„Vo vývoji telesa som veľmi pozitívne vnímal obdobie, v ktorom sa k nám začali vracať muzikanti, ktorí s nami vystupovali na začiatku.“

„Party sú čím ďalej komplikovanejšie a naozaj si vyžadujú domácu prípravu.“

„Všetko, čo je neznáme, čo bolí, nás nemusí hneď baviť. Nie je celkom jednoduché nájsť k tomu vzťah.“

Orchestr BERG patrí na poli súčasnej hudby dlhodobo k najvýraznejším českým telesám. Tento rok oslavuje svoju jubilejnú, dvadsiatu sezónu. Neodmysliteľnou súčasťou BERGu je pritom jeho šéfdirigent Peter Vrábel, ktorý stál už pri samom vzniku tohto súboru. Je tak tým najpovolanejším na to, aby komentoval vývoj orchestra, jeho plány na túto sezónu, ale aj to, aké cesty môžu k súčasnej hudbe viesť.

Orchester BERG vznikol v roku 1995. Ako to, že oslavuje 20. sezónu?

Je to tým, že zo začiatku sme hrali od koncertu ku koncertu, nemali sme niečo ako sezónu. Vtedy sme to nebrali tak, že zakladáme orchester. Chceli sme jednoducho hrať modernejšiu hudbu.

Mali ste k vytvoreniu BERGu nejaký konkrétny impulz?

To asi ani nie. BERG som zakladal s Petrom Budínom a veľmi nám vtedy pomohol profesor Riedlbauch. On ma dokonca na súčasnú hudbu aj nasmeroval. Ale nebol to žiadny konkrétny impulz, išlo skôr o to, mať priestor na repertoár 20. storočia – v začiatkoch ešte dokonca v kombinácii s 19. storočím.

Orchestr BERG vznikol v podobnom období ako Mondschein Ensemble, aktívne vtedy pôsobil napríklad aj Agon Ensemble. Kde v tomto kontexte stál BERG?

My sme sa snažili ísť vlastnou cestou, mať vlastné nápady. Ani sme to nevnímali ako konkurenciu. Naozaj to vtedy fungovalo skrátka tak, že sme si chceli zahrať Petra Ebena, zohnali sme ľudí a zrealizovali to.

Ako sa BERG odvtedy zmenil?

Ako sa zmenil, celkom posúdiť neviem. Ale čo som vo vývoji telesa vnímal veľmi pozitívne, bolo obdobie, v ktorom sa k nám začali vracať muzikanti, ktorí s nami vystupovali na začiatku. To bolo veľmi príjemné. Hrať súčasnú hudbu totiž nie je a nebolo jednoduché. A to aj preto, že party sú čím ďalej komplikovanejšie a naozaj si vyžadujú domácu prípravu. Potešilo ma teda, že aj ľudia, ktorí s nami boli v počiatkoch, našli svoju cestu k tomu, aby sa súčasnej hudbe venovali.

Mnohí interpreti sa do novšej hudby príliš nepúšťajú, majú predsudky…

Je to aj otázka času. Všetko, čo je neznáme, čo bolí, nás nemusí hneď baviť. Nie je celkom jednoduché nájsť k tomu vzťah. Predsudky vzniknú, keď to ako interpreti neskúsia a nepreniknú preto do hĺbky tejto hudby. Keď nezískajú túto skúsenosť, nemajú ako zistiť, že to nie je podvod, že to nie je tak, že môžu hrať ako chcú a aj tak to „nejak bude znieť“.

Vy sa ako dirigent venujete vlastne výlučne hudbe súčasnej, respektíve hudbe posledných dekád. Čo Vám táto hudba dáva?

Tak, častokrát mi dáva obrovský adrenalín (úsmev). Ten v súčasnej hudbe určite existuje, aj tým, že sú tie veci častokrát komplikované, a pochopil som, že sa tak naozaj musia naštudovať a zahrať. Tiež je to aj o tom, že svet okolo seba nejakým spôsobom vnímam, a táto hudba mi to aj potvrdzuje, odráža to. Takže vlastne hrám to, čo žijem.

Má pre Vás niečo, čo staršej „klasike“ chýba?

Ja mám rád aj staršiu hudbu, počúvam ju vo voľnom čase, len je škoda stále niečo opakovať. Naproti tomu vnímam ako veľké dobrodružstvo, keď dostanem nikdy neprevedenú partitúru, nemôžem si dielo vypočuť, a ak si chcem vytvoriť predstavu, dostať sa do sveta toho skladateľa, musím si to odsedieť pri klavíri. To ma veľmi baví a myslím si, že to baví aj ten orchester: to objavovanie. Hlavne potom na skúškach, keď sa hráči stretnú. Lebo predsa len, každý z nich má jeden part – to mu doma celkom nemusí dávať zmysel… (úsmev). A potom to počujú s ostatnými hlasmi a začne sa im to otvárať, začnú tomu rozumieť.

Ako súčasnú hudbu vníma české publikum?

Nič nepríde hneď a zaraz. Aj môj vzťah k súčasnej hudbe sa vyvíjal. To, čo dnes vnímam ako v podstate tradičnú hudbu, by mi tých 20 až 25 rokov nazad pripadalo ako neskutočná moderna. Myslím, že je to, napríklad aj v školstve, v inštitúciách, čoraz lepšie. Môj kamarát Kryštof Mařatka mi raz vravel: „Vieš, v Paríži je to iné, ale to je otázka času, v Prahe sa to tiež mení.“ A je to tak – ľudia si na modernú hudbu naozaj začínajú zvykať a objavuje sa už aj na koncertoch napríklad v Českej filharmónii.

V BERGu hudbu podávate často celkom atraktívne – vyberáte pôsobivé priestory, pracujete s multimediálnosťou, pridávate svetelný dizajn… Je to kvôli Vášmu vnímaniu hudby, alebo je to skôr cesta, ako súčasná hudba môže zaujať viac divákov?

Aj v tomto sme sa vyvíjali. Keď spomínate multimediálne počiny, to nie je jednoduché. Keď k existujúcej skladbe niečo také pridáte, môže sa stať, že sa to v konečnom dôsledku bude prebíjať a každá zložka bude na seba strhávať pozornosť. Neopustili sme tento prístup úplne, ale ak tam je iná zložka umenia, počítame s tým od začiatku a je to väčšinou už pri tých dielach, v ktorých to tak myslel samotný autor. Nezabudnem napríklad na geniálnu skladbu Georga Friedricha Haasa In vain. Tu hrá dôležitú rolu svetlo. Dvadsať minút sa dokonca hrá v úplnej tme. Haas prácu so svetlom zapísal už do partitúry, vnímal to ako jeden hlas, ako súčasť orchestra.

V takýchto prípadoch to funguje. Ak však chceme niečo také pridať do existujúcej skladby, musíme byť veľmi opatrní. Ak napríklad pracujeme s light designom, nechcem nikdy, aby sa to príliš menilo, skôr aby to bolo viacmenej nebadateľné. Nechceme tým priamo strhávať, len možno vytvoriť trochu odlišnú atmosféru. Koncept koncertu je v mnohom zastaralý, je v ňom kopa klišé – už podávanie rúk na samom začiatku… Hľadáme teda iné formáty vystupovania. Zo všetkého najviac by však malo ísť o hudbu.

Čomu teda pripisujete, že sú koncerty BERGu tak úspešné a navštevované?

No to môžem pripisovať aj skvelej manažérke Eve Kesslovej. Je v tom naozaj výborná. Ale inak asi neviem, čomu konkrétne to pripísať. Vždy sa snažíme uchopiť partitúru, ktorá je pred nami, maximálne a možno teda navyše rozmýšľame nad tým, ako by to mohlo vyzerať.

Súčasná hudba vie byť dosť výpravná. Darí sa Vám svoje aktivity financovať?

Ale áno, myslím, že aj súčasná hudba si v kultúre a jej štruktúrach našla miesto. Máme podporu Ministerstva kultúry, Hlavného mesta Praha, bez toho by to nešlo. Eva Kesslová občas zvykne poznamenať, koľko by ten lístok stál, nebyť financií od štátu. Kultúra musí experimentovať, bez toho to nejde, takže som rád za podporu, ktorú máme.

V BERGu sa špecializujete na súčasnú hudbu. To je však, pri terajšej pluralite rôznych smerov, dosť široký pojem. Je niečo, čo preferujete, alebo čomu sa, naopak, vyhýbate?

Nemám asi nič, do čoho by som sa nepustil. Láka ma vlastne všetko. Aj v súčasnej hudbe sú veľké rozpory o tom, že keď je niečo pekné, tak to nie je dobré, a keď to nie je pekné, tak to tiež nie je dobré… Ale my si chceme vyskúšať všetko, žiadneho štýlu sa nebojíme. Mám veľmi rád aj koncerty s mladými skladateľmi, tí veľa experimentujú. Vždy im vravím: je jedno, ako to dopadne a aká bude odozva, dôležité je, aby sme skúšali, hľadali. Je dobré, keď majú voľné ruky a neboja sa.

Vy teda so skladateľmi kooperujete až takto blízko?

Skúšame to. Stretávame sa, bavíme sa o tom. Ale niekedy dostanem do rúk aj už hotovú partitúru.

Čo ste si pripravili na jubilejnú sezónu? Ako bude prebiehať?

Mali sme začínať s nórskym autorom Lasse Thoresenom. Kvôli chorobe sólistky Berit Opheim, ktorá je v tomto diele naozaj nenahraditeľná, sme však koncert odložili. Na tú skladbu sa už ale dlho teším, nie je to úplná novinka, je z roku 2001. Vychádza z nórskeho folklóru, pracuje s mikrotonalitou, keďže to je prirodzenosť ľudovej hudby. Nie je to jednoduché, keďže my sme v mikrotonálnom svete vychovaní neboli, a je potrebné byť naozaj presní. Thoresena teda uvedieme až v júni, prvým koncertom sezóny tak bude premiéra sci-fi video opery Mira Tótha, Muž v skafandri.

Inak máme v sezóne osem koncertov a k tomu pokračujeme aj v projekte Hudba k siréne (krátke koncerty počas skúšky sirén, pozn. red.). Nad tým sme rozmýšľali dlho. Eva Kesslová bola v tomto veľmi, povedal by som, tvrdohlavá (úsmev) a nakoniec teda sirénu presadila! Sú to podujatia, kedy chceme na pár minút dostať modernú hudbu medzi ľudí – či už priamo na mieste, alebo vďaka Českému rozhlasu. V sezóne bude dosť premiér. Na konci roka potom robíme takú zvláštnosť – skladbu dvadsiatich skladateľov, ktorí s nami spolupracovali. Raz som videl také poviedkové filmy, kde každý režisér dostal priestor tri minúty. Tak to bude aj u nás: každý z týchto skladateľov napíše trojminútovú „poviedku“. Oni to napíšu, ja to potom s niekým skúsim zoradiť a spraviť z toho celok.

Ako tvoríte dramaturgiu sezóny? Máte nejaký kľúč?

Dramaturgom som ja, ale nemám na to konkrétny kľúč. V orchestri máme dva záujmy: hudbu českých skladateľov a na druhej strane to, čo sa udialo vo svete. Zvykli sme hrať vo väčšom, orchestrálnom obsadení, teraz sa to však ustálilo na menšej zostave – zisťujeme totiž, že mnoho zaujímavých skladieb vzniká aj pre 15–20 hráčov.

Jeden dôvod, prečo by mal nový návštevník zavítať na koncert BERGu?

Aby si vyskúšal, ako znie súčasná hudba, nie len tá, ktorá vznikla pred sto, stopäťdesiatimi rokmi. Napokon, kedysi, keď navyše ani neboli žiadne nahrávky, mali ľudia k dispozícii len súčasnú tvorbu.

Foto: archivy KlasikyPlus a orchestru BERG, Karel Šuster, Petr Dyrc, Pavel Hejný