„Vždy, keď sa človek do diela zahĺbi, nájde toho omnoho viac. Práve to je pre mňa podstata klasického umenia: skúmať to, čo je na prvý pohľad možno nebadateľné.“

„To, že pre túto úlohu vybrali práve mňa, navyše keď nemčina nie je môj materinský jazyk, je splnený sen, ale tiež veľká zodpovednosť.“

„Deti sa dnes neučia tomu, že je kultúra dôležitá. Myslím však, že o inteligencii národa hovorí aj to, aký je ten národ kultúrny.“

Slávka Zámečníková, pôvodom slovenská sopranistka, vystúpila minulý týždeň ako Pamina v premiére Čarovnej flauty vo viedenskej Staatsoper. Dnes je jasné, že sa jej výkon stretol s veľkým úspechom – rozhovor vedený pár dní pred premiérou ale ešte zachytáva procesy a pocity, ktoré sa viažu s obdobím pred takto dôležitým počinom. Popisuje, ako Slávka pristupuje k svojim postavám, ako prechádza „z role do role“ a ako si v novej inscenácii našla cestu k spievaniu Paminy. 

Zastihla som ťa v týždni pred premiérou vo viedenskej Staatsoper. Ako sa v takto vypätom období cítiš, ako prebiehajú tvoje dni?  

Strasujúco! (úsmev) Stresujúco, ale v pozitívnom slova zmysle – takéto situácie ma totiž vždy veľa naučia, čo je jedným z dôvodov, prečo svoju prácu milujem. Predpremiérová fáza má svoje špecifiká, ako napríklad fakt, že s jednou skupinou ľudí strávime sedem týždňov. Už sa nám o sebe aj sníva. Navyše sa stále niečo vylepšuje, človek má pocit, že je to nekonečný kolotoč… ale v týždeň pred premiérou sme vo fáze, kedy už všetci vieme, čo robiť. Už len takzvane priťahujeme skrutky. 

Je pre teba ako speváčku čas pred premiérou inšpiratívny? Alebo sa skôr tešíš, ako to budeš mať za sebou? 

Premiérové produkcie sú náročnejšie. O to viac sa z nich však umelecky čerpá. Keď naskakujem do inscenácie, ktorá už je v repertoári divadla, skúšame ju zhruba týždeň až dva. V menších operných domoch niekedy výnimočne dlhšie. Je to situácia, v ktorej spevák v podstate skopíruje to, čo bolo vymyslené na premiére, a snaží sa túto rolu na seba napasovať. Nie je to tak osobné, ako keď je premiéra šitá na mieru konkrétneho speváka, tak ako napríklad v tomto prípade Pamina presne na mňa.  

Zrovna Paminu si spievala predtým v Slovenském národném divadle v Bratislave. Je to teda výhoda mať rolu už naštudovanú? 

Paminu som v Bratislave spievala, ale mali sme v tej sérii iba dve predstavenia. Časti tejto role, duet a predovšetkým áriu, som však spievala ešte počas štúdia na konzervatóriu. Nedávno som sa s jedným kolegom rozprávala o tom, či je lepšie spievať premiéru v role, ktorú človek ešte nikdy nespieval, alebo premiérovať ospievanú rolu. Podľa neho bol najlepší ten prvý prípad, teda debut, keď začínate ako nepopísaný list. Z mojich skúseností je to ale oveľa, oveľa ťažšie. Spomínam si napríklad na Poppeu: spievala som premiéru a zároveň svoj debut v tejto roli. Bolo veľmi náročné hneď od začiatku pochopiť, kto vlastne v tejto role som a ako sa do nej mám vcítiť. A samozrejme aj režisér hneď od speváka vyžaduje určitý prvotný osobný vklad. Myslím, že s Paminou je to ideálne. Poznám ju, ale nespievala som ju ešte toľkokrát. Do novej produkcie si tak nesiem určitý vklad, mám ale tiež úplnú slobodu vytvoriť novú Paminu, takú, ktorá sa stane mnou samotnou. Vďaka tejto produkcii už vnímam Paminu inak, a to aj spevácky. Môžem povedať, že som síce milovník Čarovnej flauty, ale nebola som milovníkom spievania Paminy. (úsmev) Ešte z čias štúdia mi v árii zostali určité zlozvyky a neistoty, ktoré ma dodnes nechceli opustiť. A tak som sa aj v našej súčasnej produkcii dokázala pred áriou vystresovať. Ale počas procesu naštudovania, vďaka nekonečnému opakovaniu, skúšaniu, ale aj vďaka pojatiu Barbory Horákovej Joly, som mala príležitosť spoznať túto postavu viac do hĺbky. A už si rozumieme oveľa viac.  

Hovoríš, že je výhodou aj to, že si toho o Pamine z iných produkcií veľa neprenášaš. Je ťažké opúšťať nejaké pojatie postavy? Ako sa ti do jednotlivých výkladov vôbec vciťuje? Je napríklad rozdiel medzi tými klasickými a modernými? 

V tomto som celkom klasik. Vždy sa teším, keď sa medzi modernými produkciami môžem vrátiť do nejakej peknej, klasickej, kde sa všetko sústredí na speváka a na jeho výkon. Ale uvedomujem si, že to nie je tak jednoznačné. Oproti klasickým môže moderná inscenácia poukázať na nové aspekty roly. Dokonca aj takej, ktorú spevák už dobre poznal – mohol ju však poznal trochu jednotvárne. Pokiaľ idey vychádzajú z originálneho konceptu, a ak operu prehĺbia, vôbec mi nevadia ani moderné inscenácie.  

Čo sa týka prechádzania z jednej produkcie do druhej: je to neodmysliteľná súčasť našej práce, súčasť, ktorá ju robí veľmi zaujímavou. Človek sa stále niekam posúva a každé naštudovanie ho niečím obohatí. To potom môže uplatňovať aj ďalej a v najlepšom prípade tým tiež stúpa kvalita výkonu. Každá nová produkcia je však ako lotéria, kde človek nemá poňatia, čo vlastne podpísal. Koncept sa dozvie až v prvý deň skúšobného procesu. Vtedy už nie je cesty späť.

Sú produkcie, ktoré si odmietla kvôli tomu, že si vedela, že s nimi nebudeš súznieť? 

Asi by som to povedala v jednoduchosti: záleží, v akom období príde ponuka, aký dôležitý je operný dom, ktorý mi ju dáva, a či ide o rolu, ktorú si potrebujem naštudovať. Ak by to bola postava, ktorú si naozaj chcem zaspievať a vyskúšať, tak by mi nevadilo vziať ju aj v nejakom menšom divadle, hoci mi produkcia možno nie je až tak pochuti. 

Spomínala si, že s rôznymi produkciami spoznávaš postavy viac do hĺbky, a naznačila si, že je to aj prípad Paminy. Čo si v tejto postave odhalila? 

„Čarovka“ je dielo, ktoré naozaj môže interpretovať každý inak. Veľmi záleží na pojatí režiséra. Ja som základný koncept tejto opery preskúmala hlbšie aj vďaka svojej absolventskej práci, v ktorej som sa venovala práve postave Paminy, takže mi boli známe napríklad slobodomurárske motívy. Pamina je fascinujúcou a prekvapivo veľmi modernou postavou, obzvlášť v kontexte obdobia, v ktorom opera vznikla a s ohľadom na vtedajšie postavenie žien v spoločnosti. V našom príbehu vedie Tamina skrz skúšku ohňom a vodou ona sama. Práve Pamina preberá iniciatívnu, je sebavedomá, prekypuje dôvtipom a oddanosťou, nechýba jej silné presvedčenie a odvaha konať v mene lásky. V každej inscenácii však môže byť vyobrazená inak, podľa toho či sa z Čarovnej flauty robí opera pre deti, alebo nadčasové dielo určené takpovediac pre všetkých. Aj to ovplyvňuje, či bude Pamina jednorozmernou princeznou nasledujúcou lásku, alebo sebavedomou ženou, ktorá si nenechá šťastie uniknúť pomedzi prsty. Možností je neúrekom.

Na to som sa ťa vlastne chcela opýtať, či je ti bližšia tá princeznovská poloha, ktorá je pri Pamine v tom prvom pláne pomerne zrejmá, alebo v tej postave hľadáš niečo iné. 

Každý by si rád z času načas užil koncept, kde si oblečie pekné šaty a môže spievať. (smiech) A aj pre časť divákov je atraktívne práve to, keď vidí produkciu, pri ktorej skrátka nemusí príliš premýšľať, a pristupuje k tomu ako k forme relaxu. Avšak vždy, keď sa človek do diela zahĺbi, nájde toho omnoho viac. Práve to je pre mňa podstata klasického umenia: skúmať to, čo je na prvý pohľad možno nebadateľné. Čím viac hľadáme, tým lepšie dielo chápeme. Ja mám pri skúšobnom procese vždy tendenciu veci meniť, zapojiť do pojatia to nové, čo som sa o postave dozvedela skrze to, ako som sa do nej vžila. Je to nekončiaci kolobeh… ktorý ale treba najneskôr týždeň pred premiérou zastaviť a zmieriť sa s tým, že ďalej sa dostanem možno zas postupom času. Zrovna u Paminy a Čarovnej flauty by sa dalo filozofovať donekonečna… 

Sú to práve emócie, ktoré tvoje hudobné pojatie ovplyvňujú najviac?

V najlepšom prípade áno. Mám rada, keď režiséri pracujú tak, že hudba korešponduje s tým, čo sa deje na scéne, a tým pádom je človek slobodný a môže postavu naplno „prežiť“. Niekedy je umenie to docieliť – a aj my speváci sme tam samozrejme od toho, aby sme výsledku pomohli a zámer komunikovali. Medzi dirigentom a režisérom sa často musí hľadať kompromis, ale mám skúsenosť, že keď sú ľudia inteligentní a vnímaví, vždy sa cesta nájde. 

Čítala som rozhovor, v ktorom si hovorila, že spievať Musettu v Paríži, teda vlastne v autentickom prostredí, je splnený sen. Je splnený sen aj Pamina vo Viedni? Cítiš to podobne?

Cítim sa oveľa viac pod tlakom, zároveň som však veľmi poctená. Zverili mi dôležitú úlohu, navyše v nemeckojazyčnej opere, mne, Slovenke. Je to veľký míľnik. Predsa len je iný prípad, keď pozvú českého speváka spievať napríklad do La Scaly českú operu, pretože je to jeho materinská reč. Ale Čarovná flauta, premiérovaná vo Viedni, spätá s týmto mestom… To, že pre túto úlohu vybrali práve mňa, navyše keď nemčina nie je môj materinský jazyk, je splnený sen, ale tiež veľká zodpovednosť. 

Cítiš tlak ohľadne tejto opery aj reálne od okolia, alebo je to skôr tvoj pocit, niečo, čo máš takzvane vo svojej hlave? 

Dlho som myslela, že je to len v mojej hlave. Ale nanešťastie (úsmev) je Čarovná flauta jednou z najhranejších oper na svete a ľudia majú o ňu obrovský záujem. Uvedomujem si to, keď vidím to množstvo správ, kde ma ľudia prosia o lístky na generálku, lebo všetky predstavenia sú už dávno vypredané. 

Ako sa s tým vyrovnávaš? 

Vo Viedenskej štátnej opere som už piatu sezónu. Vždy, keď príde vypätá situácia, spomeniem si na skúsenosť, keď som tu debutovala. Mala som iba päť dní na naskúšanie postavy, ktorú som nikdy v živote nespievala. Nemali sme žiadnu javiskovú skúšku, na javisku som teda stála prvýkrát až na predstavení. Bola to v tom čase moja zatiaľ najväčšia rola a hneď vo Wiener Staatsoper. Takže si vždy poviem: keď som prežila toto, už nič horšie ma určite nepostihne! Navyše, Čarovná flauta je opera, ktorú si človek naozaj užíva a nečaká, kedy už bude konečne po tom. Nech sa deje čokoľvek, pred každým výstupom si poviem, že si to idem užiť. Nejde predsa o život a keď je človek v strese, nikdy sa publiku nedokáže dostatočne otvoriť. 

Prepojenie s publikom je pre teba teda dôležité? 

Určite. Navyše, Viedeň má fantastické domáce publikum. Aspoň ja to tak vnímam. Od začiatku som mala pocit, že je vo Viedni ocenená úprimnosť a srdečnosť prejavu, pokora a kvalitná spevácka technika. Keď človek spĺňa tieto atribúty, je to vždy recept na úspech. 

Po premiére Čarovnej flauty sa za pár mesiacov presunieš k Gilde v Rigolettovi. Ako dlho ti trvá, kým sa dokážeš takto „prepnúť“ a vieš sa sústrediť na inú rolu po tom, čo si nejaký čas intenzívne žila s jednou postavou? Mám teraz na mysli aj z hľadiska hlasu, toho, ako sa ti to spieva.

Trošku si ma teraz vystrašila, na Gildu som teraz dlhší čas vôbec nemala kedy ani pomyslieť. (smiech) Ale čo sa prechodov z roli do roli týka, napríklad teraz som mala celkom pestré obdobie, absolvovala som veľa rôznych záskokov, spievala som v Drážďanoch, v Düsseldorfe, v Grazi, vo Viedni. Všetko vo veľmi krátkom období a v naozaj rôznych dielach… Myslím, že pokiaľ nad tým človek príliš nepremýšľa, nefilozofuje, prečo by to nešlo, a hlavne, keď spieva stále odbor, ktorý je preňho zdravý a neskáče z Turandot na Paminu, tak to nie je problém. Je určite dôležité vedieť, čo ktorý rola obnáša, ale žiadnu veľkú pauzu v podstate nepotrebujem. 

Spomenuli sme tvoj odbor – v tom sa zatiaľ stále držíš, bez výrazných odchýlok. Máš predstavu o tom, čo bude ďalej, aké ďalšie kroky ťa v rámci repertoáru môžu čakať? 

Nejaké veci samozrejme plánujem. S vekom sa človek aj jeho telo vyvíja a mení sa aj to, na čo si trúfne. Na nič nechcem tlačiť: napríklad Gilda je najvyššia rola, ktorú som spievala a ktorú asi aj spievať budem, nikdy som nemala nábeh napríklad na Olympiu a podobne. Chcem čo najdlhšie ostať vo fachu, ktorý je mi prirodzený, neunavuje ma, v ktorom nemám pocit, že musím svoj hlas nejakým spôsobom transformovať. Sú roly, ktoré by som spievať chcela, ale chcem do nich rásť postupne.

Máš aj medzi českými či slovenskými opernými postavami nejakú, v ktorej by si sa rada ukázala? 

Vnímam to tak, že na mnoho českých rolí je potrebný „hustejší“ hlas, než akým disponujem. Najbližšie som asi k Mařenke, na tú by som si teraz už trúfla. Česká literatúra mi je veľmi blízka, milujem českú hudbu, ale myslím, že bude zdravšie, keď do týchto rolí dorastiem. Je ale pravda, že aj český repertoár obsahuje menej dramatické postavy, ktoré by mi sedieť mohli. Také mi dokonca divadlo ponúkalo, bohužiaľ som ale v tom čase mala podpísanú zmluvu na inú operu. Na premiéru človek potrebuje naozaj dosť času, ktorý je nutné vyhradiť si relatívne dlho dopredu. 

Tebe sa, aspoň ja to tak vnímam, podarilo zostať prítomnou aj v československom opernom svete, hoci si sa vždy profilovala hlavne na scénach v nemeckojazyčnom priestore. Vraciaš sa „domov“ rada? 

Veľmi sa teším, že ma ľudia na Slovensku poznajú napriek tomu, že už jedenásť rokov žijem v zahraničí. Je to krásny pocit, keď je človek ocenení práve doma. Vraciam sa na Slovensko aj do Česka veľmi rada, a verím, že vždy sa bude prečo vrátiť. 

Operné prostredie na Slovensku, v Česku, v Rakúsku aj Nemecku poznáš dôverne. Dokážeš ich porovnať? 

Každý štát má iný kultúrny štandard a úprimne si myslím, že je to záležitosť historickej tradície a určite aj politiky. V monarchii mala opera veľký význam, vo Viedni boli tri operné domy a pre ľudí bola kultúra neodlúčiteľnou súčasťou života. Tak vychovávali aj ďalšie generácie. Na Slovensko chodili do opery aj Viedenčania, takže sme mali veľké šance ostať v kultúrnom popredí. Samotná Viedeň je centrom klasickej hudby a zároveň vrcholom toho, kam sa človek ako spevák v Európe môže dostať. A to je od Bratislavy vzdialená len pár kilometrov. Postavenie kultúry sa vo Viedni premieta aj do reakcií publika. Keď som sa sem presťahovala z Berlína, bolo pre mňa obrovským prekvapením, že ma po predstavení pred divadlom čakala masa ľudí, ktorá chcela môj autogram. Vidieť, aké je pre týchto ľudí umenie dôležité, je nádherné. Stalo sa mi napríklad, že jedna skupinka prišla na každé jedno predstavenie v sérii Korunovácie Poppei, zakaždým ma čakali pred vchodom a rozprávali sa so mnou o tom, čo som kde dnes zaspievala lepšie ako naposledy. Mala som pocit, že robím kvantovú fyziku. (smiech) Kultúra tu má pre ľudí hodnotu a vnímam to ako úžasné zadosťučinenie a motiváciu. Naopak v Nemecku som nič také nezažila, opera sa berie ako bežná vec, navyše berlínsku Staatsoper navštevuje veľa turistov, takže okruh domáceho publika je užší. Na Slovensku veľa zmenil režim po vojne. Ľudia skôr mysleli na to, ako prežiť, a nie na to, kedy pôjdu najbližšie do divadla. Režim stanovoval, čo má byť pre nás dôležité, a bohužiaľ sme sa z toho dodnes úplne neotriasli. 

Čím podľa teba trpí sféra klasickej hudby na Slovensku? Viedeň je špecifická celosvetovo, ale predsa len, čo vytvára v Rakúsku taký rozdiel?

Aby sme sa príliš nedostali k politike, (úškrn) pracovné možnosti v kultúrnej sfére v Rakúsku sú neporovnateľné so Slovenskom. Mali by sme začať výchovou umelcov na školách a hlavne v rodinách, motivovať mladú generáciu, aby sa venovala klasickému umeniu. Týka sa to samozrejme aj školstva. Na vysokých školách je problémom, že majú študenti angažovaní v divadle absencie, lebo v čase vyučovania museli byť napríklad na skúške. Toto naozaj nedokážem pochopiť. Keď som študovala magistra v Berlíne, celé dva roky som skoro nevkročila do školy, lebo som spievala v opernom štúdiu berlínskej Staatsoper a mala som plný program. Pedagógovia nemali najmenší problém uznať mi predmety, na ktorých som kvôli divadlu nemohla byť. Všetci chápali, že prax v divadle je pre speváka kľúčová a že je to koniec koncov to, o čo sa každý operný spevák v živote snaží. V tomto sme podľa mňa na Slovensku trochu spiatočnícki. Ako keby sa z úspechov študentov na školách netešili, ale naopak ich za ne trestali. Keď sa nevieme pohnúť v takýchto maličkostiach, tak sa potom nedivím, že sa nepohýname ani na tých vyšších úrovniach kultúry. Treba začať na začiatku, a nehľadať odpoveď na konci, až v rozbúraných kultúrnych inštitúciách.

Spomínaš výchovu, týka sa to aj výchovy publika? 

Publikum sa má vychovávať od raného detstva. Deti sa dnes neučia tomu, že je kultúra dôležitá. Učia sa, že je dôležitý futbal, hokej, a ja to vôbec nepopieram! Ale myslím, že o inteligencii národa hovorí aj to, aký je ten národ kultúrny. 

ZUŠky túto rolu neplnia? 

Plnia, ale je o ne nízky záujem a dotácie od štátu sú tak isto veľmi biedne. Pre porovnanie, viem, že vo Viedni sa na ZUŠku čaká aj tri roky. Tých škôl je tu veľa a napriek tomu sú všetky úplne plné. Na druhú stranu, keď to porovnám so Slovenskom, tak je tu tak málo záujemcov, že je problém triedy vôbec otvoriť. Rozumiem tomu, že je to možno pre to, lebo rodičia nevidia, kde by sa deti v dospelosti mohli v rámci tohto odboru uplatniť. Ale nemyslím si, že by mali ZUŠky vychovávať len budúcich profesionálov! Každý odborník vám predsa povie, že hudobné vzdelanie rozvíja inteligenciu. Deťom prospieva, ak sa venujú klasickej hudbe, a celkovo s porozumením hudbe rastie aj záujem o kultúru ako takú. Napokon, a to hovorím skoro v každom rozhovore, ani ja nie som z hudobnej rodiny. Ale keď rodičia zistili, že ma to baví, tak ma do ZUŠky prihlásili, napriek tomu, že nikdy nepredpokladali, že by ma spev mohol živiť. Nebyť tejto podpory, nikdy by som sa v tomto svete neocitla. 

Ty sama pedagogické sklony nemáš? 

Napriek tomu, že pri umeleckej kariére a cestovaní na učenie nemám dostatok času, učím vždy, keď som práve vo Viedni. Mám tri študentky a robia mi veľkú radosť. Človek nespieva do smrti a sama dobre viem, že v päťdesiatke šesťdesiatke budem na pedagogickú činnosť skutočne musieť presedlať. Rada sa na to teda pripravím už dopredu. 

Čo ťa v najbližšom období čaká? Na čo sa tešíš? 

Predtým, než začnem s Gildou v Paríži, ma čaká zopár koncertov. Napríklad v Miláne debutujem s Orchestra Sinfonica di Milano s Mozartovými koncertnými áriami a v Slovenskej filharmónii sa predstavím s piesňovým recitálom spolu s mojim korepetítorom z Berlína Matthiasom Samuilom. Pomedzi to sa vraciam do Bohémy v Drážďanoch a v apríli budem vo Viedni znovu spievať Zuzanku vo Figarovej svadbe. Potom už začínajú skúšky na nasledujúcu sezónu… ale to ešte prezdrádzať nemôžem.