„Režisér inscenuje akúsi paródiu na divadlo 19. storočia, a ako vraví, ponecháva dielu naivitu.“

„Kalinu stvárnil na prvej premiére Adam Plachetka, ktorý so svojim povestným herectvom a prirodzenou komikou nemal problém celú rolu (a nielen tú) utiahnuť.“

„Robert Jindra našiel v partitúre viac romantiky, než sme videli na pódiu.“

Jedným z hlavných príspevkov k Roku české hudby sa v pražskom Národním divadle stala premiéra predposlednej opery Bedřicha Smetany Tajemství, s prvou premiérou 24. mája. Komická opera, hudobne považovaná za skladateľovu najlepšiu, dostala tentokrát v réžii Ondřeje Havelky charakter dobovej grotesky, až frašky… Tajemství ako komédia. Alebo Tajomstvo komédie…? Hudobné naštudovanie ponúka o čosi vážnejšie roviny a prináša okrem iného aj otázku, ako v súčasnosti pojíma Smetanu teleso, ktoré by k výkladom jeho operných opusov malo byť, nielen historicky, tým najpovolanejším. 

Tajemství má jednoduchú zápletku. Dva znepriatelené rody, dôraz na hodnotu pravej lásky (nad hodnotou peňazí), tak trochu zakázaná láska a dedinské prostredie, v ktorom sa nič neutají. Každý z motívov Tajemství sme už teda „niekde videli“, dej nás, zvlášť v 21. storočí, príliš neohúri, hoci v librete stále môžeme obdivovať košaté obraty Elišky Krásnohorskej. Hudobná zložka prináša celkom iný svet. Partitúra Tajemství obsahuje množstvo nádherne prepracovaných miest, nie je prostá komplexných riešení, dáva vyznieť plnému orchestrálnemu zvuku a výrazovo rámec komiky často dosť presahuje. Je to v podstate trochu rozpor – a ten sa v novom naštudovaní Národního divadla vlastne ešte vyostril. 

Na prvom mieste treba povedať, že to bol, aj podľa slov režiséra Havelky, zámer. Režisér inscenuje akúsi paródiu na divadlo 19. storočia, a ako vraví, ponecháva dielu naivitu, stavia sa k nej však s nadhľadom, robí si z nej v podstate žarty. Legitímny pohľad. Navyše, tento svoj zámer popisuje aj v bulletine a pre divákov sa tak, verím, stáva čitateľnejším. Vraciame sa do sveta okázalých gest, tradičných kostýmov (Barbora Maleninská), lepenkových kulís (scéna Martin Černý). Ako to už pri Tajemství býva, na horizonte nechýba ani samotný Bezděz, ktorého podoba celkom pripomína to, čo vidíme na záznamoch zo starších (a ešte starších) inscenácií. Tento pritom obsahuje aj pomerne veľa priamočiareho humoru. Dielčích gagov medzi protagonistami je neúrekom, neraz si vyžadujú celkom presné načasovanie: pre ilustráciu, keď Bonifác nájde list frátra Barnabáša, Kalinu mu promptne zloží okuliare a nasadí ich sám sebe, aby list prečítal len on. Trochu viac prvoplánovo potom pôsobia momenty ako ten, keď Blaženka po duete s Vítom nadšene odhadzuje z hlavy vienok. Ešte o čosi naivnejší humor vidíme o chvíľu na to, keď okolo dvojice prechádza procesia k Panne Márii a spôsobne oblečené dievčatá sa pri pohľade na milencov nielen prežehnávajú, ale aj omdlievajú. Inde je potom takýto prístup evidentnou a tým aj relatívne funkčnou hyperbolou – napríklad, keď na Bonifáca extrémne spomalene padá trám. Vlastne by som, napriek všetkým znakom, neoznačila túto réžiu sa skutočne tradičnú. Skôr ako hru, dokonca možno ironickú hru, na takéto uchopenie. Len si možno trochu vravím, že tento prístup Smetanu trochu vracia do limitujúcej pozície autora prostonárodných opier. 

Havelkův prístup rozhodne akcentuje komické roviny diela a v úsekoch, v ktorých tento étos prevláda aj v samotnom diele, pôsobí celkom opodstatnene. Zvolil tak o dosť odlišný prístup ako naposledy Jiří Nekvasil, u ktorého Tajemství vyznievalo serióznejšie, tým možno trochu hlbšie. Je to ale napokon komická opera a Havelka sa tohto žánrového určenia držal naozaj svedomito. Mohli by sme sa síce rozprávať napríklad o tom, že tento typ humoru pre moju generáciu veľmi príťažlivý nebude, to ale asi cieľom inscenácie ani nebolo. A zámer vysvetlený bol, dokonca sa v bulletine ocitla aj vhodne vybraná korešpondencia Smetany a Krásnohorskej, ktorá sa otázok komickosti a jej odrazu v hudbe trochu dotýka. 

Myslím, že hlavne hromadné dedinské scény v tomto šate obstoja dobre, takisto sa hodí napríklad až k trochu karikovanej postave Bonifáca (to výstižne pojal Jan Martiník). Postavu Kaliny a takisto Rózy viedol režisér trochu mimo zveličení. Práve tieto role tak vyzneli o niečo civilnejšie, vzhľadom k ich príbehu som to ocenila. Navyše, Kalinu stvárnil na prvej premiére Adam Plachetka, ktorý so svojim povestným herectvom a prirodzenou komikou nemal problém celú rolu (a nielen tú) utiahnuť. Veľmi málo ale podľa mňa v tomto uchopení vyznel vzťah Víta a Blaženky. Ich predstavitelia Aleš Briscein a Jana Sibera síce zvládli všetko „správne“, nepôsobili ani, že by im táto divadelná bola neprirodzená. Tej spomínanej naivity tu ale na mňa bolo už príliš (u Blaženky duplom). Áno, je to v podstate romantická komédia a napriek pripodobneniam Tajemství k Rómeovi a Júlii by som tu naozaj žiadne príliš vznešené stvárnenie citov nečakala. Čistá, hoci možno, minimálne oproti Kalinovi s Rózou, stále trochu det(in)ská láska sa ale na javisku vlastne neodohráva. Je len naznačovaná v cielene schematických gestách, často prvoplánovo dvojzmyselných. Čaro duetu z druhého dejstva to podľa mňa dosť oslabilo. 

Ako som naznačila, kontrast hudby a námetu je v Tajemství celkom viditeľný. Havelka a dirigent Robert Jindra sa tento rozpor vlastne zmierniť nepokúšali. Jindra je pre mňa dirigentom, ktorý Orchestr Národního divadla dokáže inšpirovať, viesť ich k pomerne precíznej práci, k pestrejším výrazovým odtieňom. Do realizácie partitúry sa to premietlo aj tentokrát, možno však nie stopercentne. Orchestru pristali hlavne melodické miesta so širšími frázami (napríklad vo Vítovom „Z tvých sladkých úst“ alebo aj pri „Což ta voda výše stráni“), nechýbala im lyrika, dokázali sa stíšiť, rešpektovať priestor spevákov. Jindra tak našiel v partitúre viac romantiky, než sme videli na pódiu. Nesmeroval ani k mohutnosti, ktorá sa do interpretácií dostáva pomerne často – niekde to bolo veľmi príjemné, inde mi väčšia plnosť chýbala. Miestami som mala tiež dojem, že volil trochu miernejšie tempá, už možno v Allegro vivo v predohre. Rezervy tak mala interpretácia podľa mňa práve v miestach, ktoré by si vyžadovali hutnejší zvuk, prípadne tiež rýchlejšie, ostrejšie kontrasty (napríklad v Kalinovej árii). Dobre znela dychová sekcia (ako drevené, tak plechové nástroje), možno len na konci sme u nich viac počuli intonačné neistoty. Práve od drevených dychových nástrojov často zaznievali pekné melodické miesta. V kvalite sme počuli tiež väčšie sólové vstupy – lesný roh, flauta, violončelo. Celkovo som mala z orchestru pocit, že od generálky dospel k väčšej istote, možno teda progres očakávať ešte aj naďalej. Kompaktnejšie, než obvykle, na mňa pôsobil Sbor Opery Národního divadla – a to hlavne v scénach, kde spieval celý zbor spoločne. 

Prvá premiéra ponúkla z hľadiska speváckych výkonov niekoľko pozoruhodných kreácií. Silnejšie výkony zazneli podľa mňa od mužskej časti ansámblu. Najvýraznejším (a, napokon, aj s najväčším priestorom) bol Adam Plachetka. Plachetka sa netají tým, že je Smetana jeho obľubeným autorom, a že sa v jeho hudbe cíti spevácky dobre. Niet divu. Hlasovo napĺňa Plachetka rolu Kaliny ideálne, má na ňu volumen, jeho hlas sa nesie prirodzene vo všetkých polohách, vo všetkých registroch. Jeho veľkou cnosťou je potom aj poctivá dikcia, vďaka ktorej je jeho prejav až ukážkovo zrozumiteľný. V árii „Jsem žebrák“ predstaví Plachetka postavu vo všetkých jej rovinách, tak, aby sme s ňou dokázali súcitiť – a vďaka speváckemu výkonu patrila k úplným vrcholom. 

Veľmi dobre sa role podľa mňa ujal aj jeho „protivník“ Malina, v podaní Františka Zahradníčka, ktorý po Vodníkovi vytvoril v tejto sezóne ďalšiu (hoci celkom inú) plastickú rolu. Nadpriemerne sa potom predstavil Aleš Briscein. Vít nie je jednoduchou postavou, Briscein sa s jej nárokmi podľa mňa vyrovnal spoľahlivo, oceniť treba plne znelé vysoké polohy. Vždy sa dobre niesol cez orchester: v prvom dejstve možno znel štíhlejšie, ďalej ale jeho hlas na pevnosti ešte nabral. Jan Martiník ako Bonifác znel mäkšie, než je možno u role zvykom, neprekážalo to, možno len nebol vždy tak prierazným. Jiří Hájek ako Zedník vytvoril menšiu, ale zapamätateľnú a svedomito vypracovanú rolu, Martin Šrejma si ako Skřivánek v exponovanejších polohách nebol vždy celkom istý a znel v nich plochejšie. 

Čo sa týka ženských protagonistiek, je ich, samozrejme, podstatne menej – okrem Rózy a Blaženky je v Tajemství už len drobná rola Hospodskej (Tamara Morozová). Ako Róza sa predstavila Jana Kurucová. Rola je písaná pre alt, pričom Kurucová sa profiluje ako mezzosoprán – nízke polohy jej však problém nerobili. Hlavne v tých stredných ale bola málo nevýrazná, akoby nedokázala hlas usadiť dostatočne nosne, viesť ho cez orchestrálny zvuk (orchester to pritom so zvukom nijak nepreháňal). Najlepšie je tak v jej podaní v zmiernenejších, až piesňovo pojatých miestach jej árie. Herecky sa pritom na Rózu hodila dobre, bola skúsenejším kontrapunktom k Blaženke, aj v duetoch s Plachetkom interagovala presvedčivo, zaujala ma však viac v niektorých iných rolách. Jana Sibera bola ako Blaženka znelá, jej hlas pôsobil celkom príjemne zaoblene, nie však zastrene. Nebola však až tak dobre zrozumiteľnou, na niektorých vypätých miestach už bolo cítiť isté limity (hlavne asi vo fortissimovom „bůh sám ví“ na konci árie v druhom dejstve, ktoré ale, dodajme, nastupuje po neľahkom úseku). Sibera zvládla do spevu preniesť  niečo z vrúcnosti, ktorá v divadelnom stvárnení trochu chýbala, zachovala ale výsostne dievčenský ráz tejto postavy. 

Nové Tajemství Národního divadla ukazuje, že robiť komédiu je vždy náročnejšie, než stvárniť tragické roviny. Na tom, či ide o zábavný počin, sa publikum podľa mňa nezhodne – ukáže asi čas. Zároveň ale premiéra otvára ďalšie otázky o tom, ako k smetanovskej tradícii bude pristupovať táto generácia umelcov (predovšetkým dirigentov a spevákov). Ako Slovenka mám možno k interpretačným zvyklostiam u Smetanu trochu voľnejší vzťah a nechcem sa preto zbytočne rúhať. Diskusia o tom, ako sa bude Smetana uchopovať v našom storočí (a o tom, že to azda môže byť trochu inak, ako v storočí predošlom), ale v jeho jubilejnom roku predsa na škodu byť nemôže. Aj keď možno neprinesie vždy stopercentné výsledky.

Foto: ND / Serghei Gherciu