Úvodnú dvojicu májových abonentných koncertov Slovenskej filharmónie v dňoch 7. a 8. mája 2026 v bratislavskej Redute zverila dramaturgia nášho prvého orchestra prominentnému českému dirigentovi Tomášovi Netopilovi. Spolu s krajanom, klaviristom Janom Bartošom a domácim vokálnym sóĺistom Jozefom Bencim uviedli diela W.A. Mozarta a Dmitrija Šostakoviča. Náročný hodinový kolos zriedkavo uvádzanej Symfónie č. 13 „Babij Jar“ geniálneho ruského skladateľa vyplnil celú druhú polovicu koncertu.

Na úvod zaznel Koncert pre klavír a orchester č. 27 B dur W. A. Mozarta v podaní klaviristu Jana Bartoša, posledného žiaka nezabudnuteľného Ivana Moravca, ktorý sa filharmonickému obecenstvu premiérovo uviedol po predchádzajúcom beethovenovskom recitáli v Malej sále SF. Jeho hra sa vyznačuje diskrétnou subtílnosťou, ktorá si v mozartovskej interpretácii udržiava odstup rovnako od sentimentálneho či prehnane dramatického ponímania skladateľovho diela. Presne tieto črty mozartovskej pianistiky už pred rokmi do domáceho kontextu uvádzal Marian Lapšanský po absolvovaní majstrovských kurzov u Gézu Andu. Tomáš Netopil sólistu sprevádzal jemnou gestickou drobnokresbou, ktorú pretavil do adekvátnej zvukovej podoby.

Vznik Šostakovičovej Symfónie č. 13 b mol „Babij Jar“ inšpirovala jedna z najbrutálnejších a zároveň najtragickejších udalostí Druhej svetovej vojny – masová poprava desaťtisícov židovských obyvateľov Kyjiva v septembri 1941 nacistickými vojskami, ktorá sa udiala v blízkosti ukrajinskej metropoly, v rokline Babyn Jar. Bol to, popri poľskej Katyni, vari najväčší vojnový masaker v novodobých európskych dejinách. Šostakoviča k napísaniu tohto veľkolepého diela podnietila rovnomenná poéma ruského básnika Jevgenija Jevtušenka z roku 1961. Uvedeniu skladby však bránili obštrukcie sovietskych úradov: prekážalo im, že sa v diele opomínajú ruské obete a text vyznieva ako hold utrpeniu národnostnej menšiny, ktorá sa v sovietskom štáte netešila veľkej obľube. Dirigent Thomas Sanderling, syn legendárneho Kurta Sanderlinga, jedného z najbližších Šostakovičových priateľov, ktorý v šesťdesiatych rokoch uviedol nemeckú premiéru 13. symfónie (a v októbri 2021, pri príležitosti 80. výročia tragédie, ju s nemeckým orchestrom dirigoval priamo na mieste nešťastia), si na bizarné dobové okolnosti spomínal takto: „Skladateľ si za interpreta sólového partu vyhliadol slávneho ukrajinského basistu Borisa Gmyriu, speváka s neobyčajne podmanivým, hlbokým hlasom. Vyšlo však najavo, že Gmyria počas nacistického obsadenia krajiny absolvoval koncerty pre nemeckých okupantov a pred povojnovým postihom ako kolaboranta ho zachránil zásah vtedajšieho šéfa strany N.S. Chruščova.  Spevák si preto uvedomoval, že jeho účinkovanie na premiérovom uvedení Šostakovičovho diela by z tohto dôvodu nebolo náležité a tak ponuku odmietol. Uvedenia diela sa napokon vzdal aj autorov dvorný dirigent Jevgenij Mravinskij a partitúra symfónie doputovala do rúk Kirila Kondrašina, ktorý sa na basový part rozhodol osloviť prominentného sólistu moskovského Veľkého divadla Ivana Petrova. Ten však pochádzal z nemeckej povolžskej menšiny a jeho pôvodné meno bolo Ivan Krauze. Teda z politického hľadiska znova nevhodný interpret. To sa však už do celého prípadu vložili najvyšší stranícki činitelia na čele s Chruščovom a Ivanovi Petrovovi účinkovanie neodporučili. Zopakoval sa tak príbeh Štvrtej symfónie spred tridsiatich rokov. Sólista sa za záhadných okolností nedostavil na generálnu skúšku a basový part tak skončil v rukách v koncertnej sále náhodne sediaceho Vitalija Gromadského. S ním sa napokon moskovská premiéra diela v decembri 1962 uskutočnila, ďalšie uvedenia v ZSSR však už nie.“ (Hudobný život č.12/2014).

V predrevolučnom Československu sa 13. symfónia objavovala na koncertnom pódiu len sporadicky. Jej pražskú premiéru v decembri 1964 uviedla Česká filharmónia s dirigentom Karlom Ančerlom a basistom Karlom Bermanom (obaja boli väzňami v koncentračnom tábore v Terezíne). V ďalších rokoch sa dielo stalo doménou šéfdirigenta Slovenskej filharmónie Ladislava Slováka, oddaného a zasväteného interpreta Šostakovičových symfonických opusov, ktorý 13. symfóniu napokon uviedol v Bratislave na festivale BHS v októbri 1989, v predvečer revolučných zmien. Sólový basový part s pôvodným, nerevidovaným Jevtušenkovým textom predniesol Sergej Kopčák, ktorý sa nadlho stal doslova ikonickým interpretom tohto Šostakovičovho diela. Po ňom prevzal štafetu Peter Mikuláš, ďalší renomovaný domáci vokálny sólista (v pamäti ostáva jeho sugestívny výkon na koncerte pod taktovkou Petra Altrichtera v marci 2011, vtedy ešte v historickej budove SND). Posledné bratislavské uvedenie diela sa datuje v novembri 2018, keď ho s ruským basistom Piotrom Migunovom v Redute dirigoval Juraj Valčuha. Toľko na okraj historického prehľadu domácich filharmonických uvedení.

Tomáš Netopil, pravidelný hosť za dirigentským pultom nášho prvého orchestra, sa po minuloročnom triumfe s dielami Janáčka, Musorgského a Beethovena tentoraz podujal na ešte náročnejší umelecký výkon. Jeho minuciózne naštudovaný Šostakovič mal intenzívny ponor a hlbokú výpovednú silu. Hviezdny český dirigent si s našimi filharmonikmi ideálne rozumie, dokáže si vynútiť rešpekt a nerobí mu problém presvedčiť hráčov o svojej interpretačnej vízii. Každé umelecké stretnutie s ním je zárukou silného hudobného zážitku, prameniaceho v dokonalom pretlmočení aj tých najjemnejších finesov partitúry. Sólista Jozef Benci kráča svojím poňatím basového partu v šľapajách legendárneho Sergeja Kopčáka: zakladá si na svojom opulentnom hlasovom fonde a akcentuje najmä drsné polohy hudobného textu. Aj v tomto podaní je dielo výnimočným zážitkom. Hold treba vzdať aj spoluúčinkujúcej mužskej časti Slovenského filharmonického zboru (zbormajsterka Petra Torkošová). Mrazivé ticho, ktoré po doznení posledného tónu symfónie v sieni nastalo, rezonovalo v pamäti publika ešte dlhé hodiny. Najmä tieto príznačné a výsostne aktuálne Jevtušenkove verše: „Nečudo, že nad strachmi víťaziace Rusko ešte väčší rodí strach.“

Foto: Alexander Trizuljak, archiv Slovenské filharmonie

Facebook X E-mail WhatsApp