„Díla od Mozarta, Haydna a Beethovena zazněla s noblesou a s názorem.“

„Koncert C dur je učebnicovou ukázkou toho nejlepšího, co hudba klasicismu nabízí.“

„Symfonie nabízí mnoho hudebních žertů a důvtipných momentů, které zůstaly nepovšimnuty.“

Návrat v čase: tak by sa dal označiť prvý koncert donátorskej abonentnej rady PKF-Prague Philharmonia. Program včerajšieho večera bol totiž zložený z diel troch velikánov 1. viedenskej školy a v Lobkowiczkom paláci by tak vlastne pokojne mohol zaznieť aj pred vyše dvomi storočiami. Orchester hral pod vedením Emmanuela Villauma, v pozícii sólistu sa predstavil huslista Jan Fišer. 

Koncerty rady Lobkowicz abonmá vždy ponúkajú veľmi komplexný zážitok, či už vďaka exkluzívnemu prostrediu, adekvátne zostaveným programom alebo krátkym prednáškam, ktoré vedie kurátor Lobkowiczkých zbierok Petr Slouka. Základom však samozrejme ostáva vysoká interpretačná úroveň, ktorú PKF dokáže v rámci koncertov zabezpečiť. Nebolo tomu inak ani včera. Orchester sa na poli hudby klasicizmu profiluje celkom výrazne, nie je preto prekvapením, že diela Mozarta, Haydna a Beethovena včera zazneli s noblesou a s názorom. Napriek tomu však neboli všetky momenty tak hudobne presvedčivé, ako som očakávala.

Ako prvú sme počuli predohru Wolfganga Amadea Mozarta k Figarovej svadbe, k opere, vďaka ktorej si skladateľa pražské publikum tak zamilovalo. Dirigent dokázal veľmi vhodne vykresliť dynamiku, najmä podstatné subito zmeny, takisto zvuk orchestra bol krásne svietivý a celok pôsobil hravo a pôvabne. Už tu sa však prejavil problém, ktorý sa v rôznej miere prejavoval počas celého večera. Najmä v drobných rytmických hodnotách orchester nedokázal byť celkom svedomitý, čo vzbudzovalo dojem určitej nedôslednosti.

Nasledoval Koncert pre husle a orchester C dur od najstaršieho z trojice viedenských klasikov, Josepha Haydna. Sólového partu sa ujal Jan Fišer, koncertný majster orchestru (toto miesto včera zastávala Romana Špačková). Koncert považujem za „učebnicovú“ ukážku toho najlepšieho, čo hudba klasicizmu ponúka: jednoduchosť, jas, radosť, presnosť. Fišer dielo ozdobil oblým sýtym tónom, potešilo tiež relatívne štýlové podanie bez zbytočného vibrata či iných romantizujúcich prvkov. Chýbal mi však nejaký osobitejší nápad, či už vo frázovaní, agogike, v celkovom pojatí skladby. Interpretácia na mňa pôsobila trochu plocho – hoci napríklad druhá časť Adagio vyznievala naliehavo, zdalo sa mi, akoby išlo len o hlbšie nepodložený efekt. V záverečnom Finale. Presto navyše aj inak skvele sekundujúci orchester trochu stratil nadhľad a precíznosť teda chýbala ako v ansámbli, tak čiastočne aj v sólovom parte.

Záver patril Ôsmej symfónii F dur Ludwiga van Beethovena, skladateľa, ktorého knieža Josef František Maximilián z Lobkowicz naozaj štedro podporoval. Symfónia nebýva do programov zaraďovaná príliš často, ide však o veľmi vyvážené a až prekvapivo optimistické dielo. Prístup Emmanuela Villauma k tejto skladbe ma zaujal a musím priznať, že v zásade celkom korešpondoval s mojim chápaním Beethovenovej hudby. Emmanuel Villaume jasne poukázal na postupné nastoľovanie romantických kompozičných prostriedkov, ktorými sa skladateľ odlišuje od dvoch predošlých autorov. Na druhej strane však nezabudol na to, že dôležité miesto majú v jeho hudbe aj intencie klasicizmu; a vďaka tomu vzniklo celkom pozoruhodné, svieže prevedenie. Interpretačné nedokonalosti sa však nevyhli ani tomuto číslu. Orchester miestami akoby opäť nestíhal dýchať a takisto si myslím, že symfónia ponúka nesmierne veľa hudobných „žartov“ a dôvtipných momentov, ktoré ostali nepovšimnuté: najmä napríklad v druhej časti Allegretto scherzando. Je však naozaj sympatické, ako sa hráči aj orchester nechávajú hudbou strhnúť, hoci je to azda aj dôvodom, prečo premysleným detailom nedokázali učiniť zadosť.

Som veľkou milovníčkou hudobného klasicizmu a večer tak bol pre mňa vítaným osviežením po mnohých abonentných koncertoch, na ktorých hudba tohto štýlového obdobia stojí tak trochu v tieni romantických kompozícií. PKF-Prague Philharmonia v tomto smere ponúkla kvalitný zážitok, som však presvedčená, že vie ponúknuť ešte viac.

Foto: Petra Hajská