„Nekoranec neohuroval efektom, dokázal ale podmaniť nižšou hlasitosťou a akousi hĺbkou a premysleným prejavom.“

„Kokareva je jednoznačne speváčkou, ktorá publiku dáva pocit, že pred nimi stojí výnimočný talent.“

„Účasť na kurzoch sa tak pre tri konzervatoristky pretavila do skvelej príležitosti, ktorú všetky veľmi dobre využili.“

Posledný tohtoročný koncert Spolku přátel hudebních talentů sa uskutočnil 22. decembra celkom tradične na Novomestskej radnici. V programe kombinovanom z diel operných (prevažne francúzskych) autorov a vianočných „hitov“ sa predstavili Petr Nekoranec, Maria Kokareva a tri hostky-konzervatoristky: Anna Holeňová, Sára Hejlová a Johana Klímová. Oporou bol všetkým klavirista Ahmad Hedar.

Maria Kokareva, mladá sopranistka, ktorá má skúsenosti napríklad z berlínskej Štátnej opery, bola asi najočakávanejšou protagonistkou večera. Speváčka sa začína etablovať na popredných scénach, a to aj v ťažiskových roliach svojho oboru, napríklad ako Zuzanka z Figarovej svadby. Na Novomestskej radnici sme ju počuli v dielach Wolfganga Amadea Mozarta (Únos zo serailu, Mitridate), Charlesa Gounoda (Rómeo a Júlia), Ambroisa Thomasa (Hamlet) a Giuseppe Verdiho (Rigoletto).

Kokareva je jednoznačne speváčkou, ktorá publiku dáva pocit, že pred nimi stojí výnimočný talent. Zážitok, ktorý ponúka, pramení zo znelých výšok, objemu hlasu, presných koloratúr a pevnosti hlasu v exponovaných miestach. Výhodou je aj prítomnosť citu pre dramatickosť. Asi najväčšmi využila svoje prednosti v partoch Gounodovej Júlie. V Dieu! Quel frisson court dans mes veines! sa ukazovala ako sugestívna interpretka s naozaj sebaistými, plnými vysokými polohami, komplexne pôsobila aj v duete Va! Je t’ai pardonne s Petrom Nekorancom. Obdivuhodnú pohyblivosť hlasu potom asi najviac dala najavo v pôsobivej árii Nel grave tormento z opery Mitridate, kráľ pontský, kde zvládala koloratúrnu ekvilibristiku s takpovediac chirurgickou presnosťou.

Čo mi však v prejave Marie Kokarevy trochu chýbalo, bola väčšia plastickosť a pestrejšia paleta nuáns. V tomto ohľade bol pre mňa jej prejav trochu schematický. Premýšľala som, čo za týmto dojmom stojí: možno je to „daň“ za spomínanú pevnosť, ktorou Kokareva disponuje a na ktorej azda až intuitívne stavia. V spomínaných partoch Júlie tak bol výsledok ohromujúci, po istom čase už ale možno trochu jednotvárny – na tom má podiel aj akustika sály, ktorá silnú dynamiku ešte násobila a jej detaily trochu zlievala. Je navyše jasné, že v plnších, výrazných miestach sa Kokareva cíti najlepšie. V nižších dynamikách (napríklad aj na začiatku Welch ein Geschick! z Únosu zo serailu) akoby nemala tak spoľahlivú oporu, ktorá by jej umožňovala fráze slobodnejšie modelovať. Aj z tohoto dôvodu na mňa možno až tak nezapôsobila jej interpretácia À vos jeux, mes amis z Thomasovho Hamleta. Zároveň ale v tejto členitej árii ukázala podľa mňa asi najviac zo svojho speváckeho umu, azda aj ako predzvesť toho, kam môže ako umelkyňa ďalej smerovať. Zaujímavá tiež bola jej Gilda, pre ktorú našla príjemný, svetlejší tón. Záverečné Ave Maria a Panis angelicus boli trochu mimo speváčkinej komfortnej zóny.

Čo sa týka Petra Nekoranca, som presvedčená o tom, že sa v tento večer predviedol ako zrelý a zaujímavý interpret. Už v úvodnom duete z Únosu zo serailu bolo počuť, ako dokáže pracovať s rezonanciou tónov a byť nenásilne zvučný tak, aby zároveň nenarušoval štýl svojho partu. Najlepšie v tomto zmysle vyznievali prostredné, alebo aspoň menej exponované polohy. V tých je Nekoranec absolútne suverénny a evidentne v nich svoj materiál ovláda presne tak, ako chce. Napríklad v Rómeovom Lève-toi, soleil! bolo ale možno trochu počuť, že v tom najvyššom registri má o čosi menší nadhľad. V celom programe ale týchto miest nebolo mnoho, tessitura jednotlivých čísel tak bola spevákovi skôr bezpečným prostredím pre tvorenie než nepríjemnou výzvou. Vyzdvihla by som tiež, že to, čo mi trochu chýbalo u Kokarevy, rozdával Nekoranec svojmu publiku priehrštiami. Bol schopný veľmi pútavých, ale prirodzených odtieňov v dynamike aj vo frázovaní. Neohuroval efektom, dokázal ale podmaniť nižšou hlasitosťou a akousi hĺbkou a premysleným prejavom. Veľmi pekné piana sme počuli v O nature pleine de grâce z Werthera, potom však aj vo veľmi citlivo pojatom Cashes dans cet asil z Godardovej opery Jocelin.

Nebol to však len večer sólistov, ale aj vzájomnej spolupráce. Kokareva a Nekoranec si rozumejú dobre a aj keď na pódium každý prinášal niečo iné, v spoločnom dialógu sa k sebe, aj hlasovo, hodili. Len v duete Rómea a Júlie som trochu mala dojem, že jeden druhého viedli k čoraz väčšej a možno trochu zbytočnej intenzite. Asi najlepšie pre mňa ich naturely fungovali v duete z Rigoletta, ktorý im navyše veľmi dobre pomohol vypointovať Ahmad Hedar. Klavirista bol celý čas veľmi právoplatnou súčasťou celej produkcie, nedá sa ho označiť len za „sprievod“ (tento nešvár sa, ostatne, už azda vytráca). Hlavne v hudbe Gounoda, Masseneta a Thomasa nachádzal Hedar veľmi pekné, farebné zvukovosti, pričom nasledoval harmonické postupy autorov. Možnosti miestnej Yamahy (ktoré rozhodne nie sú neobmedzené) tak podľa mňa využil na maximum. Absolútne majstrovsky potom podľa mňa zvládol spoluprácu s mladými speváčkami, ktoré dokázal vnímať veľmi pozorne.  

Vystúpenie konzervatoristiek na tomto koncerte vzišlo z kurzov z Mariuszem Kwiecieńom, ktoré prebehli na jeseň tohoto roku. Ten bol takisto pod záštitou Spolku přátel hudebních talentů. Účasť na kurzoch sa tak pre tri speváčky pretavila do skvelej príležitosti, ktorú všetky veľmi dobre využili. Predstavili sa vždy sólovo v jednej vianočnej skladbe, potom ako ansámbel spolu s hlavnými protagonistami večera. Anna Holeňová z Konzervatoře Pardubice spievala ako prvá, Pastorellu od Josefa Solnaře. Predviedla veľmi kultivovaný, prirodzený výkon s peknou dikciou. Ako druhú sme počuli Sáru Hejlovú z Konzervatořa Jana Deyla v Brahmsovej uspávanke. Uplatnila svoju trochu tmavšiu farbu a smerovala k trochu opernému výrazu a prejavu. V Gomezovej Ave Marii potom presvedčila Johana Klimová, takisto z „deyláku“. Skladba dala vyznieť jej pomerne sýtemu hlasu, takisto v nej mala priestor pre pozoruhodne suverénne výšky. Ako ansámbel potom študentky spievali v známych kusoch Mille cherubini Franza Schuberta, v Bachovej / Gounodovej Ave Marii a nakoniec v Panis angelicus. V Schubertovi možno bolo v nástupoch počuť trochu intonačnej neistoty, inak však bolo trio dostatočne kompaktné. Veľmi príjemne potom pôsobil prejav Petra Nekoranca, ktorý sa evidentne úprimne zaujímal o to, aby sa speváčky na pódiu cítili dobre. Vianočná tak nebola len dramaturgia, ale aj atmosféra, ktorá záveru koncertu vládla: prajná, priateľská a navyše napĺňajúca chvályhodnú myšlienku podpory talentu.

Foto: Jiří Vaněk

Facebook X E-mail WhatsApp