Sedemdesiata siedma koncertná sezóna v Slovenskej filharmónii pomaly vrcholí – v dňoch 4. a 5. júna sa v bratislavskej Redute uskutočnila posledná dvojica symfonických abonentných koncertov pred letnými prázdninami. Za dirigentským pultom orchestra stál spoľahlivý Daniel Raiskin, ako sólista sa v našej metropole premiérovo uviedol mladý ukrajinsko-nemecký klavirista Alexey Gorlatch. Program koncertu tvorila osvedčená klasicko-romantická autorská zostava: Ludwig van Beethoven a Johannes Brahms.

Kyjivský rodák Alexey Gorlatch patrí do generácie ruských, resp. ukrajinských klaviristov, ktorí v útlom veku, krátko po zániku Sovietskeho zväzu, opustili krajinu a štúdium klavírnej hry absolvovali prevažne v Nemecku či v Spojenom kráľovstve (Igor Levit, Boris Giltburg, Daniel Kharitonov či Alexander Malofeev). Hudobný svet ohromujú závratnými technickými dispozíciami (tie sú zväčša charakteristické pre pianistov, pochádzajúcich z Ruska), no v mnohých prípadoch aj hlbokým intelektuálnym ponorom do interpretovaných skladieb. Takmer všetkých sme mali príležitosť zažiť na pódiu Reduty, Alexey Gorlatch, žiak slávneho nemeckého klavírneho pedagóga Karla-Heinza Kämmerlinga v Hannoveri, prichádza k nám ako jeden z posledných. Umelca predchádzala mimoriadna povesť: zvíťazil na mnohých renomovaných klavírnych súťažiach, koncertuje na prestížnych svetových koncertných pódiách a v mladom veku, na prahu štyridsiatky, pôsobí ako profesor klavírnej hry na Hudobnej akadémii v Mannheime.

Beethovenov Koncert pre klavír a orchester č. 5 Es dur, op. 73 „Cisársky“, jedno z vrcholných koncertných diel viedenského klasicizmu (v rámci predrevolučných abonentných cyklov SF ostáva dodnes v pamäti jeho inšpiratívne stvárnenie nezabudnuteľným Petrom Toperczerom pod taktovkou Libora Peška v osemdesiatych rokoch minulého storočia) predniesol bezstarostne, so suverénnou istotou a s obdivuhodnou technickou brilanciou, ktorá v koncertnej sieni vyvolala nespútané nadšenie publika, no zároveň – už po koľkýkrát? – podnietila v recenzentovi túžbu po viac ako len hladkom a bezproblémovom uchopení tradičného pianistického materiálu. Spôsob, akým mladý umelec po odohraní náročného sólového partu Beethovenovho koncertu zvládol ako prídavok Etudu C dur, op. 10 Fryderyka Chopina, však vyvolal zaslúžený úžas a obdiv.

Symfónia č. 1 c mol, op. 68 Johannesa Brahmsa patrí medzi základné stavebné kamene romantického symfonického repertoáru mnohých prestížnych orchestrov. Pri analýze a štúdiu partitúry diela sa aj sto päťdesiat rokov od jeho vzniku objavujú nové poznatky. Jeden z nich sa v tomto kontexte oplatí uviesť: Dr. Otto Biba, známy rakúsky muzikológ a dlhoročný šéf historickej viedenskej Spoločnosti priateľov hudby, svojho času zistil, že v programovom bulletine k prvému londýnskemu uvedeniu Brahmsovej Prvej symfónie sa nachádza incipit jej druhej časti, ktorý v dnešnej partitúre nenájdeme. Pri hlbšom pátraní v archívnom autografe našiel Biba pôvodné party prvých a druhých huslí, ktoré Brahms, v rozpore so svojou príslovečnou akríbiou ničiť nepoužité kompozičné náčrty, zabudol po londýnskej premiére zlikvidovať. Tento autorov lapsus vzbudil u súčasníkov všeobecný tvorivý záujem, no objaviteľ partov odolal pokušeniu domácich skladateľov dotvoriť brahmsovskú inštrumentáciu do pôvodnej podoby, a tieto party tak dodnes ostávajú v archíve len ako predmet historického výskumu.

Náš prvý orchester má s Brahmsovým symfonizmom bohaté a dlhoročné skúsenosti: referenčné štýlotvorné základy jej interpretácie u nás v minulosti položil dirigent Ľudovít Rajter, brahmsovskú poetiku neskôr invenčne rozvíjali Libor Pešek, Emmanuel Villaume, Petr Altrichter či Tomáš Netopil. Aj Daniel Raiskin v priebehu svojej niekoľkoročnej šéfdirigentskej éry v Bratislave Brahmsovu Prvú symfóniu v minulosti v Redute už raz so Slovenskou filharmóniou uviedol – bolo to na úvod 72. koncertnej sezóny v októbri 2020, keď kvôli vtedajšiemu covidovému embargu nesedel v sále Reduty ani jediný poslucháč. Už vtedy bolo zjavné, že dirigent má k Brahmsovej symfonickej tvorbe blízko a jej naliehavú poetiku dokáže autenticky pretlmočiť: pred pätnástimi rokmi, ešte pred príchodom do čela nášho orchestra, nahral v Nemecku s Rýnskou filharmóniou na CD celý symfonický komplet a získal nad materiálom potrebný nadhľad (čo pri Brahmsovi nie je samozrejmé ani u veľkých dirigentských hviezd). V Bratislave citlivo modeloval jednotlivé hudobné frázy, poctivo dodržiaval repetície a správnou voľbou temp udržiaval poslucháčovu pozornosť po celý čas v napätí. Drobným nedostatkom bol občasný dôraz na silovú orchestrálnu dynamiku v krajných častiach, zato náročná a agogicky zložito pulzujúca tretia s názvom Un poco allegretto e grazioso vyšla pod Raiskinovou taktovkou nad očakávanie.

Program koncertu doplnila dramaticky uchopená Beethovenova predohra Egmont, op. 84. Tá bude tiež súčasťou repertoáru, ktorý náš orchester spolu s Danielom Raiskinom predstaví japonskej verejnosti v dňoch od 27. júna do 8. júla na ďalšom, v poradí už pätnástom koncertnom zájazde Slovenskej filharmónie do krajiny vychádzajúceho slnka.

Foto: Alexander Trizuljak, archiv Slovenské filharmonie

Facebook X E-mail WhatsApp