„Bola radosť sledovať, ako sa tento systém ozubených kolies postupne rozbiehal.

„Človeka mrazí, no aj tak tú krásu chcete ďalej pozorovať.“  

„Semjon Byčkov svoje zanietenie povýšil do výrazového prostriedku.“

Česká filharmónia 3. marca odohrala prvý z dvoch koncertov zájazdu do Viedne. Dirigent Semjon Byčkov previedol divákov dielom Šostakoviča, konkrétne jeho Violoncellovým koncertom č. 1 a Symfóniou č. 5. Po jeho boku sedel violoncellista Sheku Kanneh-Mason a svojím majstrovstvom sa im podarilo zdvihnúť návštevníkov Musikvereinu zo stoličiek.

Iniciály DSCH, alebo inak, D, Es, C, H. Použitie vlastného mena v kompozícii nie je ojedinelé a aj Dmitrij Šostakovič sa neraz takýmto spôsobom podpísal do vlastného diela. A práve týmito tónmi začína aj jeho Koncert pre violoncello č. 1. Sheku Kanneh-Mason zaujal pozíciu sólistu a bez dlhého otáľania skromne rozohral prvé tóny, akoby sa nachádzal len na malom nenápadnom recitáli. Hru však postupne gradoval a tak, ako do diela prilieval dynamiku a zanietenie, tak s ním postupne gradoval orchester. Bola radosť sledovať, ako sa tento systém ozubených kolies postupne rozbiehal. Semjon Byčkov dirigoval spôsobom, ako keď sa snažíte rýchlo rozbehnúť alebo rýchlo zabrzdiť vlak. Nedá sa to, ale aj tak vynaložil maximum snahy, aby toho dosiahol.

Po ráznej prvej vete Allegretto druhá veta Moderato pôsobila ako čaj a deka pre nadšeného, no unaveného poslucháča.  Orchester svojím citlivým vstupom rozohrial miestnosť a Jan Vobořil výrazným a chtivým lesným rohom uviedol vstupujúci part violoncella. Hra Shekua Kanneh-Masona niekedy pripomína vokálne frázovanie. To sa ešte viac ukázalo v tretej vete Cadenza. Smutný lyrický spev violoncella nepremenil na afektované náreky, ale na komplexnú spleť hlasov, ktoré dumajú, smútia a skáču si do reči. Kombináciou jeho hry, akustikou a kvalitou nástroja vznikali v nízkych polohách príjemné momenty, keď violoncello namiesto toho, aby znelo drsnejšie, tak sa sálou niesli jeho harmonické tóny. Orchester následne nekompromisne predviedol prvú tému krátkej štvrtej vety Allegro con moto. Klesavú melódiu prevzal Sheku Kanneh-Mason a popri mäkkom pizzicate hráčov ho začal virtuózne rozvíjať.

Je to deväť rokov, odkedy s rovnakou skladbou vyhral cenu BBC Young Musician a je pozoruhodné sledovať ako sa jeho talent ďalej rozvíja. Semjon Byčkov úspešne vybalansoval orchester a sólistu až do výbušného konca. Jeho skúsenosť aj vzťah k hudbe Šostakoviča ukazuje, že vie ako k nej pristupovať a čo v nej má vyniknúť. Potlesk publika utíchol, až keď mu Sheku Kanneh-Mason venoval prídavok, ktorým bolo jeho vlastné Prelúdium IV. Je to krátka pieseň, kde nízke tóny v rytme hlbokých nádychov a výdychov mali upokojujúci, až meditatívny efekt.

Po pauze sa rozoznel sláčikový orchester dramatickým kánonom a tak začala Šostakovičova Pátá symfónia a jej prvá veta Moderato.  Následne husle priniesli prvú tému, ako keď sa stavajú sochy z ľadu. Človeka mrazí, no aj tak tú krásu chcete ďalej pozorovať.  Druhú tému už prispôsobili rytmickému pozadiu, čím vytvorili pocit bublajúceho napätia. Pochodový úsek tu akosi nevytváral asociácie s militantným prostredím, ako tomu vie nastať pri iných prevedeniach, ale pôsobil istým spôsobom „bolerovsky“. Veľmi atmosfericky znejúci kánon flauty a lesného roku predznamenal koniec vety.

Druhá veta Allegretto začína svižne hravými fagotmi a celý orchester rozprúdil zvláštne hudobné panoptikum. Drevené dychy veľmi ostrými akcentmi podporili istú baletnú rytmizáciu. V strede vety Jan Fišer veľmi spevavo zaštebotal husľami a z melódie sa ozývala nevinná hravosť, ako keď počujete afekt, ktorý viete, že nie je afektom, pretože sa zrodil z úprimnej emócie. Tretia veta začína ukážkovou definíciou toho, čo znamená Largo. Boli to dlhé legáta a smutný, no s nádejou oplývajúci melodický vývoj. Ako myseľ vyrovnávajúca sa s ťažkou životnou udalosťou kde v temnote aj malé svetlo má obrovský význam. Semjon Byčkov ukázal, čo je to hudobná emócia v povrazoch dirigentskej profesionality a svoje zanietenie povýšil do výrazového prostriedku. Po vzrušujúcich sláčikoch prišli flauty s melódiou z prvej vety. Mali mysteriózny, no aj veľmi prednesový charakter, akoby v príbehu posúvali dej z uvedenia postáv do zápletky, a vy tušíte, že sa niečo pokazí.

Posledná veta prichádza akoby z ničoho nič. Tak ako sa vraví, že mravec unesie násobok svojej hmotnosti, tak sa zdalo, že orchester v tej chvíli vie prevýšiť vlastné dynamické možnosti. Búrkové symfonické vlnobitie veľmi decentne ukľudnil lesný roh v slnečnej melódii. Ňou akoby držal sláčiky na uzde a tie síce živo pulzovali, no na reťazi piana až pianissima. Posledný smútočný pochod na konci vety uvádzali drevené dychy s jemným rytmom tympan. Gradáciu využili v malom dynamickom spektre veľmi citlivo a ako sa ďalšie nástroje pridávali, pochod nestratil na krehkosti. Pridaním sláčikov sa však už dramaticky vyvinul, vrcholiac durovým víťazným prerodom v závere. Napriek tomu, že do záveru vnikajú oslavné dychy, Semjon Byčkov sa sústredil predovšetkým na sláčikovú sekciu, ktorá rezala vzduch opakujúcim sa tónom v unisone a nenechával tak diváka ani hráčov vydýchnuť až do posledného crescenda.

Publikum svojou vďakou neutíchalo, a tak sa Semjon Byčkov ešte postavil pred orchester a odmenil publikum skladbou Nimrod z Variácií Enigma Edwarda Elgara. Napriek rozprúdenej krvi po Šostakovičovi, Semjon Byčkov s orchestrom držali umiernenú pompéznosť, ktorá je v diele tak citlivá, a týmto hudobným skvostom sa s publikom rozlúčili.

Foto/zdroj: Facebook České filharmonie