„Hráči si v diele rozumeli, každý ale zostával aj trochu individualitou.“

„Interpreti akoby prišli so ‚Pstruhom‘ publikum trochu utešiť.“

„Vlastne tak ide nielen o kontrastnú hudbu, ale tak trochu aj prístup k nej.“

Medzinárodný hudobný festival Kutná Hora si za ťažisko dramaturgie svojho 18. ročníku vybral hudbu Dmitrija Šostakoviča. V rámci vyše týždňovej série koncertov s mimoriadnym geniom loci tak zaznejú rôzne komorné kusy tohoto autora, od ktorého smrti tento rok plynie päťdesiat rokov. S jeho skladbami sú pritom kombinované žánrovo príbuzné skladby iných skladateľov. To, ako to môže fungovať, naznačil hneď zahajovací koncert 8. júna, na ktorom sa kontrastom k Šostakovičovej tvorbe stala tvorba Franza Schuberta.

Šostakovičove diela sa tento rok objavujú v programoch koncertov o čosi frekventovanejšie než obvykle. Umelecký riaditeľ kutnohorského festivalu Jiří Bárta pritom uvádza, že výročie nie je jediným dôvodom, pre ktorý si tohoto ruského autora vybrali. Bárta bol v poslednej dobe v intenzívnom kontakte s ukrajinskými umelcami, vystúpil v Ľvive a od začiatku sa o ruskej agresii jasne vyjadroval. Vo svojom úvodnom slove píše, že práve hudba sovietskym režimom utláčaného skladateľa môže slúžiť ako pripomienka histórie – a že Ukrajinci teraz nemajú vôľu ju uvádzať. Cením si postoje festivalu a stotožňujem sa aj s pripomienkou Šostakoviča a jej presahmi. Možno som si len kládla otázku, nakoľko môžeme z pozície tretej strany ukrajinské rozhodnutie nehrať ruskú hudbu naozaj pochopiť.

Dmitrija Šostakoviča sa teda v Kutnej Hore nesnažili vymaniť z politických súvislostí – naopak. Už v sobotu 7. júna uviedli inscenáciu súboru MeetFactory, ktorá na pôdoryse skladateľovho života otvára aktuálne politicko-spoločenské otázky. Bez kontextu nie je ani jeho Klavírne trio č. 2, ktoré znelo na zahajovacom koncerte. V diele z roku 1944 skladateľ reflektuje prežitky vojny, straty, do štruktúry tria pritom vnáša postupy židovskej hudby. Kvintet „Pstruh“ Franza Schuberta tak vlastne plnil skôr funkciu odľahčenia, samozrejme v tej najvkusnejšej podobe.

Festival v Kutnej Hore si na svoje koncerty pozýva výrazných, prevažne, nie však výlučne, českých umelcov. Trochu rodinnej atmosféry má potom podujatie aj vďaka tomu, že sa na ňom často objavujú hudobníci, ktorí majú k organizátorom blízko. Na zahajovacom koncerte sa v triu stretli Pavel Šporcl, Jiří Bárta a pôvodom ukrajinský klavirista Konstantin Lifschitz. V kvintete sa k nim pridal violista Karel Untermüller a kontrabasista Tomáš Vybíral.

Trio č. 2 písal Šostakovič v rokoch 1943 a 1944, ovplyvnený udalosťami druhej svetovej vojny, predovšetkým holokaustu. Zároveň sa do diela premieta skladateľov smútok nad smrťou jeho priateľa Ivana Sollertinskeho. Trio tak má dosť ťaživý charakter, ktorý sa prejavuje v striedavej intenzite a podobe: raz je to žiaľ, inokedy údes, občas je napätie cítiť len kdesi pod povrchom. Vrcholom je štvrtá časť s využitím prvkov židovského folklóru, zasadenými do kontextu akéhosi danse macabre.

Šporcl, Bárta a Lifschitz vo svojom pojatí rešpektovali kontrasty skladby, či už plynulé alebo náhle, a dokázali pracovať s pomerne širokým diapazónom výrazov aj dynamík. Zatiaľ čo úvod s (veľmi peknými) flažoletmi violončela a následným kánonom všetkých nástrojov plynul pokojne, skoro v bezčasí, v krátkej druhej časti súbor ukázal svoju razanciu, hlavne v rytmickom elemente reprezentovanom klavírom. V treťom Largu mi v melódiách možno chýbala plastickosť, spomínaná štvrtá bola potom výborne vystavaná, hlavne klavirista dokázal otvoriť nové, exponovanejšie stupne dynamiky. Štvrtá časť je, aj vďaka rozsahu, ťažiskom Šostakovičovho tria a túto jej rolu naplnili aj kutnohorskí interpreti. Asi najviac som v tejto časti ocenila pochopenie ponášok na židovskú hudbu, ktoré sa, myslím si, dobre odrazilo v pojatí metrorytmiky. Vedela by som si možno predstaviť ešte priamočiarejšie pojatie časti, dosiahnuté napríklad ostrejšou polaritou výrazov. Celkovo som však mala pocit, že k tomuto efektu interpreti až tak neinklinujú.

Hráči si v diele rozumeli, každý ale zostával aj trochu individualitou. Napríklad Pavel Šporcl asi o čosi viac staval na presnosti a kultivovanosti než bezprostrednejšie sugestívni Bárta s Lifschitzom. Čo sa súhry týka, v imitáciách a dialógoch by sa možno dalo usilovať o ešte viac jednoliaty výsledok – tieto drobnosti ale pripisujem tomu, že sa nejedná o stabilne fungujúce trio.

V Kvintete pre klavír, husle, violu, violončelo a kontrabas A dur „Pstruh“ máme pred úplne inú partitúru. Interpreti akoby prišli so „Pstruhom“ publikum trochu utešiť. Svet je v kulisách afektom nezaťaženého, rozhodne však nie banálneho Schubertovho romantizmu ešte v poriadku. A bol v poriadku aj vďaka interpretácii, ktorú by mohli charakterizovať slová elegancia a záujem. Kvinteto znelo štýlovo, malo jasný, dostatočne kompaktný zvuk, ktorého intenzitu hráči citlivo spájali s inštrumentačnými zámermi a faktúrou skladby. Pevnú oporu mala táto zvuková kostra v partoch violončela a kontrabasu. Menej nápadne, ale veľmi vnímavo celok prepájal Karel Untermüller. Klavír mi v akordoch pripadal menej zaoblený, išlo ale aj o zvuk samotného nástroju. Celý čas som si pritom všímala, ako pozorne interpreti pristupujú k detailom. Tvar diela tak nestavali z veľkých gest, ale z drobných nápadov – často agogických alebo artikulačných. Pôsobilo to, že si chcú naplno užiť ten priestor, ktorý Schubert ponúka: vyhnú sa príliš exaltovanej dynamike, nepatrné rozšírenie konca fráze si ale vychutnajú. Vo variačnej časti som až mala dojem, že tieto detaily trochu rozrušujú plynulosť, väčšinou som to ale vnímala ako pozitívny rys interpretácie.

Poznamenám ešte, že sme si obe diela vypočuli v chráme sv. Barbory. Ten má samozrejme určité akustické špecifiká, nepovedala by som ale, že boli interpretácii na prekážku. Dozvuk nie je v plnom kostole príliš dlhý, tiahla loď akurát spôsobuje, že sa zvuk proste rozprestiera na väčšiu plochu a nebude mať všade rovnakú intenzitu. Na vyváženosť jednotlivých hlasov to ale, aspoň na mojom mieste, nemalo zásadný vplyv. V dobrej koncertnej sieni by ale určite bolo počuť viac detailov.

Zahajovací koncert niesol podtitul Šostakovič vs. Schubert. Neviem, ktorý z pánov by tento súboj vyhral. Juxtapozícia ich diel každopádne vyzerala na papieri trochu drsnejšie, než ako nakoniec vyznela. V koncertnej realite šlo proste o dve skvelé diela: akurát na seba to prvé vzalo z trápenia sveta a svojho autora oveľa viac. Vlastne tak ide nielen o kontrastnú hudbu, ale tak trochu aj prístupy k nej – a bolo hlavne sympatické, že každá z „hudieb“ dostala rovnakú interpretačnú starostlivosť.

foto: MHF Kutná Hora