„Aj priamo na pódiu je vidieť, ako ju teší, keď sa hrá s niektorým detailom.“

„Protagonisti vyzdvihli hlavne dramatické polohy Fišerových skladieb, ich vzruchy, výkyvy.“

„Čo sa týka prevedenia Beethovena, bol môj dojem rozporuplnejší než ten, ktorý vo mne zanechala Fišerova hudba.“

Rezidenčná umelkyňa Pražského jara Patricia Kopatchinskaja odohrala v nedeľu 18. mája svoj posledný festivalový projekt s názvom Pocta Luboši Fišerovi. Spolu s klaviristom Joonasom Ahonenom zahrali celkom tri Fišerove sonáty, ku ktorým vytvorili kontrapunkt dve sonáty pre husle a klavír od Ludwiga van Beethovena. Kopatchinskaja potvrdila svoju povesť živelnej, nekonvenčnej muzikantky. Dala pritom vyznieť hlavne Fišerovmu expresívnemu jazyku. 

O tom, že je Patricia Kopatchinskaja zjavom, občas azda aj kontroverzným, by sme mohli diskutovať dlho. Pripomeňme si ale, že je v prvom rade fenomenálnou huslistkou. Práve suverénna technika a šírka výrazových prostriedkov je tým, čo jej umožňuje predvádzať tak unikátne interpretácie. Jednou z jej tajných ingrediencií je pritom podľa mňa zvedavosť. Prejavuje ju vo všetkých svojich aktivitách, tým, že sa neuspokojuje so zaužívanými dielami kánonu a posúva hranice prezentácie na pódiu. Zaujímavé však je hlavne to, ako zvedavosť, až fascináciu, pretavuje do svojho hrania. Aj priamo na pódiu je vidieť, ako ju teší, keď sa hrá s niektorým detailom, ako sa nebojí riskovať a ísť do nepredpokladanej polohy – kvôli výrazu, ale azda práve aj preto, aby našla podnetné riešenie. V podstate mi pri všetkej svojej uhrančivej energii pripadala Kopatchinskaja tak trochu aj ako zapálená výskumníčka, objaviteľka, ktorá sa nebojí stále hľadať. 

Hudba Luboše Fišera patrí k neprávom opomínaným a je skvelé, že jej na Pražskom jare našli dôstojné miesto a skvelých interpretov. Fišer vo svojej hudobnej reči lavíruje medzi tradíciou a postupmi Novej hudby. Ostáva pritom ústretový k publiku. Napríklad v 90. rokoch sa v rozhovore s Jaroslavom Smolkom vyznáva, že považuje mnohosť štýlov za určitý obraz chaosu doby, pričom on sa snaží o syntézu a o oslovenie poslucháčov. Azda aj preto sa jeho hudba ťažšie „škatuľkuje“. V nedeľu sme každopádne počuli tri veľmi konzistentné a osobité kompozície: Sonátu pre husle „In memoriam Terezín“, Sonátu pre husle a klavír „Ruce“ a Sonátu pre klavír č. 3. Vo všetkých prípadoch išlo o skladby technicky náročné a strhujúce, vyžadujúce pomerne exaltovanú výrazovosť v ostro kontrastujúcich rovinách. 

Kopatchinskaja je pre tento typ hudby vynikajúcou voľbou. Bolo vidieť, že ju Fišerova hudba baví – sympatickým bolo aj jej gesto, keď pri potlesku zodvihla svoj part a otočila ho k publiku. Interpretka dala v oboch sonátach voľný priebeh svojej invencií, pôsobivo pracovala zo zvukom (príliš sa netrápila atribútom kultivovanosti), takisto stavala na kinetických aspektoch partov. Nechávala (na seba) pôsobiť pohybový potenciál jednotlivých, často drobnejších fráz a motívov. V Sonáte „In memoriam Terezín“ takto napríklad dokázala dať dôraz na vracajúce sa krátke, repetitívne motívy, ktoré výrazne prispievajú k naliehavosti skladby. V Sonáte „Ruce“ si zas dobre rozumeli s klaviristom Joonasom Ahonenom (publiku známy z vlaňajšieho Prague Offspring). Spoločne vystavali veľmi pôsobivý, kompaktný celok, Ahonen obstaral harmonickú zložku veľmi farebne. 

Celkovo by som asi tvrdila, že protagonisti vyzdvihli hlavne dramatické polohy Fišerových skladieb, ich vzruchy, výkyvy. Samozrejme boli veľmi flexibilní, čo sa týka dynamík, agogiky a charakteru, nechýbala tak ani adekvátna lyrickosť. Nebola však tým, čo by som si zo skladieb odnášala. Najviac jej asi predviedol Joonas Ahonen v Sonáte č. 3 – táto sonáta pritom zároveň najzreteľnejšie naznačovala skladateľovu náklonnosť k tonálnej tradícii. Ahonen podal v Sonáte vynikajúci výkon. Mnohotvárnosť jeho úhozu a rozdiely, ktoré vďaka nej dokázal preniesť do zvukovosti, boli obdivuhodné. A ešte jeden postreh k huslistke. Vo Fišerových sonátach sa Kopatchinskaja ukazovala ako hudobníčka, u ktorej hrá veľkú rolu prvok telesnosti. Je pritom vidieť, že to nie je kalkul na upútanie publika. Interpretka naozaj tvorí celým telom, podporuje svojim pohybom frázovanie, ale aj zvuk a rezonanciu. Nástroj sa tak naozaj zdá byť jej súčasťou.

Čo sa týka prevedenia Beethovena (po zmene programu zazneli dve sonáty: č. 8 G dur, č. 4 a mol), bol môj dojem rozporuplnejší než ten, ktorý vo mne zanechala Fišerova hudba. Kopatchinskaja sa ani v „klasike“ nechce nudiť. Informácie z notového zápisu preto preosieva vlastným interpretačným sitom, v ktorom sa často zachytí niečo iné ako to, na čo sme zvyknutí. Kopatchinskaja voľnejšie pracuje s dynamikou, s dôrazmi, ktoré neváha použiť v prípade, že ju zaujme konkrétny detail – niekedy na úkor zrozumiteľnosti nasledujúceho detailu. Do výsledného tvaru tak zanáša istú diskontinuitu, ktorú by sme u Beethovena možno nečakali. Miestami ma to iritovalo, stále to ale bolo v niečom pôsobivé. Nehovoríme tu totiž o interpretačnej chybe, Kopatchinskaja je vo svojom pojatí presvedčivá. Baviť sa o štýlovosti by v tomto prípade ale bolo ošemetné – azda najbližšie jej huslistka bola v záverečných rondách, v ktorých sa uplatnila jej zemitosť a roztancovaná rytmika. Celkovo viac klasicistickej ľahkosti potom prejavila v Sonáte č. 4. Vôbec nechcem prechádzať do porovnaní s inými sólistami, Kopatchinskaja prosto predviedla Beethovena podľa seba. Čo ma ale rušilo viac bolo to, že napriek výbornej súhre s Joonasom Ahonenom sa v pojatí Sonáty č. 8 interpreti rozchádzali. Klavirista bol tradičnej predstave o tejto hudbe oveľa bližšie, k synergii tak úplne nedošlo. 

Publikum Dvořákovej siene si nakoniec vytlieskalo očarujúci prídavok, Nocturno Johna Caga. V takej hudbe by som sólistku chcela počúvať ďalej a ďalej – u Beethovena som tento pocit, subjektívne, nemala. Na druhú stranu, s toľkými podnetmi o tak dobre známej hudbe neodchádzam z koncertu bežne. Kopatchinskaja jednoducho prenáša fenomén zvedavosti aj na svoje obecenstvo.

Foto/zdroj: Pražské jaro 2025 / Jan Kantor