Pražské jaro pripravilo na začiatok posledného festivalového týždňa večer s talianskou avantgardou umiestnený do Národního technického muzea. Zásadné diela pre husle (a elektroniku) od Salvatore Sciarrina a predovšetkým Luigiho Nona zneli v podaní tej najpovolanejšej: Hany Kotkovej. Jej jediným partnerom bol Veniero Rizzardi.

Koncert 1. júna mal na programe len dve skladby: Sciarrinových Šesť capriccí a Nonovu rozsiahlu kompozíciu La lontananza nostalgica utopica futura. Každá z nich je interpretačnou výzvou, v oboch je sólový part plný najrôznejších detailov týkajúcich sa vlastne všetkých zložiek štruktúry. V oboch skladbách pritom tieto nuansy často vedú k vytvoreniu najrôznejších podôb (takmer) ticha a krehkosti, ktoré vo vhodných chvíľach pretne kontrastné, exponované gesto. Napriek týmto paralelám však majú skladby rozdielny efekt a povahu. Sciarrinove extrémne kusy si stále udržujú hravosť, ktorú im skladateľ dal do vienka už samotnou voľbou hudobného druhu. Nonova skladba je potom zasadená do určitého filozofického kontextu, tematizuje fenomén putovania a naplno v sebe zahrnuje hĺbavosť typickú pre Nonovu neskorú tvorbu. 

Hana Kotková sa hudbe Sciarrina a Nona venuje intenzívne už nejaký čas. Sciarrina sme už od nej mohli počuť aj v Prahe v rámci koncertu Zásadní Sciarrino v novembri 2024 (reflexe ZDE), kombináciu Sciarrino–Nono si zas overila v rámci minuloročných Ostravských dnů (rozhovor ZDE). Zrovna v Ostrave, uprostred noci, hrala Kotková komplet Šiestich capriccí prvýkrát – a úprimne mi práve k tomuto prevedeniu odbiehali myšlienky v pondelok večer najčastejšie. Nešlo mi pritom ani tak o porovnanie interpretácií, Hana Kotková sa k dokonalosti prevedenia blíži vždy rovnako. Skôr išlo o veľký kontrast samotných koncertných situácií. V Ostrave znel Sciarrino a aj následná Nonova skladba vo veľmi intímnom priestore umožňujúcom absolútnu koncentráciu. V rámci Pražského jara bol priestor každopádne charizmatický, ale oveľa väčší a naplnený všemožnými exponátmi. Nutne tak vznikal odstup medzi interpretom a publikom a myslím, že sa náročnejšie dosahovala aj potrebná miera sústredenia. Dúfam, že mi čitateľ toto krátke porovnanie a tým aj odbočenie od žánru odpustí, domnievam sa ale, že môže prispieť k vytvoreniu komplexnejšieho obrazu o recenzovanom koncerte.

Priestor sám o sebe by možno nebol až takým problémom, pokiaľ by v ňom bolo možné dosiahnuť dostatočnú hladinu ticha. V danej akustike sa každý drobný pohyb a tým zvuk publika nesie v podstate celým priestorom a má nezanedbateľný dozvuk. Pre mnohonásobné piano, jemné flažolety, ricochety či miesta sul tasto to nie sú ideálne podmienky. Domnievam sa, že tým tektonika diel trochu utrpela, ticho v nich totiž skutočne má formotvornú funkciu. Každopádne, Šesť capriccí vyznelo na koncerte ako plnohodnotná virtuózna kompozícia, v ktorej je technická náročnosť priamym prostriedkom k nevšednej, stále celkom neopočúvanej zvukovosti a estetike. Hana Kotková navyše capriccia hrá s absolútnym nadhľadom a pokorou. V jej prejave nie je nič egoistické a pôsobí tak, že zvládnutím extrémnych požiadaviek smeruje k jedinému: k naplneniu skladateľovho zámeru. 

La lontananza nostalgica utopica futura je jednou z posledných Nonových skladieb. Členitá, občas až fragmentárne vyznievajúca skladba trvá okolo hodiny a skladateľ ju napísal pre husle a elektroniku. Tú zastupuje osem elektronických stôp (pôvodne na magnetofónových pásoch), s ktorými sa však počas prevedenia dá do istej miery manipulovať. Elektronika by tak mala byť v neustálej interakcii s huslistkou. Nono preto uvádza, že dielo v žiadnom prípade nemožno považovať za kus pre sólo a sprievod: obaja umelci sú tu v rovnocennom vzťahu. Okrem interpretov je dôležitým aspektom skladby priestor. Podobne ako vo svojej úplne poslednej skladbe, aj tu sa Nono inšpiruje citátom zo steny kláštora v Tolede: „Caminante, no hay caminos, hay que caminar“ (Pútnik, nie sú žiadne cesty, je treba kráčať). Tento citát do skladby prenáša vlastne doslovne. Huslistka teda kráča po priestore medzi rôzne rozostavenými pultmi s časťami skladby. Na záver potom sálu opúšťa. 

Z hľadiska zvuku je La lontananza nostalgica utopica futura fascinujúcim spojením krajných možností akustického nástroja (napríklad dynamika siaha od deväť p po sfffff) a elektroniky, ktorá obsahuje upravovaný zvuk huslí, ale aj takpovediac konkrétne zvuky zachytené v rámci bežnej prevádzky nahrávacieho štúdia. Zaujímavé bolo počúvať, ako sa tieto svety stretávajú a vzďaľujú. Hana Kotková a Veniero Rizzardi to vykreslili ako zvonku nenápadný, ale sugestívny, až tajomný proces. Poslucháč sa tak ocital uprostred starostlivo vybudovanej siete vzťahov, založenej na absolútnej koncentrácií oboch protagonistov. Zaujímavým (nie však asi vždy nutne cieleným) javom bola určitá akusmatická povaha zážitku, v priestore totiž nebolo vždy možné odhadnúť, odkiaľ zvuk prichádza a akej je povahy. Najintenzívnejšie skladba iste vyznievala uprostred zostavy reproduktorov, okolo ktorej sa najviac pohybovala aj Hana Kotková. Sama som skladbu počúvala z iného miesta – fungovala aj tam, priznávam ale, že som do jej tkaniva aj z tohoto dôvodu prenikala ťažšie. 

Hana Kotková a Veniero Rizzardi tak z môjho pohľadu vzniesli otázku, prečo sa tak pôsobivá hudba Luigiho Nona nehrá častejšie. Jedným dychom na ňu ale možno aj odpovedali: hlavne diela z konca skladateľovho života nie sú zrovna nenáročné a nevytvárajú prvoplánovo príjemný či ohurujúci zážitok. Rolu možno hrá aj mentálny a ideologický svet skladateľa, politicky angažovaného dokonca v talianskej komunistickej strane. Každopádne potom táto hudba vedie k zamysleniu a potrebuje plnú pozornosť poslucháča aj interpretov – a zrovna pozornosť sa dnes stáva mimoriadne vzácnou komoditou. 

Foto: Pražské jaro / Michal Fanta

Facebook X E-mail WhatsApp