Bratislavská Reduta zažila v dňoch 15. a 16. januára 2026 ďalší z vrcholov prebiehajúcej koncertnej sezóny. Za dirigentským pultom Slovenskej filharmónie sa znova objavil znamenitý Juraj Valčuha a na ďalšej koncertnej dvojici filharmonického abonentného cyklu A, B ponúkol poslucháčom náročnú, odvážne postavenú dramaturgickú zostavu.

V prvej polovici koncertu odzneli diela dvoch významných a medzinárodne uznávaných predstaviteliek súčasnej kompozičnej scény. Inšpiratívna Ľubica Čekovská, cieľavedomo kráčajúca za svojimi autorskými cieľmi, už dávno prekročila rámec domácich umeleckých pomerov a čoraz prieraznejšie sa udomácňuje na svetových koncertných pódiách či operných scénach. Po úspešnej brnenskej inscenácii opery Here I am, Orlando, ktorá svojou nekonvenčnou hudobnou i scénickou kreáciou v moravskom Janáčkovom divadle doslova zdvihla divákov zo stoličiek, a cyklickom symfonickom diele Dom hudby v siedmich obdobiach, venovanom 75. výročiu založenia Slovenskej filharmónie, prijala Čekovská objednávku vedenia amerického Houston Symphony na skomponovanie nového orchestrálneho diela, ktoré malo v novembri 2025 pod vedením Juraja Valčuhu v najväčšom texaskom meste svoju svetovú premiéru. Bratislava si tak musela na prvé domáce uvedenie symfonickej skice Toy Procession dva mesiace počkať.

Jedenásťminútová skladba s rozsiahlym inštrumentálnym aparátom nesie výsostné znaky Čekovskej kompozičného naturelu: hravosť, inštrumentačnú imaginatívnosť, farbistosť partitúry, elokvenciu drobných motivických modulov, ktoré sa na pozadí ostentatívnej rytmickej pulzácie navzájom zrážajú, a skôr než sa dokážu naplno rozvinúť, étericky sa rozplynú. Akoby sme v akustickej podobe sledovali detaily surrealistických kresieb španielskeho výtvarníka Juana Miró. „Hračka (toy) tu nie je objektom, stáva sa symbolom čistoty vnímania, údivu a schopnosti vidieť svet novým spôsobom,“ píše Čekovská v autorskom komentári v programovom bulletine. A skutočne, po niekoľkých minútach sa domnelý chaos upokojí a druhá polovica diela sa odohráva v pokojnej, stíšenej atmosfére, ktorá sa v závere rozplynie takmer do ničoty.

To Sofia Gubaidulina, rusko-tatárska autorka s pohnutým životným osudom v sovietskej domovine, je celkom odlišným skladateľským zjavom. Hravá letora nebola jej preferovaným princípom; s obľubou koncipovala opulentné hudobné plochy, do značnej miery inšpirované jej hlbokou kresťanskou vierou, no zároveň išla vo svojej tvorbe až na dreň expresívneho orchestrálneho výraziva.  V Husľovom koncerte č.2 s názvom In tempus praesens, ktorý napísala v roku 2007 vo svojom severonemeckom domicile blízko Hamburgu pre svetoznámu sólistku Annu-Sophie Mutter, sa rozhodla pre orchester so sláčikovou sekciou bez huslí, zato s 15 violami, 12 violončelami, 9 kontrabasmi, ku ktorým priradila kompletné drevené i plechové dychové nástroje, wagnerovské tuby, klavír, čembalo i čelestu. Konfrontácia meditatívneho sólového partu s drsnými, opakovanými „šľahmi“ orchestra našla v dirigentovi a najmä sólistovi, mladom americkom huslistovi Alexi Kenneyovi, ideálnych interpretov.

Málokto si dnes už spomenie, že Sofia Gubaidulina nie je bratislavskej hudobnej verejnosti celkom neznáma. V roku 2003 pricestovala k nám na pozvanie vtedajšej riaditeľky Hudobného centra Oľgy Smetanovej ako významný európsky skladateľský hosť na 7. ročník medzinárodného festivalu súčasnej hudby Melos-Étos a v slovenskej metropole pobudla plných desať dní. Navonok krehká žena sa aktívne zúčastňovala na diskusiách s našimi skladateľmi i muzikológmi, bola prítomná pri uvádzaní svojich komorných a symfonických diel (sólový husľový part jej úchvatného Offertoria na záverečnom koncerte festivalu v Redute predniesla americká, dnes už nežijúca, huslistka Michaela Paetsch-Neftel za sprievodu Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu) a pri niektorých sa dokonca postavila medzi účinkujúcich interpretov, keď v skladbe Am Rande des Abgrunds vášnivo udierala do gongu. Jej hudba vtedy zapôsobila na poslucháčov ako zjavenie, no zakrátko sa z našich koncertných pódií vytratila. Jej renesancia v podaní nášho špičkového orchestra krátko po skladateľkinom odchode do večnosti prichádza v pravý čas.

Koncert v druhej polovici vyvrcholil uvedením Symfónie č. 3 c mol, Organovej, op. 78 Camilla Saint-Saënsa. Dielo francúzskeho neskorého romantika patrí do základného repertoárového vybavenia všetkých významných orchestrálnych telies či dirigentov a v podaní Slovenskej filharmónie v posledných rokoch opakovane zaznelo v Redute pod taktovkou dirigentov Emmanuela Villauma, Leoša Svárovského či Daniela Raiskina. Juraj Valčuha vrchovato naplnil očakávania a najmä na svojom druhom koncerte predviedol s našimi filharmonikmi a maďarským organistom Lászlóm Fassangom impozantnú kreáciu tohto hudobného klenotu. Ak k tomu pridáme, že za pultom koncertného majstra orchestra opätovne sedel náš charizmatický huslista Juraj Čižmarovič, môžeme tejto koncertnej dvojici priradiť jagavú michelinskú hviezdičku najvyššieho stupňa. Bodaj by sa ich v tejto sezóne nazbieralo čo najviac!

foto: Slovenská filharmonie / Alexander Trizuljak

Facebook X E-mail WhatsApp