„Ako jediné divadlo na Slovensku systematicky uvádzame operetu či klasický muzikál, čo kladie na našich sólistov oveľa väčšie nároky.“

„La Gioconda je skvelé hudobné dielo – dokáže osloviť hneď na prvé počutie.“

„Som naozaj hrdým šéfom opery.“

Štátna opera Banská Bystrica, ktorá tento rok oslavuje 60 rokov od svojho založenia, sa v pondelok 17. februára predstaví v Prahe na Festivale Opera 2020. Prinesú Giocondu Amilcare Ponchielliho. Inscenáciu, ale aj stredoslovenskú scénu všeobecne, približuje v rozhovore jej umelecký šéf Šimon Svitok.

Ste umeleckým šéfom Banskobystrickej Štátnej opery. Čím je podľa Vás táto scéna špecifická?

Určite svojou dramaturgiou. A nielen skutočnosťou, že často uvádzame menej známe diela. Myslím, že je veľmi špecifická tradíciou, že ako jediné divadlo na Slovensku systematicky uvádzame operetu či klasický muzikál, čo kladie na našich sólistov oveľa väčšie nároky, oproti divadlám, ktoré sa venujú iba operným inscenáciám. Technicky je veľmi náročné striedať štýly a nájsť tú správnu cestu, aby si umelec neublížil. Takmer všetci účinkujú okrem operných tituloch aj v operetách a v muzikáloch. To je myslím celkom nezvyčajné, pretože práca u nás nie je len o opere.

Okrem toho, že operu umelecky vediete, ste aj jej dlhoročným sólistom. Vnímate to vo svojej funkcii ako výhodu?

Výhoda je možno v tom, že som veľmi často prítomný priamo pri tvorení inscenácií na javisku. Keď teda vznikne nejaký problém, vidím ho hneď, ako nastane, a môžem ho aj rýchlejšie riešiť. Na druhej strane, z logistického hľadiska je zvládnuť funkciu šéfa opery s prácou vyťaženého sólistu často dosť náročné.

Ako sa na chode opery prejavuje to, že sa nachádza v malom meste?

Nemyslím si, že to chod opery až tak ovplyvňuje. Naši diváci sú aj z iných oblastí, predovšetkým z oblasti stredného Slovenska. Nevýhodou je možno len náročnejší kontakt zo zahraničím, dostupnosť nám trochu komplikujú aj horské prechody na sever a východ krajiny. Ale aj keď sú pre nás niektoré aspekty komplikovanejšie, návštevnosť sa nám darí udržiavať pomerne vysokú.

Prispôsobujete regiónu program divadla?

Možno sa viac snažíme si svoje publikum vychovávať. Preto si dávame záležať aj na zaraďovaní diel pre detských divákov a tiež pre návštevníkov v tínedžerskom veku. Nechceme divákom „podliezať“, naopak, ponúkame široké spektrum diel rôznych hudobných období. A musím povedať, že to funguje. Publikum sa už veľakrát samé zaujíma, čo nové prinesieme. Napríklad ani Ponchielliho La Gioconda, s ktorou prídeme do Prahy, nebýva na Slovensku uvádzaná, ale naši diváci si ju veľmi obľúbili. Práve preto, že majú možnosť vidieť niečo nezvyčajné a nie celkom bežné v našom opernom teritóriu. Samozrejme, závisí aj od spracovania. Priznávam, banskobystrické publikum je trošku konzervatívne a ultra-moderná podoba produkcii pre nich nemusí byť to pravé. Ale nezvyknem spracovanie titulov deliť na moderné a klasické, ide o to, či sú dobré, alebo zlé. „Klasická“ inscenácia môže byť tiež slabá a nudná, a pritom použitie moderných inscenačných prostriedkov, bez zásahu do vzťahov a deja opery, môže dielo veľmi oživiť a viac sa priblížiť divákom. Je treba jednoducho nájsť balans.

Okrem „povinných“ operných titulov často zaraďujete aj také, ktoré sa tak často neuvádzajú. Aké faktory sú pre Vás rozhodujúce pri tvorbe dramaturgie?

Vyberáme predovšetkým podľa štýlových období, keďže chceme, aby to spektrum ponuky bolo naozaj čo najširšie. Prvotné je teda pre mňa ako šéfa opery uvedomiť si, akých autorov či aké obdobia hráme a čo nám chýba. Následne, po rozhodnutí sa o autorovi, zvažujeme, či siahneme po nejakom „highlighte“ jeho tvorby, alebo vyberieme niečo menej známe. Samozrejme celkový výber diela ovplyvňujú aj možnosti domáceho sólistického ansámblu, ktorým v tom čase disponujeme.

A čo táto, jubilejná sezóna? Zaradili ste Evu J. B. Foerstera, nedávno ste premiérovali neznámu operetu Slečna vdova Jána Móryho…

Táto sezóna je naozaj špeciálna, slávime 60. výročie založenia našej scény. Eva bola symbolická, keďže to bolo prvé dielo, ktoré sa v opere v Banskej Bystrici hralo. Je to úžasná opera! Všetci, ktorí participujú na tejto inscenácii, ju robia veľmi radi. No a Móryho Slečna vdova? Takto celkovo zrevidovaná verzia tejto operety sa uviedla po prvýkrát. Ján Móry bol Banskobystričan, takže sme mu to boli tak trochu dlžní. Som rád, že sa to podarilo. Nebolo to jednoduché, neexistovalo revidované notové vydanie a robilo sa všetko nanovo. Napokon, podarilo sa to až na tretíkrát, pretože v nedávnej minulosti sme sa o to už v Štátnej opere pokúšali. Som rád, že to nakoniec vyšlo a dožila sa toho aj dcéra skladateľa, ktorá nás svojou návštevou poctila na premiérach. Opereta je neznáma, preto som sa mierne obával reakcie divákov, ale som rád, že sa im dielo páči, pretože je to skutočne vydarená inscenácia. Premiérovali sme ju v decembri a zatiaľ sú všetky reprízy vypredané. Nič viac ma nemôže tešiť.

Čím Vás oslovila konkrétne La Gioconda?

V prvom rade nádhernou hudbou. Na Ponchielliho Giocondu nedám dopustiť! Je to skvelé hudobné dielo, nie tak známe a dokáže osloviť hneď na prvé počutie. Až mi je zvláštne, prečo sa v operných domoch inscenuje tak málo. Spracovanie režiséra Dominika Beneša je vynikajúce, príťažlivé, a tiež si nemyslím, že by sa za každú cenu snažilo divákovi podliezať. Som presvedčený, že je to inscenácia, ktorá si zaslúži, aby sme ju ukázali inému publiku, ako u nás v Banskej Bystrici. I keď musím povedať, že najideálnejšie je uviesť titul v domácom divadle, pre ktoré bolo pripravené. Pri hosťovaniach musíme často riešiť problémy s inými rozmermi javiska a inscenáciu prispôsobovať. Ale to je samozrejme bežné pri hosťovaniach akéhokoľvek súboru, takže do Státni opery v Prahe sme sa všetci veľmi tešili.

Ako sólista veľa cestujete, Štátna opera dlhodobo spolupracuje napríklad s Japonskom. V čom ste si všimli najväčšie rozdiely medzi fungovaním operných scén na Slovensku a v zahraničí?

Asi hlavne finančné. Žiadna opera nie je finančne sebestačná. Je to neskutočne veľký kolos. Vstupenky by museli byť extrémne drahé. Ale v zahraničí je výraznejšia tradícia mecenášov či sponzorov. Tak, ako to bolo už od vzniku opery ako takej. U nás to tak rozšírené nie je, a tak najmä na finančnú stránku veci narážame ako na problém. Nemôžeme si dovoliť robiť produkcie s takými rozpočtami, ako v zahraničí. O Japonsku alebo Číne ani nehovoriac. V Taliansku to napríklad vyvažuje zanietenie, vychádzajúce z toho, že u nich opera vznikla. A veľakrát na menších operných scénach nie je až tak podstatná ekonomicky nákladná výprava, ale dávajú do popredia samotný spev, jeho štýl podporený jednoduchosťou scény. To je možno niečo, čo si zo zahraničia prinášam domov. Všetko je vec pohľadu a možností. Opera sa dá robiť rôznymi spôsobmi, len treba mať nadšenie a nevidieť za všetkým len peniaze. Operu musíte milovať a musíte ju chcieť robiť.

Čo na banskobystrickej opere môže byť podľa Vás pre divákov atraktívne?

Určite široká ponuka diel a ich spracovaní. Nemáme strach zaradiť do repertoáru aj najnáročnejšie tituly. V máji 2020 napríklad pripravujeme Pucciniho Turandot. Tá svojou náročnosťou určite prekoná to, čo sme doteraz robili. Som hrdý tiež na to, že umelci, ktorí chodia ku nám hosťovať, a môžem smelo povedať, že prichádzajú z celého sveta, tvrdia, že je u nás výborná atmosféra. Práve v Banskej Bystrici sa, podľa ich slov, neriešia primárne financie, ale spoločný cieľ – teda úspešné predstavenie. Naši diváci sú zvyknutí s nami veľmi aktívne komunikovať. Delia sa s nami o svoje dojmy, čo sa im páčilo, ale aj čo by zmenili. Mám rád túto spätnú väzbu, pretože diváci sú tí, pre ktorých našu prácu robíme. Máme divákov, ktorí navštevujú opery v Bratislave, vo Viedni, v Budapešti či tu v Prahe. A množstvo z nich vyzdvihuje práve skvelú atmosféru nášho divadla. Dúfam teda, že táto povesť o našej Štátnej opere vydrží ešte dlho. Som naozaj hrdým šéfom opery.

Foto: Jozef Lomnický, Zdenko Hanout, archiv Štátnej opery Banská Bystrica