„Klusák tu skvele stavia na svojej schopnosti obrazotvornosti.“

„Ostravská banda s dirigentom Petrom Rundelom dostála Mincekovmu predpisu ‚with mechanical precision‘.“

„Týmto spôsobom dostal Mrkvička zo zvuku nástrojov ich maximum.“

Zrejme najvýraznejšia „soudobkárska“ akcia na území Českej republiky, festival Ostravské dny, sa pomaly blíži do svojho finále. Bienále má na programe tradične desiatky premiér českých aj zahraničných autorov. Tie často zaznievajú v naštudovaní dvoch domovských festivalových telies: komornejšej a ustálenejšej Ostravskej bandy a väčšieho Ostrava New Orchestra (ONO), v ktorom nachádzajú miesto aj mladí interpreti. S podtitulom Ostravská banda+ sa oba súbory predstavili v Trojhalí Karolina 28. augusta. Pod striedavým vedením štyroch dirigentských osobností uviedli celkom šesť skladieb – všetky vo svetovej premiére. 

Ostravské dny sa okrem iného vyznačujú aj pomerne hutnými dramaturgiami koncertov. Túto črtu môžeme priznať aj koncertu Ostravskej bandy+, hoci duratou koncert len nepatrne prekročil tri hodiny – na tunajšie pomery relatívne striedmy rozsah. Na jednej strane obsahoval program kusy predstaviteľov najmladšej generácie, rezidentov Institutu Ostravské dny. Na strane druhej zazneli skladby už etablovaných autorov, medzi nimi aj českých skladateľov Martina Klusáka a Luboše Mrkvičky. Ostatne, z trvania koncertu si najviac ukrojili práve ich skladby. Postupne sme teda počuli kompozície Wei-Shiang Changa, Roberta Karpaya, Martina Klusáka, Alexa Minceka, Christiana Wolffa a Luboša Mrkvičku. Skladby s rôznorodou estetikou, východiskami a obsadením dirigovali Lilianna Krych, Bruno Ferrandis, Peter Rundel a Petr Kotík. 

Wei-Shiang Chang, tchajwanský skladateľ a tohtoročný rezident Institutu, sa na koncerte uviedol päťminútovou skladbou In a Distant Valley. V skladbe sa inšpiruje kultúrou etnika Hakka a zachycuje fenomén ich spevov, unášaných vetrom po hornatej krajine. Znázornenie vetra je prítomné v celej skladbe, niekde ho autor dokonca vyžaduje explicitnými predpismi („like the wind blowing“). Celkom jasne tiež zaznieva vďaka nástroju waterphone. Väčšinou ale autor vietor a s ním aj útržky piesní zhudobňuje jemnejšími prostriedkami. Používa tak zvukomalebné rozšírené techniky – breath tone u dychových nástrojov, či zmeny faktúry, ako osamostatnenie niektorej linky, napríklad prvých huslí (výborné sólo Anna Fliegerová Romanovská). Najviac ale podľa mňa atmosféru tvorila určitá práca s pohybom. Autor v jednotlivých zložkách často predpisuje krátke poklesy a nárasty, čím dosahuje efekt poryvov. Možno trochu popisná, stále ale autentická a účinná skladba. 

O skladbe Deep Summer Nocturne jej autor Robert Karpay (ďalší z rezidentov) píše, že po prevedení prvej verzie skladby mal pocit, že potrebuje kompozíciu rozpracovať na väčšej ploche. Tak vzniklo dielo, ktoré sme počuli v Ostrave. Začínam touto informáciou preto, že si nie som istá efektom tohoto autorovho rozhodnutia. Skladba stavia na nosnom princípe kontrastu hlbších a vyšších registrov, kde sa drobnejšie motívy objavujú na stálejšom pozadí zádrží, prípadne glissand. Napriek tomu, že skladbu hrajú len sláčikové nástroje, sa takto autorovi darí vytvoriť celkom rozmanitú farebnosť, ktorá obzvlášť vyniká v úsekoch s hustejšou faktúrou. Práve tie majú aj nádych podmanivej nokturnovej mystiky, ktorú Karpay naznačuje. Zdalo sa mi však, že zaujímavý princíp je dĺžkou skladby možno zbytočne rozriedený a hlavne v strede skladby, v úsekoch, kde je dianie striedmejšie, trochu stráca ťah. Ani súbor vedený Liliannou Krych, inak pomerne dobre zohratý, sa v týchto miestach nezdal tak presvedčivý ako v niektorých priamočiarejších plochách.

Prvú polovicu večera zakončilo dielo Maják Martina Klusáka – štandardná orchestrálna kompozícia, ktorá by sa žánrovo dala pripodobniť k akémusi symfonickému obrazu. Ako autor píše, predstava majáku asociuje dve možnosti: vykročiť do burácajúceho mora, alebo ustúpiť a hľadať cestu ostrovom. Poslucháč určite zachytí obe tieto alternatívy, aj bez zľahka programového určenia by však skladba fungovala. Klusák tu totiž skvele stavia na svojej schopnosti obrazotvornosti. Skladbu, nezriedka celkom dramatickú a strhujúcu, tak môžeme sledovať s podobným zážitkom ako napríklad film: avšak s tým, že si za hudobné deje môžeme dosadiť aj vlastnú vizuálnu predstavu. Ako pozitívum tiež vnímam, že sa Klusák nespoľahol len na efekt „mimohudobných“ princípov. Dal preto skladbe do vienka aj dostatočne nosné hudobno-štrukturálne riešenia. Vo väčšine skladby sú prítomné ostinátne figúry, na ktorých pozadí potom zaznieva ďalší materiál. Vlastne som o skladbe postupne začala uvažovať trochu ako o passacaglii. Figúry sú totiž prítomné vo väčšine skladby, s výnimkou ostro kontrastného, postupne sa rozpínajúceho bloku, kde znejú perkusie (hra sláčikom) a dychové nástroje v stratosferických polohách. ONO pod pevnou taktovkou Bruna Ferrandisa podalo veľmi dobrý výkon, vrátane exponovaných sólových liniek – neboli vždy dokonalo presné, svoju rolu ale plnili.

Po pauze nastúpila na scénu aj Ostravská banda v komornom počte desiatich hráčov.  Posun nastal aj čo sa týka výrazu. Assemblage: Trace/Mobile od Alexa Minceka v sebe nenesie taký dramatický prvok, aký bol prítomný u Klusáka či Karpaya. V koncentrovanej, precízne vystavanej kompozícii skúma autor pohyblivosť a kombinácie rytmických štruktúr, ktoré exponuje na začiatku skladby. Z týchto štruktúr skladba vyrastá a možno by sme tak mohli nájsť nejakú paralelu s „tradičnou“ motivicko-tematickou prácou. Na hráčov tu pritom skladateľ kladie veľké nároky čo sa týka pozornosti a presnosti. Priestor na odchýlky tu neexistuje, napríklad v jednotných pizzicatových gestách sláčikov je počuť absolútne každé zaváhanie. Hneď teda dodávam, že zaváhaní bolo minimum a že Ostravská banda s dirigentom Petrom Rundelom dostála Mincekovmu predpisu „with mechanical precision“ (s mechanickou presnosťou) veľmi zodpovedne. Mincekova skladba od poslucháča asi vyžaduje istú záľubu v postupoch, ktoré sú z hľadiska konštrukcie pevné a premyslené, ale nepripúšťajú príliš spontaneity. Mincek sa však v tomto priestore pohybuje veľmi elegantne. Jeho skladba určite nie je chladná. Je skôr sofistikovane funkčná, udržuje si s nenápadné pnutie v materiály aj medzi partami a vykazuje dokonca istú dávku hravosti a zvedavosti. 

Smerom k naozaj radikálnej objektivite a odosobneniu sme sa potom posunuli vďaka skladbe Christiana Wolffa. Posledný žijúci člen legendárnej newyorskej školy strieda v skladbe The Blue Stairs presný predpis parametrov s úsekmi, v ktorých necháva niektoré rozhodnutia na interpretoch. Hráčom ale samozrejme stanovuje celkom jasné hranice (hlavne časové úseky, v ktorých majú zvuk zahrať), v štruktúre tak tieto plochy nepôsobia zas až tak cudzorodo. The Blue Stairs, ktorú dirigoval Petr Kotík, môže trochu pripomenúť punktualistické postupy. Aj preto ide o štruktúru, ktorá toho veľa odhaľuje – napríklad čo sa týka interakcií hráčov. Medzi najzaujímavejšie interakcie pritom patrili tie, v ktorých boli zapojení sólisti: violista Nikolaus Schlierf a perkusionista Chris Nappi. Premýšľala som, do akej miery sa dá o tomto diele uvažovať ako o nástrojovom koncerte – a hoci sa táto škatuľka síce nezdá dostačujúca, koncertantné princípy každopádne použité boli. Navyše, práve sólové party prinášali asi najpôsobivejšie momenty, aj keď nesršali konvenčnou brilantnosťou. Wolff je v skladbe zdržanlivý, akákoľvek zmena pôsobí v tomto kontexte veľmi výrazne. Prevažuje ale dojem pomerne málo odlíšených dejov na veľkej ploche. Je to, samozrejme, cielený postup, nemala som však pocit, že by v Trojhalí s publikom príliš rezonoval. Možno je to aj umiestnením v dramaturgii, takáto skladba predsa len vyžaduje celkom iné posluchové stratégie, na ktoré, priznám sa, som tentokrát zrejme nedokázala „naskočiť“ ani ja.

Vrcholom večera sa pre mňa naopak stala skladba Luboša Mrkvičku For Large Ensemble, Part G. Bola najdlhšou z celého večera, trvala štyridsať minút. Subjektívne sa mi však takto dlhá vôbec nejavila a odvíjala sa nesmierne pútavo. Základom skladby je pomerne jednoduchý koncept: nástroje orchestru rozdeľuje Mrkvička do troch skupín podľa ich registrov (nízky – stredný – vysoký). K týmto registrom potom priraďuje dynamiky (nízky – hlasná hudba, vysoký – tichá). Toto rozdelenie sa však v poslednom bloku skladby premieša a všetky nástroje hrajú v jednotnej dynamike. Skupiny sú pritom rozdelené aj priestorovo, vzniká teda svojské posadenie orchestru. To, čo na papieri vyzerá vlastne triviálne, pretavil Mrkvička v skladbe na mimoriadne zaujímavý princíp. Mohlo by sa zdať, že rozhodnutie nechať skupiny nástrojov hrať len v jednom registri bude obmedzením. V skladbe sa však ukázalo, že týmto spôsobom dostal Mrkvička zo zvuku nástrojov ich maximum, créme de la créme možností každého nástroja. Akoby namiesto toho, aby hľadal rozšírené techniky a nové spôsoby, proste rešpektoval prirodzenosť každého z nástrojov a nechal jej priestor plne sa rozvinúť – vlastne v tom vidím niečo osvietené. Zo zvoleného konceptu ťaží skladateľ aj v ďalších aspektoch, napríklad v tektonike. Tým, že sa registre a dynamiky jednotlivých skupiny začínajú spájať až v prostrednom bloku (z celkom troch), totiž získava skladateľ aj dobre funkčný formotvorný prostriedok. Napríklad, keď sa orchester prvýkrát ozve tutti, v jednotnej dynamike, má povahu jednoznačného ťažiska. Bonusom je, že keďže sme si v priebehu skladby zvykli na organizáciu registrov a dynamík, ich zamiešanie pôsobilo zrazu veľmi novo, aj keď šlo o skôr o návrat k bežným riešeniam.  

Koncert Ostravskej bandy+ sa dá opísať ako podnetná ukážka rôznych prístupov k súčasnej hudbe. Poznamenám len, že tie najradikálnejšie skladby nepochádzali od zástupcov najmladšej generácie – tento jav ale vlastne nie je v poslednej dobe tak neobvyklý. Aj pri nespornej objavnosti sa tak číry experiment či provokácia nestali leitmotívom tohoto koncertu: neznamená to ale samozrejme, že by tieto prvky museli byť prítomné vždy, alebo že by neboli súčasťou Ostravských dní vôbec. Ďalšou otázkou, nad ktorou som sa vďaka koncertu zas zamyslela, je téma repríz súčasnej hudby. Ostravské dni umožňujú obdivuhodné množstvo premiér a je jasné, že tým kladú veľké nároky na účinkujúcich, publikum aj celkovú organizáciu. Bolo by určite zaujímavé počuť niektoré skladby aj po druhýkrát, usadenejšie, možno vyzretejšie, v nových súvislostiach mimo festivalového sveta. Verme, že sa toho dočkáme aspoň pri skladbách českých autorov. Uvedenie do bežného tunajšieho koncertného života by si nepochybne zaslúžili.

Foto/zdroj: Ostravské centrum nové hudby / Martin Popelář