„V Bergu totiž nechceme stagnovať a príliš starnúť.“

„Nie sme zameraní na jeden typ súčasnej hudby, nebránime sa skúšať rôzne jej podoby.“

„Čím dlhší čas dá partitúre autor, tým dlhšie ju študujem ja.“

Orchestr Berg a jeho dirigent Peter Vrábel stoja v tomto týždni medzi dvoma pozoruhodnými, veľkými projektmi. Minulú sobotu 4. októbra sa predstavili trochu netradične mimo Prahy, v rámci Lednicko-valtického hudebního festivalu s celovečerným multimediálnym dielom Philipa Glasse. Pred domácim publikom ich v pondelok 14. októbra čaká koncert so skladbou Haštala Hapku a rozsiahlym dielom jedného z najvýraznejších súčasných autorov, Georga Friedricha Haasa. Zároveň je Berg v jubilejnej, dvadsiatej piatej sezóne – a aj to, ako táto sezóna prebieha, popisuje Peter Vrábel v rozhovore.

Nedávno ste sa s orchestrom vrátili z Lednicko-valtického hudebního festivalu, kde ste hrali Philipa Glassa. Aký to bol zážitok?

Koncert v Mikulove bol pre náš orchester zaujímavý najmä z pohľadu akejsi očisty — návratu k čistej, základnej harmónii v rámci súčasnej hudby. Náročnejší však bol aspekt synchronizácie 55-minútového filmu, ktorý vznikol z nádherných fotografií Fransa Lantinga.

Naposledy sme spolu robili rozhovor v dvadsiatej sezóne Bergu, tesne predtým, než začal covid… teraz, o päť rokov neskôr, sa vám azda darí oslavovať lepšie.

Ja väčšinou nie som ten oslavujúci typ. Ale povedali sme si, že je zas príležitosť upozorniť na prácu orchestru a súčasných skladateľov.

Akými konkrétnymi projektami teda oslavujete?

Prvé, čo nám napadlo, je náš záverečný projekt tejto sezóny. Nesie názov 25×2 a je voľným pokračovaním predchádzajúceho formátu 20×3. Ide o koncept, v ktorom dvadsaťpäť skladateľov vytvorí krátke, dvojminútové skladby. Často ide o tých istých alebo podobných autorov ako pred piatimi rokmi — umelcov, s ktorými dlhodobo spolupracujeme a ktorí sú nám blízki. Zároveň sme do projektu prizvali aj niekoľko nových, mladých skladateľov, čo prináša svieži pohľad, nové energie. Celý projekt je výzvou: nie je jednoduché vyjadriť sa na takej krátkej ploche.

To mi hneď napadlo: súhlasia skladatelia s takou kratučkou duratou?

Samozrejme počítame s malými odchýlkami. Nejaké obmedzenia ale musíme dať vždy – aj teraz ich bude viac, či už ide o obsadenie, alebo aj o postavenie bicích, aby sa nemuseli premiestňovať. Máme pre tento projekt taký pracovný názov, hudobné pohľadnice – myslím, že to túto myšlienku vystihuje. 

Taký krátky formát je možno pre dnešnú dobu vlastne príznačný…

Áno, keď človek vidí, s akou rýchlosťou sa preberáme sociálnymi sieťami… čas sústredenia sa naozaj kráti a kráti sa aj čas, ktorý dávame podnetu na to, aby nás zaujal.

Pre skladateľov je teda takýmto koncept obmedzením, možno však aj podnetným obmedzením. Čo to ale prináša interpretom, prípadne priamo vám ako dirigentovi? Alebo dokonca publiku? 

Myslím, že je to práve o tej retrospektíve, o tom, že sa pozrieme na to, s kým a ako sme pracovali a pracovať chceme. Vlastne sme si pri tom pripomenuli veľa pekných projektov, hoci ja na také spomínanie vlastne príliš nie som. Čo sa formátu týka, vždy ma fascinovali filmové projekty, v ktorých režisér zvládol nastoliť emóciu vo veľmi krátkom čase. To som si chcel vyskúšať. Druhou inšpiráciou mi bol projekt v žilinskej synagóge. Bola to výstava, kde pred nami bol vystavovaný objekt, ale len na pár minút. Potom sa zhaslo – a pri rozsvietení bol pred nami zas iný objekt. Fascinovalo ma, ako človek potom zostane vo svojej fantázii, hoci pred sebou už nič nevidí. Zrazu sa sústredíme na to málo, čo sme videli. Podobný výsledok chcem docieliť aj v našom projekte.

Spojenie vizuálnych a audio vnemov obsahovala aj Glassova skladba, ktorú ste teraz uvádzali na LVHF. Ako sa tieto dve zložky prepájali?

Princíp bol taký, že som mal v slúchadlách zvukovú stopu s vytvoreným klikom, podľa ktorej som synchronizoval hru orchestra. Je to tak trochu špeciálna disciplína v dirigovaní. Spomínaný film zároveň výborne suploval chýbajúcu formu skladby, keďže dielo pozostáva zo siedmich rôznych skladieb Philipa Glassa. Jeho hudba pritom fotografiám dodáva emóciu — vytvára napätie, pokoj, zázrak či pohyb tam, kde by obraz sám o sebe pôsobil staticky. 

Poďme späť k samotnému Orchestru Berg. V akom režime teraz fungujete z hľadiska zostavy, do akej miery ste ustáleným zoskupením?

Máme hráčov, ktorí s nami fungujú pravidelne, niektorí sú zapojení viac, iní menej. Vlastne sa to blíži fungovaniu bežného orchestru, kde je možnosť „alternácie“ – aj my už máme v každej nástrojovej skupine viac interpretov, ktorých oslovujeme. Často pritom voľbu prispôsobíme aj repertoáru, snažíme sa vybrať optimálnych hráčov. Našou zásadou je ale aj „vytipovať“ si mladé talenty, ktoré táto hudba baví, a začať pracovať s nimi. Nechceme totiž stagnovať a príliš starnúť. Tím je ale celkovo omnoho stabilizovanejší, než keď sme začínali.

Vidíte tam aj posun v úrovni, napríklad čo sa týka pripravenosti na techniky novej hudby?

Som rád, že to tak je, hráči už vedia odhadnúť aj to, koľko prípravy na aký kus budú zhruba potrebovať.

V tom ste ale mnoho práce odviedli aj vy ako orchester. Už aj ja začínam vnímať, že sa o súčasnej hudbe hovorí aj v kruhoch „klasického“ hudobného školstva s o trochu menšími predsudkami. Vnímate túto svoju rolu?

Áno, verím, že je to sčasti naša zásluha. A dovolím si povedať, že trochu aj zásluha zo strany vás a hudobných médií, pretože je dôležité, aby sa o súčasnej hudbe písalo. Keď je okolo nej ticho, tak ľudia nevedia, čo si môžu prísť vypočuť. Dnešná hudba je pritom na uchopenie občas neľahká, nie je to v nej tak jasne nastavené ako v klasicko-romantickej tvorbe, s ktorou sa človek navyše pri štúdiu na hudobných školách stretáva najintenzívnejšie.

Vaša práca so súčasnou hudbou pritom naozaj viedla aj k tomu, že máte plné koncerty a veľkú základňu abonentov.

Ja to vnímam, ale moja práca predsa len prebieha skôr chrbtom k divákom (úsmev). Je to ale hrozne príjemné, keď je plno. V tejto sezóne sme raz dokonca museli otvoriť generálku, pretože bol veľký záujem. Som veľmi rád, že sa ľady takto a pohli a ľudia sa neboja prísť. Aj keď si možno nie sú vždy istí, na čo idú.

Vnímate teda aj určitý edukačný rozmer pôsobenia orchestru?

Vnímam to napríklad v tom, že sa nesústredíme na jeden štýl, nie sme zameraní na jeden typ súčasnej hudby, nebránime sa skúšať rôzne jej podoby. Často tiež vyberáme skladateľov, ktorí sú známi v zahraničí a sme potom radi, že ich môžeme uviesť v Česku. Občas sa mi tiež stáva, že už pri práci na skladbe, keď  dostanem partitúru, zistím, že má skladba určité nedostatky – ale už viem predpokladať, že sa bude páčiť publiku. Vždy sa preto snažím pre skladbu spraviť to najlepšie a nemám v zásade nič proti tomu, ak sa divákom páči niečo, o čom viem, že nie je technicky dokonalé.

Dramaturgiu, predpokladám, máte na starosti vy?

Dramaturgiu robím ja, ale prechádza určitým schvaľovaním. Zároveň si robím vždy niečo ako prieskum, pýtam sa kamarátov, zaujímam sa, reagujem na podnety. V BERGu bola aj predstava, že by sme dramaturgie chystali s predstihom štyroch rokov. Svet, aj ten hudobný, sa ale mení tak rýchlo, že si po sezóne často poviem, že dramaturgiu pozmením, že ten návrh už nie je aktuálny.

V čom môže hudba stratiť na aktualite?

Je to asi skôr o našom pocite, že sme mali zrazu pocit, že týmto smerom už ísť nechceme. Snažím sa takéto veci vyhodnocovať s odstupom času. A snažím sa tiež vyhodnocovať ich sám za seba. Preto napríklad po koncertoch, hlavne tých, na ktorých som ako poslucháč, hneď odchádzam. Nechcem sa o tom hneď baviť – a tým sa možno nechať ovplyvniť.

Spomenul ste technickú stránku hudby, kvalitu vypracovania skladieb. Je to silná téma aj smerom ku konceptuálnym dielam?

Je pravdou, že som sa minule s jedným kolegom bavil o tom, že niekedy cítim akúsi priamu úmeru v čase, ktorý nad skladbou strávil autor a ktorý nad ňou strávim ja. Čím dlhší čas dá partitúre autor, tým dlhšie ju študujem ja. Koncepty ale nijak neodsudzujem, pre poslucháčov to často funguje. Teraz sa ale pripravujem na skladbu Georga Friedricha Haasa, ktorého skladba zaznie na koncerte 14. októbra, a to je zrovna jeden z príkladov hudby, ktorou sa naozaj musím prelúskať. Obdivujem Haasa za to, koľko práce do svojich partitúr dáva.

Od Haasa zaznie skladba weiter und weiter und weiter. Je komplexnosť, ktorá je v tejto skladbe prítomná, Orchestru Berg blízka?

Nie je to prvý Haas, ktorého robíme. Takisto nás ešte v tejto sezóne čaká skladba Miroslava Srnku, čo je v zmysle komplexnosti podobný svet. Ale čo je možno trochu neobvyklé je rozsah a priebeh skladby. Má trištvrte hodiny a väčšinu z toho sa zrýchľuje. Je to neskutočné. Také niečo som na sebe ešte neskúšal. Vnímam tú skladbu trochu ako taký zlý sen, ako keď máte horúčku. Stále sa niečo vracia, opakuje, ako keby ste v tom sne liezli po rebríku a stále z neho padali. Nazval by som to až beznádejou, neschopnosťou nájsť východisko napriek tomu, ako bojujete.

To je svojim spôsobom už zakódované v tom názve, ako k tomu pristupujete?

Vlastne som najskôr nevedel, o čo v tom zrýchľovaní ide, čo je tým, čo ide ďalej a ďalej… potom som si o tom niečo prečítal a zistil, že to má svojím spôsobom autobiografické základy. V rovnakom čase, ako skladbu, písal skladateľ aj svoje memoáre. Tie sú takou psychoterapiou ohľadne toho, v akom prostredí Haas vyrastal. Takže to vnímam tak, že za tými výpočtami, mikrotonalitou a všetkými detailmi je aj osobný až spoločenský obsah. S Haasovou hudbou mám za sebou už viacero zážitkov, napríklad s jeho skladbou in vain, ktorú mám naozaj veľmi rád, to je fantastická hudba. Raz sme to dielo hrali pred samotným skladateľom a jeho manželkou – a pamätám si, že to vyvolalo úžasnú reakciu, celá sála stála. Bežne standing ovation príliš nemusím, ale tu to bol skvelý moment. Simon Rattle označil in vain za najlepšiu skladbu tohto storočia a ja s tým absolútne súhlasím.

Čo okrem spomínaných koncertov s Bergom ďalej chystáte?

Sezóna sa pomaly chýli ku koncu a tá nová zatiaľ nebola zverejnená. Môžem však naznačiť, že plánujeme nadviazať na niektoré projekty z tejto sezóny — jeden z nich sa bude týkať akejsi hry s časovou realitou, čo ma osobne veľmi zaujalo. Pripravujeme tiež celovečerný projekt s jedným z mojich obľúbených autorov, Jakubom Ratajom. Pôjde o tému, nad ktorou premýšľam už vyše desať rokov — Dopplerov efekt. Celkovo nás celovečerné formáty začínajú veľmi baviť, dávajú nám priestor na hlbšiu dramaturgiu aj experiment. V pláne máme aj žánrové presahy — napríklad projekt What’s Pop od Auréliene Dumont, ktorý bude poňatý s istou dávkou humoru a v ktorom bude s nami účinkovať speváčka Pavla Radostová.

foto: archiv Orchestru Berg