Hoci zaraďuje Pražské jaro súčasnú či aspoň novšiu hudbu do svojich programov relatívne systematicky, korunou týchto snáh býva už každoročne víkend Prague Offspring – a z neho najviac dva večerné koncerty. Tie tento rok naplnila hudba rezidenčnej skladateľky Unsuk Chin, hneď niekoľko kompozícií s českými a slovenskými podpismi a v neposlednom rade chytľavá energia rezidenčného Ensemble Modern.

Víkend Prague Offspring tento rok prebehol po piatykrát, pričom si od roku 2022 udržuje v podstate rovnaký formát. Festival vždy pozve rezidenčného skladateľa alebo skladateľku, o interpretáciu sa stará rezidenčný súbor (ten sa zatiaľ mení v trojročných cykloch, Ensemble Modern má teraz za sebou svoj druhý ročník). Súčasťou koncertov sú premiéry objednávok českých autorov a autoriek a okrem večerných programov sa konajú aj takpovediac vzdelávacie aktivity, workshopy a „Reading lessons“. Tento model určite funguje dobre a aj tentokrát sa ukázalo, že poskytuje dostatok priestoru pre rozmanité hudobné vyjadrenia. 

Koncerty sa konali v DOX+ 29. a 30. mája. Na prvom z nich zneli dve diela Unsuk Chin, obe so sólistickými partami (spev, klavír, bicie), premiéra rozsiahlejšej kompozície Michala Nejtka a Xenakisova „prskavka“ pre bicie sólo. Druhý večer bol ešte členitejší. Počuli sme kompozíciu Jiřího Kadeřábka, komorný aspekt obstarala skladba Ondřeje Adámka. Po prestávke boli na programe už tradičné „päťminútovky“ mladých autorov a autoriek (Michaela Antalová, Tobiáš Horváth, Patrik Kako), záver víkendu potom príznačne patril opäť Unsuk Chin a jej fascinujúcemu cyklu Gougalōn. Od poslucháča si takto nabité koncerty občas vyžadujú schopnosť pomerne rýchlo meniť zameranie svojej pozornosti. Niektoré skladby by si možno zaslúžili trochu iný kontext, to však ide jednoducho ruka v ruke s pestrosťou programov. Navyše, väčšinou išlo o skladby, v ktorých sa aj menej skúsení poslucháči mohli zorientovať – napríklad vďaka určitému členeniu diel. 

Konštantou oboch večerov sa potom stal samotný ansámbel na čele s dirigentom Ilanom Volkovom. Ensemble Modern je skutočne výnimočným súborom a okrem ód na ich technickú zvrchovanosť a muzikalitu by som rada vyzdvihla skutočnosť, že sa im skutočne darí napĺňať dnes často propagované heslo „dôveruj procesu“. Je vidieť, že si Ensemble Modern užíva výzvy, nebojí sa krajných výrazových rovín, necháva sa zatiahnuť do skladateľovho sveta, nech už v ňom číha čokoľvek. Vďaka tomu interpretácie žiaria všetkými farbami a robia dielam skutočne dobrú službu. Ilan Volkov tento dojem len umocňoval a v mnohých prípadoch sa evidentne stával veľmi rozumným arbitrom priebehu diel, pomeru mikro- a makroštruktúry, odstredivosti a dostredivosti jednotlivých javov. 

Unsuk Chin je vo svete súčasnej klasickej hudby pojmom a je v tomto kontexte jednou z najuznávanejších a najhranejších autoriek. Na zoznam rezidenčných skladateľov tak Pražské jero pripísalo ďalšie áčkové meno. Niekdajšia študentka Györgya Ligetiho vo svojej tvorbe s rôznou mierou explicitnosti čerpá z rôznych kultúr a lavíruje tak medzi svetmi Východu a Západu. Jej hudba je vypracovaná nesmierne precízne, dôležitú rolu v nej hrá inštrumentácia a pozýva tak k vnímaniu najrôznejších zvukových detailov. V žiadnom prípade však táto hudobná reč nevyznieva zošnurovane a už vôbec nie chladne, má pomerne priamočiary účinok. Ten nastáva aj skrze istú divadelnosť a prirodzenú obrazotvornosť autorkinej hudby – tieto aspekty boli prítomné aj v jej skladbách na Pražskom jare. 

Od Unsuk Chin sme si vypočuli celkom tri kompozície, všetky už takpovediac otestované časom: Akrostichon-Wortspiel z roku 1991/1993, Dvojkoncert pre klavír, bicie a ansámbl (2002) a Gougalōn – scény z pouličného divadla z roku 2011. V Akrostichon-Wortspiel pracuje skladateľka s rozprávkovými textami (napríklad Lewis Caroll), čo sa prepisuje aj do charakteru diela: hudba je hravá, premenlivá, často pracuje s určitou hyperbolou. Ensemble Modern hral výborne, vystihol špecifiká každej časti a dobre komunikoval s protagonistkou, sopranistkou Sarah Aristidou. Práve Aristidou určovala povahu prevedenia najviac. So svojím jasným, až krištáľovým hlasom zachádzala veľmi flexibilne, so zvedavosťou skúmala všetky zákutia partitúry a lákala publikum hlavne do surrealistických, ale aj trochu ironických rovín diela. Nevedela som sa ale zbaviť pocitu, že skutočne autentickú Unsuk Chin budeme počuť až neskôr – to sa podľa mňa potvrdilo. V Dvojkoncerte pre klavír (Orlando Bass) a bicie (David Haller) akoby si nás skladateľka aj interpreti pustili viac k telu, možno bez filtru v podobe textovej predlohy. Strhujúcu dynamiku tu vytvárali hlavne sólisti: dodajme, že klavír je tu preparovaný a k perkusívnemu zvuku sa tak často približoval. 

Najsugestívnejšou ukážkou skladateľkinej hudobnej reči sa však stalo uvedenie diela Gougalōn v sobotu večer. Autorka sa podľa svojich slov inšpirovala na cestách po Číne, atmosférou Soulu v šesťdesiatych rokoch a pouličným divadlom, ktoré ako malá vídavala. Výsledok je magnetizujúci. Ansámbel je obohatený o rôzne perkusie, štrkadlá či klaksóny. Celok navonok pôsobí ako chaos, vnútri ktorého však v skutočnosti každý presne vie, či robí. Unsuk Chin tu krikľavosť povyšuje na umelecký princíp – a to isté chce od interpretov. Lepšie než to pozorovať, je nechať sa uniesť, ako externista si túto hudbu proste neužijete. Dielo ľahko evokuje obraz preplnenej ázijskej tržnice – je to ale trochu skratka, ku ktorej sa netreba príliš upnúť. Zaujímavým je potom aj spôsob, akým Unsuk Chin pracuje s náznakmi folklóru: to predošlých skladbách vlastne počuť nebolo. K tradičnému materiálu Chin pristupuje slobodne, nekonzervuje ho, ani ním nič neimituje – postupy, v ktorých sa ním inšpiruje, tak nie sú ani pre „našinca“ kuriozitou, ale organickou zložkou diela.

*** 

Prvou z premiér skladieb objednaných Pražským jarem bola kompozícia Die Hintergedanken Michala Nejtka. Skladateľ tu používa texty Franza Kafku a z krátkeho textu k skladbe sa dá vyčítať, že kompozíciou voľne tematizuje aj samotný tvorivý proces. Použitý hudobný jazyk pritom svojho autora nezaprie, dalo by sa azda hovoriť o určitej polyštýlovosti s využitím prvkov rôznych štýlov a žánrov. Zhruba polhodinová kompozícia je vnútorne členená do piatich častí, nie je však vyslovene cyklom, jednotlivé časti splývajú do jedného celku. Tieto časti Nejtek v partitúre (v jej predslove) priamo charakterizuje a nezriedka pri tom používa prirovnania k určitým situáciám, cielene však neprezradím viac, keďže samotný autor to poslucháčom tiež neprezradil. Každopádne tieto situácie možno stoja za skutočnosťou, že bol mimohudobný podtext, aspoň pre mňa, niekedy skutočne citeľný. Nejde priamo o program, niekedy ale skladba pripomína scénickú hudbu ku hre, ktorú nevidíme. Z hľadiska tektoniky celku ma tento jav nie vždy presvedčil. Niektoré procesy akoby neboli dosť svojbytné na to, aby zastali svoju rolu – najviac sa to podľa mňa týkalo niektorých zámerne statickejších plôch diela, niekedy predpísaných bez tempa, a viac tak ponechaných na intepretoch. Čo však fungovalo naopak veľmi dobre, bolo zapojenie hlasov, najskôr recitácie (prednášal klavirista) a potom subtílneho spevu celého ansámblu. S hlasom všeobecne narába Michal Nejtek výborne a v tomto prípade tak práve tieto miesta vytvorili ťažisko diela, hoci vôbec neboli tými najhlasnejšími či najkomplexnejšími. 

Druhou veľkou premiérou bola skladba COVID-19 (Fury and Silence) Jiřího Kadeřábka. Skladateľ v komentári k dielu píše, že ide o „druhý pokus“ kompozície pre Ensemble Modern, keďže prvá sa neuskutočnila práve kvôli covidu. Okrem iného pritom autor podľa svojich slov reflektuje danú dobu a napríklad chaos, ktorý so sebou niesla. Kadeřábek v skladbe cituje Beethovenovu Symfóniu č. 3. Ide pritom o dosť rozsiahle citácie a následnú prácu s týmto materiálom. V partitúre je dielo dokonca ako scherzo z Eroicy predpísané aj v rámci tempovo-výrazového označenia. Miesta, v ktorých je tento materiál použitý, samozrejme vyznievajú výrazne. V pamäti poslucháča možno iné postupy dokonca zatienili – neviem, či to bolo zámerom. Citácie sú však použité invenčne a hlavne prvý nástup známych motívov vzbudil u publika bezprostrednú pobavenú reakciu (dodajme, že ansámbel si fragmenty tohoto „hitu“ evidentne užil tiež). Priebeh skladby je, aj skrze citácie, pomerne členitý, odvíja sa však cez poslucháčsky dostatočne zrozumiteľné gestá, často veľmi expresívne a dynamicky exponovane. Intenzitu skladby potom umocňujú rôzne kontrasty a juxtapozície naprieč všetkými zložkami. Rozhodne nejde o akokoľvek introspektívnu kompozíciu, ale o hlasný „statement“. 

Tri krátke kompozície mladých autorov bývajú v rámci Prague Offspring často sondou do veľmi odlišných mentálnych a umeleckých svetov. Tak tomu bolo aj tentokrát. Pôvodom slovenskú autorku Michaelu Antalovú zaujíma v skladbe Unravel postupná premena repetovaného materiálu a ich pozícia v textúre. Skladba sa odvíja plynule a vytvára jednu gradačnú vlnu, hoci vystavanú z drobnejších gest. Štruktúra je relatívne priezračná, niekedy dokonca pripomína tonálnu organizáciu. Nie som si však istá, či sa skutočne naplnil autorkin zámer postupného vynárania a ustupovania jednotlivých liniek: v partitúre sa mi tento cieľ javil zrozumiteľnejší než vo zvuku. Možno by boli tieto postupy zreteľnejšie na rozsiahlejšej hudobnej ploche. 

Tobiáš Horváth, ktorý dostal objednávku na základe úspechu vo vlaňajších Reading lessons, v skladbe 423 zvuk dosť redukuje. Skladbu ohraničuje úsekmi bez tónových výšok, postavenými len na rytmickom motíve, ktorý se hrá používajúc rozšírené techniky či jednoducho iné časti nástroja než tie „bežné“. Proces, v ktorom je tento takmer nečujný model artikulovaný konkrétnymi tónovými výškami, je veľmi zaujímavý, takisto ako nápad pracovať s tak subtílnym materiálom. Zároveň zrovna od tohoto autora pôsobí takýto počin veľmi autenticky. Publikum ale akoby nebolo pripravené „zatajiť dych“ a všetko sa možno odohralo až príliš rýchlo na to, aby to stihlo byť vypointované. 

V úplne inej estetike, vedúcej ku komplexnej, spletitej štruktúre, pracuje (nielen) v skladbe funktionslust : R Patrik Kako. Priznám sa, že tvorbu tohoto autora a jeho východiská poznám zo všetkých zďaleka najlepšie, a teda sa mi iste vnímala najjednoduchšie. Objektívne však treba poznamenať, že aj podľa reakcie publika mala práve táto skladba najsilnejší dopad. Oproti predošlým krátkym skladbám je pritom funktionlust : R oveľa naliehavejšia a namiesto stíšenia poslucháča skôr aktivuje, až znepokojuje. Funktionslust : R sa dokáže na krátkej ploche rozrásť na mnohovrstevnatú a zároveň stále súdržnú kompozíciu. Stavia na koncentrovanom, precízne spracovávanom materiály, celý čas pretkanom logickými väzbami. 

Okrem toho, že pôsobil Ensemble Modern ako po všetkých stránkach mimoriadne teleso, sa v niekoľkých prípadoch jeho hráči ukázali aj ako fantastickí sólisti. Už som písala o skladbe Unsuk Chin, ešte viac ale umenie jednotlivcov vyznelo v skutočne komorných kusoch. Xenakisovo Rebonds by mi v dramaturgii piatkového večera asi ani nechýbalo (hoci mám jeho hudbu úprimne v obľube), o výkon bicistu Rainera Römera by ale bolo škoda prísť. O vynikajúci úvod sobotného koncertu sa potom postarali čelistka Eva Böcker a kontrabasista Paul Cannon v skladbe Chamber Nôise Ondřeje Adámka. Ten v kompozícii nadväzuje na niektoré princípy japonského divadla – myslím však, že aj bez znalosti tohoto faktu funguje skladba veľmi dobre. Obzvlášť zaujímavým je spôsob, akým skladateľ využíva nástroje v podstate na maximum, a aj to, ako skúma vzťah interpretov. V sobotu dosahovali Eva Böcker a Paul Cannon skutočne obdivuhodného stupňa synchronizácie, zároveň pritom každý z nich zodpovedne reprezentoval vlastný zvukový svet.

***

Víkend Prague Offspring je pomerne intenzívnou prehliadkou novej tvorby. Stále však dbá hlavne na kvalitu, nie na kvantitu, nesnaží sa len o produkciu nového, ale aj o to, ako bude o diela postarané. Určite sa už opakujem, v rámci pražského koncertného života ide ale stále o nenahraditeľný počin. Možno teda aj nám zostáva naďalej dôverovať procesu a veriť, že takéto koncertné počiny budú čoraz bežnejšie. 

Foto: Václav Hodina

Facebook X E-mail WhatsApp