Výlučne z diel Johannesa Brahmsa vyskladalo Klavírne kvarteto Josefa Suka svoj veľkonočný koncert. V kostele sv. Vavřince tak 24. marca zazneli dve z troch skladateľových diel tohoto žánru: Klavírne kvartetá č. 1 a 3. Brahms je pre súbor evidentne blízkym autorom – a priazeň voči jeho hudbe sa jasne prepísala aj do interpretácie.

Zostava Klavírneho kvarteta Josefa Suka prešla v minulosti viacerými zmenami a v zostave Radim Kresta, Eva Krestová, Aneta Šudáková a Pavel Zemen hrá od roku 2022. Cenené interpretácie a nahrávky Brahmsovej hudby, ktoré má kvarteto na konte, tak vznikali ešte v trochu inej ére. Kontinuitu však zachováva dvojica manželov Krestovcov. Dalo by sa zrejme povedať, že sú to práve oni, kto dal súboru do vienka bezprostredný temperament, prepísaný aj do plnokrvného zvuku. Vyzerá to však tak, že sa súčasné zloženie súboru na tejto estetike zhoduje, vďaka čomu je pre poslucháčov dobre čitateľná. Ansámbel pritom možno zatiaľ nedosahuje levelu takzvane „organickej“ súhry, akú vídame u telies pôsobiacich v rovnakej zostave násobne dlhšiu dobu. V tejto fáze fungovania však disponuje špecifickou iskrou, ktorá vychádza zo stále prebiehajúceho objavovania potenciálu tohoto spojenia výrazných a umelecky absolútne suverénnych osobností. Na pódiu tak pred sebou nemáme statický produkt, ale dynamický proces tvorby, väzieb, invencie. Je pôsobivé to sledovať. 

Klavírne kvarteto Josefa Suka je zložené z hráčov a hráčok, ktorí rozhodne nemajú problém upútať pozornosť publika. Každý z nich dáva do svojho partu maximum, žiadnemu z nich nechýba zdravá dávka extrovertnosti a úplne zreteľná radosť z hudby. Spojenie silných osobností v rámci komornej hry asi nemusí vždy fungovať. 24. marca sa ale zdalo, že zmienenú spoločnú estetiku skutočne dokážu pretaviť do celistvého, súdržného zvukového výsledku. Centrom tejto zvukovosti sa často stáva violistka Eva Krestová, často spoločne s violončelistkou Anetou Šudákovou. Nemám tým vôbec na mysli, že by nevhodne vyčnievali. Naopak: svojim stabilne plným a vždy nádherne tvarovaným tónom dávajú celku nezastupiteľnú oporu, polohu, z ktorého môže znejúci výsledok vyrastať. Huslista Radim Kresta a klavirista Pavel Zemen majú v tejto zostave každý celkom inú úlohu. Kresta už z povahy nástroja zabezpečuje na príslušných miestach zastúpenie vyšších registrov, Zemenovi sa potom veľmi dobre darí vycítiť, kedy je rola klavíru v popredí a kedy má nechať sláčikom priestor. 

Večer otvoril súbor trochu paradoxne mladším z kvartet, Kvartetom č. 3 c moll. Členité, sugestívne dielo bolo pre súbor priestorom na to, aby sa ukázali v rôznych výrazových rovinách, každopádne prevažne dosť vypätých. Úvodné Allegro non troppo vystaval súbor ako zložitú konštrukciu, ktorá ale poslucháča neomylne viedla k závažnej pointe na konci tejto časti. Už tu sa prejavovalo, čo sú hlavné devízy súboru: vedenie melódii, výborná znelosť vo vyšších dynamikách, schopnosť tvarovať funkčné, dramatické gestá. Scherzo potom s presnou, dôvtipnou artikuláciou otvoril Pavel Zemen. Celé Scherzo sa odvinulo v ohromnej energií, ktorá nikomu nedala priestor vydýchnuť. V niektorých úsekoch, hlavne tam, kde sú sláčiky vedené syrrytmicky, na mňa zvuk už možno pôsobil trochu monotónne, akoby sa v ňom zliali niektoré nuansy jednotlivých partov: toto je však zapríčinené aj priestorom, ktorý tomuto efektu zreteľne prispel. Nasledujúce lyrické Andante, s krásne modelovanými kantilénami však vytvorilo dostatočný kontrast. Celý kvartet potom uzavrelo Finale: hutné, sugestívne, nekompromisné v predvádzanej technike a výraze. V súvislosti s domnienkami, že Brahms komponoval dielo ako odraz určitých vnútorných konfliktov, je takto „hraničná“ expresivita (hovoríme o hraniciach Brahmsovho štýlu) celkom na mieste. Je to hra „all in“ – a pôsobí, že inak by svojich hráčov ani nebavila.

Klavírne kvarteto č. 1, ktoré znelo po pauze, ponúklo ansámblu trochu iný priestor na realizáciu. Vášeň a temperament sa hodili stále, logicky hlavne v záverečnom Rondo alla Zingarese, ktoré by asi ani nevyzeralo inak, ak by ho Brahms písal priamo tomuto súboru. Celkovo tu však teleso dokázalo vytvoriť o trochu vzdušnejšie, prehľadnejšie prostredie. Výborne sa to prejavilo v druhej časti Intermezzo. V jej začiatku Brahms predpisuje pokyn dolce, zároveň však espressivo: súbor dokázal zjemniť, udržal však určité vnútorné napätie, ktoré si hudba stále vyžaduje. Prvý klavírny kvartet vlastne na povrchu pôsobí o trochu menej komplexne, ako ten tretí, je však potrebné čítať aj jeho ďalšie vrstvy. To sa súboru darilo. Práve tu sme ich počuli aj vo farebných nižších dynamikách, v menej hustom tkanive sa aj vzájomná komunikácia súboru stala ešte pozornejšou. Istým otáznikom pre mňa zostával určitý pátos v tretej časti, ktorý mi už miestami pripadal v kontexte Brahmsovej hudby trochu nadužívaný. Krásne, široké kantilény vedené v tej najvyššej kvalite však boli dostatočnou kompenzáciou tohoto pocitu. Večer končil príznačne v rytmickom Preste s až tanečnou, zemitou energiou. Ak sa chcel súbor ukázať publiku čo najautentickejšie, zvolil si pre tento účel Brahmsovu hudbu veľmi dobre. 

Foto: Lucia Maloveská, archiv Klavírního kvarteta Josefa Suka (ilustrační), Petra Hajská

Facebook X E-mail WhatsApp