„Konstantin Lifschitz predviedol v prelúdiách podľa mňa presne ten typ práce, ktorý poslucháčov k aktívnemu počúvaniu bezprostredne vedie.“

„V Šostakovičovi si dovolil ostrejšie dynamiky, viac úsečnosti. V Chopinovi bol poetickejší, trochu fantazijný.“

„Zásadnou a obdivuhodnou kvalitou stredajšieho koncertu bola klaviristova precíznosť v úhoze a artikulácii.“

Koncentrovaným klavírnym večerom pokračoval v stredu 11. júna Mezinárodní hudební festival Kutná Hora. Programom zloženým výlučne s prelúdií nadviazala dramaturgia festivalu na hlavnú linku festivalu: pripomienku Dmitrija Šostakoviča. Dvojičkou k Šostakovičovým drobným klavírnym skladbám sa stali prelúdia Fréderica Chopina. V chráme svaté Barbory hral Konstantin Lifschitz.

24 prelúdií pre klavír op. 28 Fréderica Chopina a rovnomenný Šostakovičov opus 34 stavia na známej tonálnej schéme, kedy skladby postupne zaznievajú vo všetkých tóninách. Na rozdiel od Bachovho Temperovaného klavíru, ktorý radí tóniny chromaticky a do susedstva dáva skladby v rovnomenných tóninách postupujú Chopin, Šostakovič (a ďalší, napríklad Skriabin) po kvintovom kruhu – zároveň v dur aj mol. Tóniny prelúdií tak po sebe nasledujú podľa počtu predznamenaní, vedľa seba sa ocitajú skladby v paralelných tóninách (č. 1 C dur – č. 2 a mol). 

Ako u Chopina, tak u Šostakoviča pritom môžeme hovoriť skôr o rade než o cykle v pravom slova zmysle. Skladby sú spriaznené hlavne výberom tónin, nie je ale problém zahrať len jednu z nich, alebo ich kombinovať, prerušiť poradie – to sa dialo aj na stredajšom recitály. Každé z prelúdií má totiž svoj vlastný charakter, každé je trochu mikrokozmom per se. Konstantin Lifschitz tieto špecifiká rešpektoval, zároveň ale medzi prelúdiami od oboch autorov hľadal súvislosti. Niekedy nechal kus doznieť až do úplného ticha, inokedy radil skladby attacca. Každopádne jeho pojatie skôr podporilo dojem cyklickosti, užšej previazanosti, a to napriek tomu, že striedal skladby dvoch autorov. 

Klavírny recitál zložený z takmer päťdesiatich drobných kusov nie je príliš jednoduchou disciplínou: pre interpreta, ani pre poslucháča. Hrozí rozdrobenie alebo naopak prílišná jednoliatosť. Pre poslucháčov je to zas pomerne veľká porcia hudby – v tomto prípade sa hralo bez prestávky. Navyše, domnievam sa, že ak si takýto koncert chce poslucháč užiť, musí pozorne počúvať detaily. Krása takto drobných útvarov spočíva práve v maličkostiach (nech to akokoľvek znie ako klišé). Ak ich poslucháč nedokáže rozlišovať, začnú sa čoskoro zlievať do indiferentnej masy, z ktorej vyčnievajú len extrémy. Tomuto scenáru sa potom samozrejme vyhýba lepšie, ak k hudbe dostatočne vnímavo pristupuje interpret. 

Konstantin Lifschitz predviedol v prelúdiách podľa mňa presne ten typ práce, ktorý poslucháčov k aktívnemu počúvaniu bezprostredne vedie. Lifschitz totiž detailom partitúry sám pozorne načúva, hrá so záujmom, tvorivosťou. Zásadnou a obdivuhodnou kvalitou stredajšieho koncertu bola klaviristova precíznosť v úhoze a artikulácii. Vďaka tomu zneli aj hutnejšie faktúry zrozumiteľne – a to aj v chrámovej akustike. Len v niektorých figuratívnych Chopinových prelúdiách (napríklad č. 5) som si vravela, že by postačovalo ešte trochu menej pedálu. Možno to ale bol aj interpretov zámer. Aj Chopinove lyrické miesta totiž vždy hral s o trochu nižšou konkrétnosťou, akoby chcel vytvoriť skôr farebnú plochu než publiku odhaliť konštrukciu štruktúry. Vynikajúco Lifschitzovi zneli akordické, alebo proste vertikálne mohutné plochy, farebné, plné, v krásnej rezonancii. Nemuselo ísť pritom len o miesta vo vyšších tempách, veľmi dobre takto rozozvučal aj Chopinove Largo č. 20. V exponovanejších momentoch dokonca mohli byť limitom aj dispozície klavíru (značka Petrof), viem si predstaviť, že by bolo jeho fortissimo ešte zvučnejšie. Pochopenie štruktúry ukazoval aj v miestach, kde bolo treba vyzdvihnúť niektorý hlas. Paradoxne som mala pocit, že najviac kreatívne a plasticky klavirista vynáša linky v stredných hlasoch a v (zvučnom) base. „Typické“ sopránové melódie boli, pre mňa, podnetné trochu menej, vyššie registre a diskant mi niekedy zneli až plocho (napríklad Chopin č. 3). 

Lifschitz mal pre štýl oboch skladateľov veľké pochopenie. Zaujímavo pôsobil jeho prístup, keď zdôrazňoval osobité rysy ich reči. V Šostakovičovi si dovolil ostrejšie dynamiky, tvrdší úhoz, viac úsečnosti. V Chopinovi bol poetickejší, trochu fantazijný. Zaujímavo sa to prejavilo v delikátnejších drobných hodnotách. Zatiaľ čo v Chopinových prelúdiách hral Lifschitz aj leggiero s predstavou mäkkosti, u Šostakoviča suverénne používal aj suchšiu dikciu (prvýkrát takto zaznela v čísle 2).  Zároveň ale trefne vystihoval, čo majú prelúdia oboch autorov spoločné. Na týchto miestach si potom, aspoň z môjho pohľadu, dovolil trochu fúzie. Šostakovičovým melódiám tak prepožičal kúsok Chopinovej elegancie, tým Chopinovým o čosi odvážnejšiu expresivitu. Zvlášť na skladby Šostakoviča to malo pozoruhodný efekt, jeho prelúdiá tým získali ešte jednu rovinu. 

Recitál Šostakovič vs. Chopin sa stal poctivou obhajobou drobných skladieb. Aj keď sú prelúdia často hrané ako prídavky alebo proste vďačné kusy, ktoré interpretovi na ploche malej formy umožnia ukázať dosť výrazu a techniky, Lifschitz z nich vydoloval oveľa viac. Bez potreby okázalého efektu alebo šokujúcej originality zahral prelúdia ako štyri tucty pozvánok k invenčnému klavírneho umenia. Intenzívny, autentický večer.

Foto: Jan Šmok