Ostatná marcová dvojica abonentných koncertov Slovenskej filharmónie (26. a 27. marca) pripravila návštevníkom nezabudnuteľný umelecký zážitok. Náš prvý orchester pod taktovkou Juraja Valčuhu predniesol pred dvakrát vypredaným hľadiskom veľkolepý hudobný kolos Symfónie č. 9 D dur Gustava Mahlera.

Posledná dokončená symfónia velikána postromantickej hudobnej tvorby je nesporne unikátnym dielom hudobnej histórie. Vznikla v záverečnom období skladateľovho života, v čase, keď umelca prenasledovali hlboké traumy z neschopnosti presadiť svoj tvorivý a interpretačný potenciál v predsudkami limitovanej viedenskej kultúrnej societe, v čase zhoršujúceho sa zdravia, odcudzenia manželky Almy a prehlbujúceho sa smútku zo straty prvorodenej dcéry Marie. Rozsiahly text dôverného znalca Mahlerovej tvorby Prof. Egona Kráka v programovom bulletine podrobne analyzuje rôzne aspekty vnímania diela, pričom sa sústreďuje nielen na rýdzo hudobné, ale aj na spoločenské a dobové kontexty. Krákov podrobný ponor do problematiky a jeho zasvätenú analýzu diela sa žiada doplniť o dnes už legendárny postreh Leonarda Bernsteina, nespochybniteľnej dirigentskej osobnosti 20. storočia, ktorým výstižne charakterizoval Mahlerov symfonizmus: „Až po tom, ako sme sa o týchto hrôzach dozvedeli, až po tom, ako sme spracovali tlejúce pece v Osvienčime, zbombardované džungle vo Vietname, maďarské povstanie, suezskú krízu, Zátoku svíň, Black Power, Červené brigády, arabské ohrozenie Izraela, McCarthyzmus či preteky vo vyzbrojovaní – až po tom všetkom dokážeme Mahlerovu hudbu počúvať a pochopiť, že všetko to dianie predvídala. A že v predtuche toho diania venovala svetu dosiaľ nevídanú hudobnú krásu.“

Bernsteinove riadky vysvetľujú, prečo sa Mahlerov symfonický odkaz presadzoval vo svete obťažne a namáhavo a jeho hudba sa v prvých dekádach 20. storočia často stretávala s nepochopením (v USA sa prvé uvedenie Deviatej symfónie uskutočnilo až takmer dvadsať rokov po jej viedenskej premiére). Aj Slovenská filharmónia si musela na prvé koncertné uvedenie Deviatej symfónie počkať až do januára 1968, keď dielo, takmer symbolicky v úvode „obrodného procesu“, bratislavskej verejnosti predstavil vtedajší šéfdirigent telesa Ladislav Slovák. Ani neskôr tomuto opusu v našej metropole šťastie veľmi neprialo: počas tzv. normalizácie uviedol dielo v roku 1971 na festivalovom hosťovaní Českej filharmónie v Bratislave dirigentský mág Václav Neumann a v roku 1982 sa o jeho kreáciu so Slovenskou filharmóniou zaslúžil Libor Pešek. Po zmene režimu sa uvádzanie Mahlerovho symfonického klenotu stalo doménou šéfdirigentov nášho telesa: v roku 1993 otvoril svoju slávnu mahlerovskú éru Ondrej Lenárd, v roku 2004 na ňu nadviazal Jiří Bělohlávek a po dlhšom čase, v januári 2015, v nej pokračoval Emmanuel Villaume.

Čerstvý päťdesiatnik Juraj Valčuha, náš hviezdny a medzinárodne uznávaný dirigentský fenomén, neostal svojej povesti hĺbavého a až na dreň umeleckej výpovede idúceho interpreta ani tentoraz nič dlžný. Pred filharmonických návštevníkov predstúpil s ucelenou, do najmenších detailov prepracovanou hudobnou koncepciou, ktorú po oba večery predkladal obecenstvu s akríbiou skutočného majstra. Po dvoch rokoch, keď na pódiu filharmónie dominoval pri stvárnení Symfónie č. 3 Gustava Mahlera, sa znova rozhodol popasovať s orchestrálnou poetikou česko-rakúskeho majstra. A znova mal po svojom boku Juraja Čižmaroviča ako hosťujúceho koncertného majstra, ktorý viedol svoju sekciu pevným sláčikovým gestom. Valčuha sa pri svojom výkone nepotrebuje zviditeľňovať teatrálnou gestickou manipuláciou, ku ktorej sa občas uchyľujú aj známe dirigentské osobnosti. Svoju prácu s taktovkou dáva naplno do služieb interpretovaného diela; štvorčasťový cyklus symfónie viedol sústredene, obdivuhodne frázoval, odkrýval dosiaľ nepoznané farby a v záverečnom Adagiu (najmä pri druhom koncerte v piatok), po silnom emocionálnom vypätí, prinútil našich filharmonikov pri požiadavke extrémneho pianissima siahnuť až na dno svojich dynamických možností. A publiku zasa zavdal dôvod na hlbokú reflexiu po doznení posledného symfonického tónu.A tu sme azda pri koreni veci pri odpovedi na otázku, čomu a na čo slúži vrcholné umenie: naše filharmonické publikum celkom určite netúži chodiť do svojej koncertnej siene relaxovať či oddýchnuť si po náročnom dni, ako sa toho pri návšteve kultúrnych podujatí domáhajú vedúci pracovníci domáceho ministerstva kultúry. Mahlerova hudba vo Valčuhovej interpretácii by ľuďom veľa príležitostí na relax neposkytla. Iba ak by sme rezignovali na podnety, ktoré Slovenská filharmónia svojou dnešnou činnosťou vrchovato napĺňa a vrátili sa k prázdnym a osvedčeným umeleckým produkciám, pri ktorých neradno rozmýšľať. „No, jeźeli tego chcecie, to coś innego,“ komentoval podobnú situáciu vo Varšave istý známy poľský hudobný kritik a potichu opustil filharmonickú koncertnú sieň. Spolu s obecenstvom.

Foto: Alexander Trizuljak

Facebook X E-mail WhatsApp