„Jubilujúci dirigent patrí medzi hviezdnu trojicu českých žiakov Jiřího Bělohlávka.“

„Košatý hlasový fond a cielený prienik do nuansov Musorgského piesňového cyklu predurčujú Jozefa Benciho na adekvátne podanie diela.“

„Tomáš Netopil si za spoluprácu s naším prvým orchestrom zaslúži slová najvyššieho uznania.“

Májová séria abonentných koncertov Slovenskej filharmónie vyvrcholila v Redute v posledný týždeň mesiaca (29. a 30. mája) dvojicou koncertných vystúpení nášho prvého orchestra pod taktovkou budúceho šéfa Pražských symfonikov Tomáša Netopila, ktorému sólistického partnera tvoril domáci vokálny umelec Jozef Benci. Na programe koncertov boli diela Leoša Janáčka, M. P. Musorgského, Charlesa Ivesa a Ludwiga van Beethovena.

Tohoročný päťdesiatnik Tomáš Netopil patrí medzi hviezdnu trojicu českých žiakov dirigentskej triedy pražskej Akadémie múzických umení legendárneho maestra Jiřího Bělohlávka (tvoria ju Jakub Hrůša, Tomáš Hanus a Tomáš Netopil). Táto trojica sa už v mladom veku úspešne presadila na medzinárodných koncertných a operných pódiách a dnes spolupracuje so špičkovými orchestrami európskej a americkej hudobnej scény (Hanus pôsobil na prelome storočia aj pri Slovenskej filharmónii ako asistent jej designovaného umeleckého riaditeľa Jiřího Bělohlávka). Tomáš Netopil, ak odhliadneme od jeho mladíckeho dirigentského hosťovania s Dvořákovou Stabat Mater v roku 2006, účinkoval s naším orchestrom v Redute iba jediný raz, keď v októbri 2023 na záverečnom koncerte Bratislavských hudobných slávností novátorským spôsobom stvárnil ikonickú suitu Eugena Suchoňa Metamorfózy. Svoje májové vystúpenie otvoril uvedením rapsódie Taras Bulba Leoša Janáčka, fascinujúcim dielom moravského hudobného barda, ktoré tvorí bazálnu súčasť repertoáru našich filharmonikov. V pamäti pravidelného koncertného návštevníka Reduty ostáva najmä strhujúca Bělohlávkova kreácia v roku 2001 a tiež nedávna fantazijná koncepcia Janáčkovho opusu pod taktovkou Juraja Valčuhu so snovými, sotva počuteľnými organovými vstupmi v úvode skladby. Netopilov dirigentský prejav je pri koncertných výkonoch mimoriadne angažovaný a dynamický, neobmedzuje sa na gestické organizovanie hudobného materiálu, ktorý pripravil v priebehu skúšobného procesu. V Janáčkovi od prvého taktu precízne modeloval jednotlivé úseky, expresívne, v súlade s Gogoľovou literárnou predlohou, vyzdvihol dramatické vrcholy orchestrálnej sadzby, v Smrti Ostapovej zaujímavo, priam naturalisticky, akcentoval úvodné sláčikové détaché „šlahy“.

Intenzívny dojem z uvedenia Janáčkovej mohutnej symfonickej fresky sa dramaturgicky umocnil ďalšou skladbou ruskej kompozičnej proveniencie – známym vokálnym cyklom Piesne a tance smrti M. P. Musorgského. Túto skladbu, rovnako ako svoje ďalšie dva vokálne cykly Bez slnka a V detskej izbe, napísal „geniálny samouk“ Musorgskij pôvodne pre hlas so sprievodom klavíra. Zatiaľ, čo dva predchádzajúce cykly ostali natrvalo v pôvodnej klavírnej verzii, manické verše s morbídnou tématikou a cynický podtext Piesní a tancov smrti inšpiroval celý rad autorov k orchestrácii klavírneho partu. Krátko po Musorgského smrti cyklus zinštrumentovali Rimskij-Korsakov a Glazunov, v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pripravil jeho vari najznámejšiu orchestrálnu verziu Dmitrij Šostakovič, v roku 1983 sa na ďalšiu symfonickú verziu (pre Jevgenija Nesterenka) podujal ruský avantgardista Edison Denisov, komornú inštrumentálnu verziu diela v roku 1996 pripravil Adriano a v novšej dobe zaujímavo pôsobí aj rýdzo orchestrálna podoba cyklu z pera nášho Petra Breinera (2012). Ani na pódiu Reduty nie je Musorgského skladba novinkou. Hoci sa jej interpretácii venujú väčšinou muži, v podaní chýrnej mezzosopranistky Oľgy Borodiny na festivalovom koncerte pod taktovkou Emmanuela Villauma v rámci Bratislavských hudobných slávností 2015 si prišli na svoje aj najväčší „fajnšmekri“ vokálneho umenia. Autentický tvar cyklu s bohatými výrazovými nuansami ponúkol o rok neskôr na abonentnom koncerte filharmónie pod vedením Petra Altrichtera sólista opery Slovenského národného divadla, barytonista Sergej Tolstov (je nepochopiteľné a priam trestuhodné, ako bývalé vedenie našej prvej opernej scény na čele s Luborom Cukrom necitlivo „zarezalo“ umelca na vrchole jeho speváckej kariéry).

Uvedenia Musorgského osudového cyklu sa tentoraz v inštrumentácii Edisona Denisova ujal ďalší jubilujúci päťdesiatnik, basista Jozef Benci. S dielom má bohaté interpretačné skúsenosti: v minulosti realizoval jeho nahrávku v klavírnej aj orchestrálnej verzii. Košatý hlasový fond a cielený prienik do výrazových zákutí skladby priam predurčujú speváka na jej adekvátne podanie. Ostáva mu však ešte pracovať na správnej výslovnosti ruského textu, ktorá, žiaľ, nebola ideálna.

V druhej polovici programu zaznela notoricky známa Symfónia č. 5 c mol „Osudová“, op. 67 Ludwiga van Beethovena a pred ňou orchestrálna skica Nezodpovedaná otázka amerického búrliváka Charlesa Ivesa. Nevedno, čo bolo impulzom zaradenia tejto nekonvenčne pôsobiacej miniatúry; s Beethovenovým opusom nemá nič spoločné a navyše – keďže dirigent nadviazal na Ivesa s Beethovenom attacca – poslucháčov doslova zmiatol; tí po odznení prvej časti symfónie začali spontánne aplaudovať. To však nič nemení na impozantnom dojme, ktorý interpretácia Beethovenovho orchestrálneho klenotu pod dirigentovou taktovkou na poslucháčoch zanechala. Netopil dal prednosť menšiemu orchestru s redukovanou sláčikovou sekciou a štýlovými komornými tympanmi a pri podaní diela volil energické, svižné tempá s kontrastnou a úsečnou dynamikou. Na dirigentovej kreácii sa dalo transparentne pozorovať kam sa beethovenovská interpretácia od Karajanových čias posunula: namiesto mäkkého, vláčneho frázovania prevláda dnes naratív prudkej a pomerne ostrej artikulácie s vecným exponovaním hudobných myšlienok. Tomáš Netopil cieľavedomo rozvíjal svoj umelecký zámer až do presvedčivého vyvrcholenia.

Májová koncertná séria bola v Slovenskej filharmónii naozaj výnimočná a nastavila laťku interpretačných kritérií v orchestri značne vysoko. Bude skvelé, ak si naše prvé teleso túto úroveň udrží.

…

Reflexia je z koncertu 29. mája.

foto: Slovenská filharmonie / Jan F. Lukáš