Richarda Straussa, Organovú symfóniu Camilla Saint-Saënsa a na záver 5. Symfóniu cis mol Gustava Mahlera.

Foto: Fb SOSR-u, ilustrační – Fb O. Lenárda