„Čím viac spolu hráme, čím viac spolu a s hudbou žijeme, tým väčšia je naša jednota.“

„Neexistuje čosi ako fixná interpretácia.“

„Hudobné dielo sa rodí od prvej noty, dokonca od ticha predtým, ako zaznie prvá nota.“

Je to tak trochu len ďalší koncert, ale zároveň nie je. Aj tak uvažuje Semjon Byčkov o zahájení osemdesiateho ročníku Pražského jara, kde už dnes uvedie tradičnú Mou vlast s Českou filharmonii. Zo slov šéfdirigenta prvého českého orchestru je zrejmé, že o Smetanovom cykle uvažuje ako o veľkom diele, v ktorom je napriek programu a tradícii na prvom mieste stále samotná hudba. Tá podľa Byčkova osloví každého bez ohľadu na národnosť či znalosť reálií, hoci je najprirodzenejšie zakotvená práve v génoch českých hudobníkov. 

Zhovárame sa po vašej skúške na Mou vlast, pred zahájením Pražského jara. Toto dielo ste už s Českou filharmonii uvádzali, vznikla aj veľmi úspešná nahrávka, za ktorú ste získali BBC Music Magazine Award. Aké aspekty môžete prehodnotiť alebo objaviť v diele, ktoré už poznáte tak dobre?

Každá interpretácia sa vyvíja. Nezostávame u počiatočného pohľadu na pojatie. Dielo pritom zostáva rovnaké – meníme sa však my. To ovplyvňuje aj interpretáciu. Podobne to prebieha aj keď hrám dielo s tým istým orchestrom; aj v prípade orchestru akým je Česká filharmonie, ktorá má v interpretácii tejto hudby veľmi dlhú tradíciu. Vraciame sa k tej istej skladbe, ale mením sa ja aj hráči. Preto sa aj Má vlast vždy zdá nová – aj tentoraz to je rozdiel v porovnaní s minulým uvedením. Mou vlast sme spolu hrali v roku 2022 počas európskeho turné, krátko po začiatku vojny na Ukrajine. Keď sme začali skúšať, všimol som si, že hudba, ktorú sme už predtým hrali, znela zrazu inak. Bolo to kvôli tomu, čo sme v tom čase cítili. A teraz, o tri roky neskôr, znie opäť inak, pretože sme s ňou celý čas žili: spolu ako teleso, ale aj oddelene. Preto je to vždy znovuobjavovanie a preto neexistuje čosi ako fixná interpretácia. Interpretácia je pohľad, platný v daný moment. 

Máte vy aj orchester vždy rovnaký pohľad?  

Čím viac spolu hráme, čím viac spolu a s hudbou žijeme, tým väčšia je naša jednota. Myslím si, že každý umelec si uvedomuje, že interpretácia nie je absolútna a môže sa meniť. Dôležité však je, aby sme sa všetci menili rovnakým smerom – nech už je akýkoľvek. Interpretácia totiž musí pôsobiť presvedčivo, aby našu jednotu cítilo aj publikum. Ak tomu tak nie je, poslucháč si všimne, že niečo nie je v poriadku.

Niekoľkokrát ste spomenuli, že máte pocit, že sa filharmonici so Smetanovou hudbou a hudbou Mé vlasti už narodili. Vnímajú českí hudobníci takto prirodzene hlavne prvky súvisiace s ľudovou hudbou, jej rytmom a melodikou, alebo ide aj o niečo všeobecnejšie?

Smetanova hudba, podobne ako všetka zásadná tvorba, na ľudovej hudbe stavia. Folklór existoval skôr ako to, čo dnes nazývame klasickou hudbou. Je teda úplne prirodzené, že sa ľudová hudba stáva v rámci národa súčasťou genetickej kultúry. Keď sme v roku 2019 hrali Mou vlast s Českou filharmonii po prvýkrát, mali sme k nej každý, myslím ja a orchester, svoj prístup. Museli sme preto… ako to povedať? Azda nie nájsť konsenzus, ale nájsť spoločnú cestu. S mojim prvým naštudovaním Vlasti sa spája aj veľmi zábavná príhoda. Vo Vltave je miesto, ktoré zobrazuje svadbu. Hráči mali pre tento úsek vo zvyku a v predstave rýchlejšie tempo, než som mal ja. Ale keďže sú to skvelí hudobníci, veľmi flexibilní a otvorení, hrali tak, ako som chcel. Po skúške mi ale jeden z kolegov povedal: viete, je to česká svadba. A opísal mi, ako to na takej svadbe vyzerá. Zamyslel som sa nad tým a povedal si: „Dobre, v tejto skladbe by to mala byť česká svadba, nie ruská!“ (smiech) Prirodzene som tu šiel v ústrety orchestru – a v iných momentoch šli oni v ústrety mne. Hudba musí napokon vždy vychádzať z partitúry. Ale stále existujú špecifiká, ktoré skutočne súvisia s kultúrnou identitou ľudí a ktoré treba rešpektovať. 

Keď hovoríme o Mé vlasti, môže nám napadnúť nielen tradícia ľudová, ale aj interpretačná. Tú formovali najmä legendárni dirigenti ako Talich, Ančerl, Neumann či Kubelík. Inšpirovala vás niektorá z ich interpretácií? Pomohli vám pochopiť túto hudbu?

Práca veľkých umelcov je vždy inšpirujúca. V tomto prípade sa mi stalo inšpiráciou najmä vnímanie celkového ducha hudby – nezabúdajme totiž, že interpretácie týchto velikánov sú veľmi odlišné. Vychádzali z tej istej kultúry a z toho istého zdroja, teda Smetanovej partitúry, a predsa, ako o nej premýšľali a žili s ňou, dospeli k rozdielnym záverom. 

A čo vaše závery? Máte nejaké riešenie alebo predstavu ohľadne toho, aká by mala byť vaša interpretácia Vlasti? 

Viete, veľké umelecké diela kladú veľa otázok a neponúkajú žiadne riešenia. Riešenie nie je to správne slovo; tým by mohlo byť presvedčenie. Nech už je dielo a jeho pojatie akékoľvek, musí byť založené na presvedčení, ktoré bude prítomné v každom okamihu. A zároveň, ako som už povedal, hudba zostáva, ale my sa meníme – a s nami aj naše presvedčenie.

Keby sme teda hovorili o vašom momentálnom presvedčení, je niečo, čo by ste chceli zdieľať so svojím publikom? 

Takto o tom neuvažujem. Keď idete do skvelej reštaurácie, jednoducho si objednáte, kuchári to pripravia a vy dostanete výsledok. Nepýtate sa šéfkuchára, ako jedlo chystal. Ani by to nevedel opísať, nie je to možné. 

Do akej miery je pre vašu interpretáciu dôležitý mimohudobný program jednotlivých symfonických básní?

Má vlast je o legendách. Tie má každá krajina a kultúra a často sú založené na určitých historických reáliách. V tomto prípade sa teda legendy stávajú mimohudobným programom: lenže ak má program skvelá hudba, tak nejde o opisný program. To znamená, že vás hudba a zvukovosť vtiahnu do príslušnej nálady aj bez znalosti programu. Génius ako Smetana sa môže inšpirovať legendami, sú však len základom pre to, čo vytvorí hudobne a čo potom osloví každého, nielen Čechov. Vďaka tomu je hudba tak univerzálna.

Chápem. Smetanov koncept symfonických básní je ostatne veľmi uznávaný, napríklad aj oproti tomu Dvořákovmu je označovaný za menej opisný… 

Áno, to je pravda. 

… takisto je Smetana zvyčajne považovaný za nasledovníka koncepcie symfonických básní Franza Liszta. S tým by ste súhlasil?

Myslím, že áno. Viete, v polovici 19. storočia, možno aj trochu skôr, sa myšlienka programovej hudby stala veľmi atraktívnou. Tento koncept inšpiroval mnoho umelcov, stačí si spomenúť na Berlioza a jeho Fantastickú symfóniu. Takže áno, samozrejme, že tým bol ovplyvnený aj Smetana. Atraktívnosť programovej hudby vydržala, povedal by som, až do 20. storočia. Ešte pred jeho polovicou sa ale fenomén programu stal niečím negatívnym. Myslím si, že treba rozlišovať medzi hudbou, ktorá síce má program, ale zároveň vykazuje obrovskú kreativitu, a hudbou, ktorá berie program ako popis. Práve táto popisnosť sa pričinila o zlé meno programovej hudby. 

Ak by sme hovorili o hudbe samotnej, viem, že ste aj v nedávnom rozhovore pre Hospodářské noviny povedali, že vo Má vlasti nemáte žiadnu obľúbenú časť.

Nie, žiadne highlighty!

Rozumiem. Je však nejaký moment alebo úsek, ktorý považujete za významný z hľadiska Smetanovho štýlu? Niečo, čo by ste niekomu ukázali a povedali: pozrite, takto Smetana komponoval?

Tak by som to nepovedal. Hudobné dielo sa rodí od prvej noty, dokonca od ticha predtým, ako zaznie prvá nota. Je to rovnaké, ako s narodením človeka. A potom – ak je to kvalitné hudobné dielo, ktoré nie je rozkúskované, ale prepojené – žije svoj život do poslednej noty. Opäť: presne ako človek. Preto by som nedokázal vybrať jediný moment. Všetko spolu súvisí a nadväzuje na seba. 

Uvažujete v zmysle nadväznosti aj o vzťahoch samotných básní? Tvoria celok, aj keď neboli pôvodne zamýšľané ako cyklus? 

Kontinuitu básní možno vnímať viacerými spôsobmi. Napríklad Blaník začína tam, kde končí Tábor. Ale je pravda, že všetkých šesť básní má vlastnú kompozíciu, každá z nich je rozprávaná ako ucelený príbeh. Mám k tomu jedno zaujímavé zistenie: každú báseň môžete hrať ako samostatné dielo. Obzvlášť s Vltavou to funguje dobre, keďže je nesmierne populárna. Párkrát nás už ale organizátori požiadali, aby sme zahrali len prvú polovicu cyklu, prvé tri básne. Urobil som to niekoľkokrát – a vždy som sa cítil veľmi neúplný. Nestačilo to. Domnievam sa teda, že treba hrať buď celý cyklus, alebo len jednu báseň. Cítim medzi básňami organickú jednotu, aj keď ide o šesť rôznych častí. Je to ako čítať knihu so šiestimi kapitolami. Sú odlišné, ale zjednotené tým, že sú od jedného tvorcu. 

Má vlast je plná symbolov, pričom najvýraznejším je zrejme husitský chorál. Symboly sa často môžu zvrhnúť na prázdne frázy alebo byť zneužité – politicky, ideologicky. Ako sa dá v hudbe pracovať s týmito symbolmi, prípadne s ich významami?

Keď je hudba použitá na ideologické a politické účely, nie je to chyba hudby. Je to chyba tých, ktorí sa ju snažia využiť na presadenie svojej agendy. Najznámejším príkladom je hudba Wagnera, ktorú zneužili nacisti – Wagner pritom zomrel dávno predtým, než nacisti žili. Ale čo sa týka symbolov… tí, ktorí sa narodili v tejto kultúre, tieto symboly rozpoznajú. K tým, ktorí pochádzajú z iných krajín, bude hovoriť kvalita hudby. Myslím, že úlohou nás ako hudobníkov nie je robiť publiku prednášky. Našou úlohou je odhaliť partitúru, všetku jej bohatú krásu, protiklady aj kontrasty, aby mohli mať jednotliví ľudia rôzne predstavy o tej istej skladbe. Takisto môžu mať potom rozdielne dojmy z určitých symbolov. 

Je hudobný pohľad s možnosťou rôznorodého chápania diela zárukou, že Má vlast zostane relevantná aj v našej dobe? Hoci bola napísaná v ovzduší nám už vzdialeného Českého národného obrodenia?

Má vlast je veľké dielo, taká vždy zostávajú aktuálne. Je to neuveriteľné: zakaždým, keď hrám niektoré z týchto ikonických opusov, či už je to Má vlast, Šostakovičova Piata alebo Siedma symfónia, Beethovenova Deviata alebo Eroica… Zakaždým ma zasiahne to, aká aktuálna je tá hudba pre súčasnosť, pre túto chvíľu. V našich životoch sa vždy deje niečo, s čím táto hudba súvisí. Preto nezáleží na tom, či vznikla pred sto rokmi, alebo dnes. Jej sila totiž spočíva v tom, že je spojená s ľudskou povahou a prirodzenosťou. Verím, že sa ľudská povaha počas existencie ľudstva nezmenila. Zmenil sa spôsob, akým sa prejavuje, zmenil sa aj spôsob života. Ľudia, ktorí žili v Smetanovej dobe, vrátane neho samého, však prežívali rovnaké výzvy, rovnakú radosť a rovnaké utrpenie ako my. A veľké umenie, nielen hudba, ale aj literatúra či výtvarné umenie, je prejavom týchto aspektov ľudskej prirodzenosti. Vďaka tomu je vždy relevantné.

Moja posledná otázka je trochu širšia. Ako sa cítite pred takou udalosťou, akou je zahájenie Pražského jara?

V tomto prípade existujú na jednu otázku dve odpovede. Jedna z nich je, že je to jednoducho ďalší koncert. Či už hráme na Pražském jaru, alebo v malej dedinke kdesi vo svete, hudba zostáva rovnaká. Nemení sa náš vzťah k hudbe ani zodpovednosť, ktorú máme voči nej a voči nášmu publiku. Na druhej strane samozrejme existujú faktory, ktoré nás môžu veľmi ovplyvniť. Medzi nimi aj udalosti ako Pražské jaro. Pražské jaro má navyše mnoho významov. Môžeme hovoriť o festivale a o tom, že sa koná už po osemdesiaty raz. Tiež môžeme uvažovať o tom, že jar v Prahe existuje tak dlho, ako samotné mesto. Jar pre mňa znamená omladenie. Všetko sa obnovuje, kvitnú kvety, svieti slnko a my dýchame inak. Pražské jaro si tiež spájame s hroznými udalosťami roku 1968, ktoré nakoniec viedli k Nežnej revolúcii. Je to celá zmes pohľadov a súvislostí. Všetci si preto veľmi dobre uvedomujeme, že ide o udalosť, ktorá má význam pre celý národ. A hudba je s tým spojená: nepoletuje kdesi mimo realitu, nie je to len hra zvukov, ale bytostne sa nás týka. Preto mám pred zahájením dve odpovede. Je to prosto ďalší koncert – ale zároveň nie je.