„Sciarrinova hudba mala v DOXe svoju chvejivú poetiku a ten správny ‚latentný‘ náboj.“

„Katzameier ku každej fráze pristupoval s maximálnou starostlivosťou, ktorá ale nepôsobila ani trochu zväzujúco.“

„Súbor je v tomto diele nesmierne prepojenou jednotkou, niekedy azda až zovretou.“

Ostravské centrum nové hudby si spravidla nekladie nízke ciele a svojim každoročných pražských projektov vtislo ambíciu už len tým, že im tradične dáva prívlastok „zásadné“. Vždy som si vravela, že prenikavosť tohoto názvu je dvojsečná. Odkazuje síce predovšetkým na to, že sa budú hrať dôležité diela daného autora, zároveň ale u publika nutne provokuje vyššie očakávania. Program Zásadný Sciarrino vo štvrtok 21. novembra tiaž očakávaní ustál s prehľadom a stal sa zásadným nielen ako zážitok, ale aj ako príspevok do celej sezóny. 

Výber talianskeho autora Salvatore Sciarrina pre takýto typ koncertu nie je nijak prekvapivý. Skladateľ, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov súčasnej (nielen talianskej hudby), je autorom s unikátnym rukopisom a rozpoznateľným jazykom. Jeho hudba rozhodne bez problémov ustojí formát celovečerného koncertu, dokonca ju taký formát ešte pozdvihuje, keďže tak má poslucháč šancu ponoriť sa do jej fascinujúcich detailov a zákutí. Ostravské centrum nové hudby sa navyše rozhodlo pre diela rôznych žánrov a obsadení. Vždy tak vyznel trochu iný aspekt skladateľovej reči, zakaždým však znel veľmi jasne. 

Dramaturgia koncertu v sále DOX+ sa skladala zo štyroch Sciarrinových diel. Zaznelo krátke dychové kvinteto Il silenzio degli oracoli, dve vokálno-inštrumentálne čísla: cyklus Quaderno di strada (barytonista Otto Katzamaier) a jednoveté Efebo con radio (mezzosopranistka Anna Radziejewska) a napokon koncertantná skladba pre husle a orchester Allegoria della notte (sólo Hana Kotková). Pod taktovkou Petra Kotíka hrala komorná Ostravská banda a členovia Ostrava New Orchestra (ONO). Druhú polovicu večera potom vyplnilo mimoriadne koncentrované sláčikové kvarteto Fragmente – Stille, an Diotima Sciarrinovho „predchodcu“ Luigiho Nona v podaní Quartetto Prometeo.  

Keď si o Sciarrinovi zbežne čítate na internete, asi sa dozviete, že pracuje s tichom a že používa rozšírené techniky. A je pravdou, že nízkych dynamík, flažoletov, zvukov vynárajúcich sa z ticha a znova v ňom zanikajúcich, ale aj svojskej virtuozity sme si naozaj užili dosýta. Interpreti a interpretky toho však sprostredkovali oveľa viac. Sciarrino má jednoznačne zmysel pre formu, pre dramatický, divadelný aspekt, a celkom iste aj veľmi bystrý zmysel pre humor. Všetko toto bolo zohľadnené. Sciarrinova hudba mala v DOXe svoju chvejivú poetiku a ten správny „latentný“ náboj. Napätie cítime, ale zostáva nevyslovené, neznie priamo v notách, ale niekde v čase medzi nimi. A hoci sa u Sciarrina často spomína skôr zvuk a ticho, tak práve rozloženie týchto „kvalít“ v čase, ich priebeh a vzájomné vzťahy sa (aspoň pre mňa) stávali tým, vďaka čomu sa jeho hudba počúvala tak prirodzene. 

Prvým číslom bolo dychové kvinteto Il silenzio degli oracoli, ktoré hrali členovia Ostravskej bandy. Oproti ostatným dielam pôsobilo kvinteto ako miniatúra, zafungovalo ale dobre. Vyostrenými kontrastmi vyostrilo aj pozornosť obecenstva: na ploche asi siedmich minút zaznelo hneď niekoľko výrazových rovín, ale aj zvukových konštánt, ktoré sme potom počuli v ďalších dielach. Tiché, statické úseky s „air sounds“ alebo a trylkami na klapkách klarinetu sa striedali s hašterivými, expresívnymi miestami. V tých sa dominantnou stávala hlavne exponovaná flauta (jej rolu svojim pojatím podporil Daniel Havel). Vypätá, krikľavejšia poloha vlastne súboru z môjho pohľadu pristali lepšie. V tých miernejších mohla byť kooperácia jednotlivých nástrojov možno ešte užšia. Celkovo to ale bol veľmi vydarený štart večera. 

Nasledujúci Quaderno di strada, teda „pouličný zápisník“ z roku 2003 je zhruba trištvrte hodiny dlhý cyklus piesní na trinásť útržkov, úryvkov z básní, z novín, alebo z nápisov na stenách. Lothar Knessl o nich píše ako o „voľne plávajúcich útržkoch odpútaných z rámci jednoznačnosti“. Ostravská banda a Otto Katzameier sa skladby zhostili uchvacujúco. Katzameier je pritom najvyhľadávanejším interpretom tohoto cyklu – a po večeri v DOXe asi všetci chápu prečo. Jeho part je plný veľmi jemných nuáns, často sa skladá z drobných ornamentov, vyžaduje ale aj pevné držané tóny a rozhodne flexibilný pohyb medzi registrami. Katzameier ku každej fráze pristupoval s maximálnou starostlivosťou, ktorá ale nepôsobila ani trochu zväzujúco. Akoby čítal z vlastného denníku a znovu prežíval zamyslenie, hrôzu, radosť či pobavenie nad zápiskami. Komorná faktúra partitúry si potom vyžadovala maximálne sústredenie a komunikáciu aj v ansámbli. Ak sa taká miera súhry podarila naozaj dosiahnuť za tri skúšky, ako konštatoval Petr Kotík, tak to len svedčí o tom, že v súbore sedeli mimoriadne vybavení hráči. To napokon dokázali aj v náročných odhalených linkách – spomeňme aspoň výrazné klarinetové sólo (Karel Dohnal) na konci cyklu. Veľmi aktívny ale musel byť každý člen súboru, pretože každý tvoril výraz. Obdivuhodné je, že boli rovnako autentickí v asketických úsekoch, ako aj v tých, kde Sciarrino akoby trochu poľavil a dal nakumulovanej tenzii voľnejší priebeh.  

Efebo con radio má niekoľko v podstate programových rovín. Sciarrino sa v skladbe jednak vracia k atmosfére päťdesiatych rokov z pohľadu rokov osemdesiatych, jednak v ňom zhudobňuje rádio a rádiový signál – niekedy jasný, väčšinou prerušovaný. Publicista Carmelo Di Gennaro napríklad píše, že v skladbe orchester vystupuje ako gigantické, neustále rušené rádio. V partitúre sa „šum“ strieda s útržkami populárnej hudby päťdesiatych rokov (tie si orchester evidentne celkom užíval). Sólistka zas vybočuje do role moderátorky a odriekava kúsky z rozhlasových programov. Myslím si, že prevedenie zdôraznilo hlavne humornú, trochu absurdnú linku diela. Podčiarkovalo strihy, kontrasty, prekvapivé juxtapozície. Centrom diania bola mezzosopranistka Anna Radziejewska. Jej hlas sa dobre spájal s nástrojovými linkami, ktoré spev často dublujú. Navyše vládla (podľa mňa) fantastickým talianskym prízvukom a charizmou, ktorou dala esprit celému prevedeniu.

V ďalšom čísle vystriedala Radziejewsku ďalšia charizmatická sólistka, huslistka Hana Kotková. V Allegoria della notte mala pred sebou mimoriadne náročný part. Sciarrino v diele voľne pracuje so slávnym Mendelssohnovým Koncertom pre husle, citácie ale stavia do celkom iných zvukových kontextov, často krehkých a spletitých. Akoby skladateľ skúšal, ako najtichšie sú husle schopné zahrať tón: a keď si myslíme, že tú úroveň už našiel, zaznie zrazu niečo ešte tichšie. Hana Kotková bola skvelou sprostredkovateľkou týchto zámerov. Ak skladby bežne gradujú v búrlivom fortissime, Kotková dokázala gradovať a smerovať k akejsi katarzii úplne opačne. Najnapínavejším miestom sa tak stala absolútne stíšená kadencia, kde sa naozaj každú chvíľu zdalo, že žiadny slabší zvuk už ticho pretnúť ani nemôže. Allegoria della notte znela v interpretácii Kotkovej a Petra Kotíka s členmi ONO ako nesmierne pestrá a zároveň priezračná skladba. Rešpektovali istú intelektuálnu oporu, ktorou Sciarrino diela opatruje, ale na ktorej ďalej citlivo stavia a zasahuje vďaka nej poslucháča tak účinne, presne a vlastne celkom ústretovo. Aspoň tak som si to pri tejto interpretácii sformulovala. 

Záverečné kvarteto Fragmente – Stille, an Diotima (Fragmenty – Nehybnosť, Diotime) bolo pripomienkou tohtoročného jubilanta Luigiho Nona, ako autora, ktorý Sciarrina veľmi ovplyvnil. Pri pohľade zvonku by sme pritom mohli konštatovať, že Nono vo svojom kvartete naznačil prostriedky, na aké sme si zvykli v prvej polovici večera. U oboch autorov sme vnímali, že pracujú s určitými výrazovými obmedzeniami, zbavujú sa nánosov, aby odhalili podstatné a často prosté súvislosti, stávajú sa zraniteľnejšími. Lenže ak u Sciarrina tento proces nakoniec pôsobí vyrovnane a niekedy až očistne, Nono vo svojom kvartete tak láskavý nie je. Akoby bolo preňho odhaľovanie krehkosti bolestivejšou a znepokojivejšou cestou. Súbor je v tomto diele nesmierne prepojenou jednotkou, niekedy azda až zovretou. Práve tak pôsobilo Quartetto Prometeo. Teleso bolo v tejto roli mimoriadne autentické, ich vzájomné interakcie pôsobili až inštinktívne. Vydržať štyridsať minút takéhoto sústredenia, vo faktúre, kde má aj najmenšia zmena tlaku na strunu nesmierny význam a kde si nemôžete pomôcť žiadnou dobre známou manierou, je obdivuhodné. O to viac, keď sa, ako Prometeo, rozhodnete ísť naozaj na dreň. 

Petr Kotík po tomto čísle v krátkosti okomentoval, že na začiatku kvarteta rozmýšľal, prečo ho vlastne po prvej polovici ešte zaradili. Uzavrel to však tým, že niektoré veci v hudbe aj živote dávajú zmysel až spätne. Sciarrinova hudba možno Nonove ciele naozaj trochu osvetľuje. Na druhú stranu záverečné kvarteto poskytlo Sciarrinovým kompozíciám ďalší kontext. Bez Nona by Sciarrinov jazyk proste zrejme nemohol znieť a účinkovať tak, ako sa mu to darí. A hoci by ma Sciarrinova hudba asi „vypustila“ do pokoncertného večera o niečo spokojnejšiu, dávam Kotíkovi za pravdu, že zaradeniu Nona rozumiem s krátkym odstupom viac než bezprostredne po posluchu. Je to asi dobre – postupné doznievanie je výsadou tých naozaj zásadných (koncertných) zážitkov.

Foto: Karel Šuster