„Z trojice uvádzaných francúzskych diel ani jedno dosiaľ v Redute nezaznelo.“

„Od domácej tenorovej hviezdy Pavla Bršlíka sa nič iné ako suverénny vokálny výkon neočakávalo.“

„Dirigent Robert Jindra patrí medzi vrcholné zjavy súčasnej českej dirigentskej scény.“

Ďalšia decembrová dvojica abonentných koncertov Slovenskej filharmónie v dňoch 11. a 12. decembra, posledná pred vianočnými sviatkami, musela v bratislavskej Redute uspokojiť predovšetkým priaznivcov francúzskej hudby. Nádherný koncertný program, zostavený zo symfonických  diel krajiny galského kohúta druhej polovice 19. storočia Édouarda Lala, Ernesta Chaussona a Albérica Magnarda, naštudoval s naším prvým orchestrom dirigent Robert Jindra a ako sólista sa predstavil náš svetoznámy tenorista Pavol Bršlík.  Z dramaturgického hľadiska bol koncert výnimočný – ani jedno z uvedených diel na pódiu Reduty v podaní Slovenskej filharmónie ešte nikdy nezaznelo.  Bola to odvaha dramaturga Juraja Bubnáša, keďže išlo o autorov, ktorých široká poslucháčska verejnosť vôbec nepozná. Chapeau bas!

Česká dirigentská scéna disponuje v súčasnosti osobnosťami a talentmi, ktorým my na Slovensku môžeme len závidieť. Na samom vrchole pomyselného rebríčka kraľuje mladý maestro Jakub Hrůša, designovaný šéf Českej filharmónie (jeho strhujúci koncert s Viedenskými filharmonikmi minulý týždeň prejde do análov – reflexia ZDE);  rovnako úspešne svoju širokú medzinárodnú kariéru rozvíjajú Petr Popelka, Tomáš Hanus a v slovenskej metropole pomerne často hosťujúci Tomáš Netopil. Kvalitne si počínajú aj  Tomáš Brauner s brnenským Robertom Kružíkom (bol dirigentom série uvedení  poslednej opery Ľubice Čekovskej Here I am, Orlando), nasledujú mladíci Jiří Rožeň či Jiří Habart, ktorých nedávno doplnila talentovaná maestra taktovky Alena Hron. A nad všetkými tróni stále aktívny a obecenstvom žiadaný dirigentský doyen Petr Altrichter.

Robertovi Jindrovi, dirigentskému hosťovi ostatných bratislavských koncertov, patrí v predchádzajúcom výpočte nesporne jedno z popredných miest. Na scénickej pôde si už dlhší čas kompetentne počína ako hudobný riaditeľ Opery Národného divadla v Prahe, kde sa zasadzuje za uvádzanie unikátneho operného repertoáru. Účinkoval v mníchovskej Bavorskej štátnej opere a v januári 2026 sa za dirigentským pultom Štátnej opery vo Viedni predstaví rakúskej verejnosti v Rusalke Antonína Dvořáka. Do roku 2024 tri roky úspešne pôsobil na poste šéfdirigenta Štátnej filharmónie Košice, ktorý musel nedobrovoľne opustiť. V pamäti bratislavských návštevníkov ostáva aj jeho znamenitá kreácia Massenetovho oratória Mária Magdaléna s košickou filharmóniou na tohoročných hudobných slávnostiach.

Nebolo to inak v prípade uvádzaného neznámeho francúzskeho symfonického repertoáru, ktorého sa Jindra zmocnil s hlbokou znalosťou partitúr a bravúrnou interpretačnou suverenitou. Predohru k jedinej opere Édouarda Lala Le Roi d’Ys  (skladateľ ju napísal koncom osemdesiatych rokov a v čase premiérového parížskeho uvedenia bola populárnejšia ako autorovo ikonické dielo Španielska symfónia) podal svižne a zvukovo diferencovane (krátky citát z predohry k obdivovanému Wagnerovmu Tannhäuserovi sa nedal prehliadnuť).  V Symfónii č. 3 b mol, op. 11 Albérica Magnarda z roku 1896 (skladateľovo meno nepoznajú dnes ani tí najväčší znalci romantickej hudby, hoci jeho pohnutý osud a dramatické okolnosti smrti by mohli poslúžiť ako zaujímavý námet k opere) dirigent vzorne frázoval, voľne striedal orchestrálne stringendo s pokojnými úsekmi a výraznou mierou sa zaslúžil o nadšené záverečné ovácie.  Škoda, že Magnardova tvorba ani v súčasnosti nezažíva renesanciu na koncertných pódiách či v nahrávacích štúdiách (výnimku tvorí nedávna CD nahrávka autorovho kompletného symfonického cyklu, realizovaná Freiburskými filharmonikmi pod taktovkou Fabricea Bollona pre vydavateľstvo Naxos).  Z výnimočne kvalitného orchestrálneho podania diela treba vyzdvihnúť sólové vstupy hoboja (Igor Holota) a anglického rohu (Igor Fábera).

Poéma o láske a mori, op. 19 Ernesta Chaussona je nádhernou predimpresionistickou symfonickou hudobnou básňou, kde pôsobivý sólový vokálny part väčšinou interpretujú ženské hlasy (sopranistky, resp. mezzosopranistky). Robert Jindra a Pavol Bršlík sa postarali o jej bratislavskú premiéru (v nedávnej minulosti mala dielo pod taktovkou Emmanuela Villauma predniesť renomovaná sólistka Bernarda Fink, tá však svoje účinkovanie v Bratislave krátko pred koncertom odriekla). Od našej tenorovej hviezdy Pavla Bršlíka sa nič iné ako dokonalý výkon nedalo čakať. Prišiel do slovenskej metropoly ovenčený opernými úspechmi v MET i vo Viedni a svoj part v Chaussonovom impozantnom diele predniesol expresívne, so silným výrazovým ponorom, spamäti a v dokonalej francúzštine. Aj tu mu v sólových vstupoch pôsobivo sekundoval koncertný majster violončelovej skupiny Boris Bohó.

Ak si k celkovému nadštandardnému profilu koncertu pridáme aj fakt, že za pultom koncertného majstra orchestra opätovne sedel hosťujúci Juraj Čižmarovič, môžeme s úľavou konštatovať, že naše reprezentačné filharmonické teleso je po nedávnom nezaujímavom Brahmsovi pod taktovkou Min Chunga a nevýraznom minulotýždňovom dirigentovi Rémy Ballotovi späť.

***

Hodnotenie koncertu z 11. decembra 2025

Foto: A. Trzuliak

Facebook X E-mail WhatsApp