Jedným z očakávaných bodov programu tohtoročného ročníka ostravského festivalu Dny nové opery bola premiéra opery Substance: Nekonečný Spinoza od Elliotta Sharpa. Jednoaktová opera, v ktorej autor pojednáva o živote, diele a myslení filozofa Barucha Spinozu, mala premiéru 26. júna v Divadle Jiřího Myrona. Do Ostravy priniesla pokročilý videodesign, závan newyorskej avantgardy a úvahu nad kacírstvom, ktorého pointou je láska.

Elliott Sharp nie je tunajšiemu publiku neznámy. Pripomeňme však, že ide o hudobníka, ktorý je často titulovaný ako legenda newyorskej alternatívnej scény, o mimoriadneho multiinštrumentalistu, umelca, ktorý sa celý život elegantne pohybuje naprieč žánrami a štýlmi bez toho, aby sa dopúšťal prílišnej povrchnosti. Možno najviac doma je medzi jazzmanmi, aj to je ale dosť zjednodušený pohľad. Sharp nie je nováčikom ani v oblasti opery. Substance je jeho ôsmym dielom v tomto žánri, ktorý si samozrejme často pretvára k svojmu obrazu, napríklad jej prostriedky výrazne obohacuje o prácu s videom. 

Pre operu Substance: Nekonečný Spinoza si autor vyberá pomerne komplexný námet. Nie je to pritom po prvýkrát, čo by sa inšpiroval nejakým velikánom: jeho predošlá opera zachytáva Beethovena v priebehu kompozície Veľkej fúgy. V prípade Spinozy sa Sharp venuje filozofovmu životu, čo opere prepožičiava náznak príbehu. V centre pozornosti ale prirodzene stoja Spinozove filozofické koncepty, postoje, takisto potom vzťah k (oficiálnemu) náboženstvu.

Baruch Spinoza bol racionalistickým filozofom, ktorý pôsobil v 17. storočí a jeho práce tak možno zaraďovať do podobného kontextu, ako napríklad tie Descartesove. Najznámejšími a zároveň najprovokatívnejšími sa stali Spinozove myšlienky o Bohu, s ktorými súvisí aj filozofov koncept nekonečnej, všade prítomnej substancie. Podľa Spinozu je základom všetkého jediná substancia, ktorú stotožňuje ako s Bohom, tak v podstate aj s prírodou: Boha a prírodu pritom teda vlastne zjednocuje (hoci tieto výklady sa rôznia).

Pre Elliotta Sharpa sa stávajú zaujímavými viaceré roviny Spinozovho učenia. Do libreta si vyberá rôzne citáty z jeho prác, zaznie tak aj slávne Deus sive natura (Boh, čiže príroda). Takisto ale zaraďuje kritické komentáre k náboženstvu a jeho vplyvu na človeka, ktorého môže nútiť k životu v klamstve. Viackrát je v librete tematizované kacírstvo a herem, teda úplná exkomunikácia zo židovskej komunity: Spinozova provokatívnosť je pre tvorcov atraktívna. Sharpa tiež evidentne priťahuje nekonečno a určitá univerzálnosť tejto myšlienky, čo vedie k istej abstraktnosti opery. Niekde v pozadí je prítomný aj aspekt Spinozu-človeka, hoci na pódiu väčšinu času vystupuje ako zásadná intelektuálna a morálna autorita. Nezdá sa, že by si Sharp dal za cieľ Spinozu nejak zvlášť približovať a nebodaj zjednodušovať. Aj libreto teda zostáva mnohovrstevnaté, nad mnohými myšlienkami nie je možné sa v reálnom čase zamyslieť úplne do hĺbky. Dopad na publikum ale zostáva, i keď asi potrebuje priestor doznieť.  

Substance má rozsah jednoaktovky rozdelenej na osem obrazov, z ktorých každý je pomenovaný podľa niečoho zo Spinozovho života alebo učenia (napríklad Herem, Optikou exilu, Túžba a potreba). Najzásadnejšie a možno najvznešenejšie myšlienky (substancia a jej atribúty a hlavne láska) sú situované ku koncu, opera tak v podstate graduje, hoci nemá dramatický oblúk v pravom slova zmysle. Na rozdiel od niektorých iných opier uvádzaných na NODO je Substance inscenovaná vlastne pre klasické divadlo a naplno tak pracuje s jeho technickými možnosťami – v réžii Lukáša Jiřičku sa napríklad stáva podstatnou točňa, ktorá má zároveň potenciál javisko trochu rozdeliť. Mimoriadne dôležitým sa stáva svetelný design (Pavla Beranová), ešte výraznejšiu rolu majú projekcie Janene Higgins. Vizuálna stránka opery je inherentnou súčasťou celku. Nejde o projekcie, ktoré sú nejakým doplnkom k atmosfére, sú podstatným, hoci symbolickým komentárom k dianiu a navyše sú umeleckým dielom sami o sebe. Na pódiu sa viackrát objavujú na dvoch veľkých obrazovkách, vďaka čomu sú v celku prítomné veľmi intenzívne. Pre mňa osobne fungoval tento scénický prvok viac ako napríklad takisto dosť zapamätateľné zaplňovanie a následné vypratávanie točne rôznymi objektmi (vrátane dvoch dinosaurov). Sharpova opera v tomto môže pripomenúť myšlienku gesamtkunstwerku ako rovnocenného zväzku viacerých umení. Minimálne bez toho vizuálneho si totiž Substance nemôžeme predstaviť, prestala by byť spektáklom, stratila by veľký kus zo svojej podmanivosti. Výtvarná zložka sa nakoniec zaslúži aj o pointu inscenácie. V záverečnom obraze natiera Zuzana Lovácsová priamo na scéne veľkoplošné graffiti, ktoré postupne vykryštalizuje ako slovo AMOR. Je to trochu priamočiare, v opere plnej symbolov, metafor, filozofie a etiky je však možno jeden jednoznačný element prijateľný.

Substance má jedinú postavu: Spinozu, ktorého spieva Valentino Blasina. Na pódiu sa stretáva iba s tanečníkmi (tanečná company Janáčkovy konzervatoře s choreografiou Caroliny Arandie), ktorí presvedčivo obstarávajú väčšinu diania na scéne, Spinoza je pomerne statický. Hoci spolu zdieľajú pódium skoro nepretržite, len málokedy na seba reagujú; výnimkou je záver, v ktorom utvárajú spoločnú formáciu, alebo scéna v obraze Túžba a potreba, kde im dramatický nasvietený Spinoza akoby prednáša.

Spevácky je Spinozovým partnerom zbor (Canticum Ostrava), umiestnený za scénou. Valentino Blasina sa ujíma Spinozu s dôstojnosťou a charizmou vizionára. Na začiatku som mala dojem, že s vyššími polohami trochu bojuje, nakoniec však celých deväťdesiat minút pôsobil spoľahlivo. Vynikajúcim sekundantom mu bol zbor (pripravil Jurij Galatenko). Práve v zbore sa veľmi často objavuje dôležitý myšlienkový materiál, ktorý sa občas približoval až k funkcií príznačných motívov.  

Hudobne pracuje Sharpova opera s rôznorodým materiálom. Priznané sú v nej inšpirácie starou hudbou, podľa Sharpa aj portugalskými piesňami (odkazujúc na Spinozov pôvod). V inštrumentácii dostávajú dosť priestoru dychové nástroje a bicie, ich použitie môže pripomenúť ešte renesančnú svetskú hudbu. Výsledok tak znie trochu archaicky, zároveň však nie staro: zdalo sa, akoby Sharp našiel pre všetky svoje inšpirácie dobrý styčný bod, v ktorom žiadna z nich príliš nevyčnieva. Skladateľ uvádza, že sa v práci s materiálom inšpiroval Spinozovým remeslom: brúsením šošoviek. Jednotlivé motívy sú tak nahliadané vlastne rôznou optikou, sú priblížené, vzdialené, počujeme ich repetície, často prestanú byť rozoznateľné. Nie je to hudba veľkých gest, ide skôr o postupné procesy, ktoré nemusia byť nutne lineárne a smerovať ku konkrétnemu bodu. Toto výborne pochopila aj Ostravská banda pod vedením Petra Kotíka. Napriek tomu ale viaceré hudobné myšlienky zostávajú v pamäti: viac ako otravný „earworm“ ale pripomínajú vetu, čo zostane visieť vo vzduchu. Podstatným prvkom Sharpovej partitúry sa stáva elektronika, ktorá sa stáva súčasťou orchestru a dodáva jeho zvuku ďalší rozmer. 

Substance Elliotta Sharpa rozhodne nie je ľahkým kusom, napriek svojej možno až ezotericky ladenej podmanivosti. Na prvý pohľad ani nenastoľuje témy, ktoré by sa dnes zdali byť tými najrelevantnejšími. Spinozove myšlienky mohli byť provokáciou v 17. storočí, dnes jeho pojatie panteizmu už asi príliš nepohorší. Úvaha nad tým, čo nás presahuje, aké hodnoty a cnosti chceme rozvíjať je ale nadčasová – a pokiaľ kladie dôraz na lásku, môže byť v tejto dobe obzvlášť inšpiratívna. 

Foto: Facebook Ostravské centrum nové hudby

Facebook X E-mail WhatsApp