„Oratórium Kniha so siedmimi pečaťami patrí bezpochyby medzi najnáročnejšie diela svetovej symfonicko-vokálnej literatúry.“

„Dirigent Daniel Raiskin si za suverénny umelecký a organizačný výkon zaslúži slová najvyššieho uznania.“

„Skončil sa festival, ktorý nám môžu závidieť vrcholné európske hudobné metropoly.“

Záverečným koncertom, na ktorom pod taktovkou Daniela Raiskina Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jan Rozehnal) a medzinárodná šestica renomovaných vokálnych sólistov uviedla veľkolepé oratórium Kniha so siedmimi pečaťami Franza Schmidta, vyvrcholil 5. októbra v Redute tohoročný, viac ako dvojtýždňový festivalový maratón Bratislavských hudobných slávností, plný impozantných hudobných zážitkov. Sólové party ztvárnili Brenden Gunnel (Johannes), David Steffens (Hlas Pána), Simona Šaturová (soprán), Stefanie Irányi (mezzosoprán), Jan Petryka (tenor)  a Simon Robinson (barytón). Mimoriadne náročný a technicky exponovaný organový part diela predniesol Michael Schönheit.

Bratislavský rodák Franz Schmidt je jedným z významných, no neprávom zaznávaných tvorcov rakúskeho postromantického symfonizmu na prelome 19. a 20. storočia. Jeho štyri symfónie si dlho hľadali cestu na koncertné pódiá, pritom tieto diela patria k tomu najlepšiemu, čo v oblasti symfonickej tvorby v prvých desaťročiach 20. storočia z pera autorov nemecko-rakúskej proveniencie vzniklo. Dnes tento unikátny komplet „strážcu hudobného dedičstva po Brahmsovi a Brucknerovi“ (Kurt Honolka) uvádzajú najväčšie dirigentské osobnosti súčasnosti (Franz Welser-Möst, Paavo Järvi, Manfred Honeck). Bratislava sa však k symfonickým dielam svojho rodáka ešte donedávna správala pomerne macošsky. Zasväteným znalcom a propagátorom Schmidtovej tvorby bol v minulosti náš dirigentský doyen Ľudovít Rajter, skladateľov poslucháč z obdobia umelcovho štúdia na viedenskom konzervatóriu. Svoju osobnú priazeň a znalosť Schmidtovho orchestrálneho diela Rajter pretavil do nahrávky CD kompletu skladateľových štyroch symfónií, ktorú v rokoch 1986–87 pre vydavateľstvo Opus realizoval so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu v Bratislave: tú hudobná kritika dodnes považuje za jeden z relevantných interpretačných vzorov Schmidtovej orchestrálnej tvorby.

Franz Schmidt sa v roku 1914 stal profesorom klavírnej hry na viedenskej Hudobnej akadémii a jeho akademická kariéra na tejto renomovanej inštitúcii postupne avansovala až na pozíciu rektora; tú skladateľ v roku 1937 opustil, keď svoje pedagogické pôsobenie na škole v dôsledku svojho zhoršeného zdravotného stavu predčasne ukončil.

Oratórium Kniha so siedmimi pečaťami, Schmidtov monumentálny skladateľský epilóg, vzniklo v rozpätí rokov 1933–1937 ako „veľkolepé zhudobnenie Apokalypsy, aké nemá v hudobnej histórii obdobu“ (Max Springer). Autor ho písal na biblický text Zjavenia svätého Jána (odlišného od známeho Evanjelia podľa Jána), poslednej knihy Nového zákona z pera najmladšieho apoštola z Ježišovho okruhu, ktorý jediný nezomrel mučeníckou smrťou. Text, známy aj pod názvom Apokalypsa, popisuje otváranie siedmich pečatí, z ktorých každá predznamenáva  hrôzy, valiace sa na zem a na jej obyvateľov. V súvislosti s ničivou dejinnou kataklyzmou, ktorá Európu očakávala po vypuknutí Druhej svetovej vojny, sa Schmidtov tvorivý záber v diele javí takmer ako vizionársky. Dvojdielne oratórium rámcuje úvodné (Gnade sei mit euch) a rozlúčkové (Ich bin es, Johannes, der all dies hörte) posolstvo svätca, adresované siedmim ázijským cirkvám. Hlavný tenorový part, obdobný Evanjelistovi v pašiách J. S. Bacha, kladie na interpreta mimoriadne vokálne nároky, rozsahom prekonáva niekoľko oktáv, je plný výbušného dramatizmu a vytvára kontrast k rozvážnemu trojnásobnému vstupu basového partu Hlasu Pána  (Ich bin das A und das O). Mnohé úseky diela svojou výrazovou silou poslucháča doslova ohromia: zlovestná zborová fúga na záver prvého dielu, žalospev matky a dcéry v desiatej časti, dve polyfonicky náročné organové medzihry, pianissimo mužského zboru v devätnástej časti (Wir danken dir, o Herr, allmächtiger Gott) a napokon triumfálny lesk záverečného zborového Hallelujah, v ktorom skladateľ umne prepojil efektný rytmus hudobných „hungarizmov“ s bohatými tempovými modifikáciami. 

Premiéra Schmidtovho grandiózneho, viac ako dvojhodinového diela sa uskutočnila 15. júna 1938 vo viedenskom Musikvereine, pri príležitosti 125. výročia založenia slávnej Spoločnosti milovníkov hudby. Bolo to len niekoľko mesiacov po tzv. anšluse, ktorým sa ponížené a zdevastované Rakúsko pripojilo k Tretej ríši. Ťažko chorý Schmidt sa na premiére diela osobne zúčastnil a, podľa svedectva prítomných,  nadšene aplaudujúce publikum, dokonca pozdravil nacistickým „hajlujúcim“ gestom. Táto skutočnosť, ako i nedokončená kantáta Nemecké vzkriesenie, ktorou privítal nový politický poriadok v Európe, nadlho poškodili skladateľovu morálnu povesť a zablokovali uvádzanie jeho diel vo svete, hoci Schmidt nikdy nebol nacista (antisemita už vôbec nie) a jeho politický postoj k veľkonemeckému šovinizmu možno pripísať autorovej spoločenskej dezorientácii a osobnej naivite.

Na Slovensku oratórium Kniha so siedmimi pečaťami zaznelo koncertne v kompletnej podobe iba jediný raz: vo februári 1989 ho v bratislavskej Redute pod taktovkou rakúskeho dirigenta Edgara Seipenbuscha uviedla Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor a plejáda významných sólistov, ktorým dominoval svetoznámy nemecký basbarytonista Theo Adam v úlohe Hlasu Pána. Ďalšie pokusy o uvedenie diela v našich končinách už neboli úspešné. Ani v českých krajinách sa uvedeniu Schmidtovho diela dlhý čas nedarilo: jeho premiérové a jediné uvedenie sa datuje rokom 2012 v pražskom Rudolfíne, keď Českú filharmóniu dirigoval Manfred Honeck.

Bratislavské festivalové uvedenie oratória bolo nesporne mimoriadny interpretačný čin, ktorý kládol nároky aj na zvýšené organizačné úsilie. Americký tenorista Brenden Gunnel v poslednej chvíli nahradil pôvodne programovaného Rainera Trosta, ktorý svoje účinkovanie pre indispozíciu krátko pred koncertom odriekol. Na svoje bratislavské vystúpenie priletel zo Stockholmu v deň koncertu a na pódium sa bez zaváhania postavil bez jedinej orchestrálnej skúšky. Klobúk dolu pred jeho suverénnym výkonom v jednom z najnáročnejšich vokálnych partov hudobnej histórie! Basista David Steffens je overeným a spoľahlivým interpretom partu Hlas Pána. Z kvalitne zostaveného sólového kvarteta treba osobitne spomenúť Simonu Šaturovú, ktorá kreáciu sopránového partu absolvovala v minulosti s dirigentom Fabiom Luisim v dánskej Kodani. Michael Schönheit majstrovsky predniesol dve polyfonicky náročné organové medzihry a Slovenský filharmonický zbor sa vyznamenal najmä v mysteróznej fúge na záver prvého dielu.

Najväčší obdiv a rešpekt však patrí dirigentovi Danielovi Raiskinovi, ktorý obrovský interpretačný aparát previedol úskaliami diela bez najmenšieho zaváhania. Je len málo majstrov taktovky, ktorí by mali odvahu postaviť sa pred súbory s vedomím, že hlavný vokálny protagonista s extrémne náročnými výrazovými vstupmi bude preňho veľkou neznámou (projekt sa navyše nahrával pre spoločnosť CPO). Raiskin má k Schmidtovi blízko, v minulosti v Bratislave uviedol tri z autorových symfónií a jeho skladateľskú poetiku si osvojil na vysokej úrovni. Bol to festivalový večer, aký nám môžu závidieť i najväčšie európske hudobné metropoly.

Foto: A. Trizuljak