Pražský filharmonický sbor sa tento rok už raz pred publikum postavil, keď spolu s Českou filharmonii uviedol Mozartovo Requiem. Prvý „samostatný“ koncert roku 2026 s názvom Goin‘ Homevšak odspievali až 22. januára v Betlémské kapli. V edukačne ladenom programu hľadali zboristi a zboristky pod taktovkou Lukáša Vasilka súvislosti medzi spirituálmi Afroameričanov a Dvořákovou hudobnou rečou.

Na úvod je treba povedať, že sa PFS nestretlo so spirituálmi prvýkrát. Už v priebehu amerického turné na sklonku roka 2024 totiž zbor tieto piesne spieval, dokonca priamo na Times Square. (Čtěte ZDE.) V aktuálnom programe ale PFS túto hudbu vedomejšie prepojil práve s Antonínom Dvořákom a zasadil ju do formátu edukačného koncertu. Dramaturgia tak obsahovala niekoľko spirituálov, výber z Dvořákových piesní a zborov, ale aj inštruktážne ukážky toho, ako sa nechal skladateľ novými vplyvmi inšpirovať. Koncert, ktorého priebeh mal zrejme najviac na starosti dramaturg David Beveridge, moderoval herec Petr Vančura. Výsledok vzdelával, nebol to ale detský koncert, skôr pôdorys, aký vídavame u koncertov Čtyři kroky do nového světa z dielne České filharmonie.

Spirituály, teda duchovné piesne Afroameričanov, sa dajú počuť v najrôznejších aranžmá a úpravách. Za pár desiatok minút nájdete na webe úpravy pre rôzne typy zborov, na rôznom stupni harmonickej komplexnosti, často tiež s pridanou inštrumentálnou zložkou. Nie je teda prekvapivé, že aj PFS zvolil hneď niekoľko spôsobov interpretácie. Začnime teda vymenovaním toho, kto sa vlastne na koncerte interpretačne podieľal. Okrem PFS a Lukáša Vasilka bol neodmysliteľnou súčasťou diania klavirista Jan Dušek. V niektorých prípadoch spoľahlivo a štýlovo zaobstaral sprievodný part klavíru, kľúčový ale bol aj v rámci výkladu, keď hral úryvky zo spirituálov a z Dvořákových partitúr (Symfonie „Z nového světa“, Sláčikový kvartet „Americký“ a ďalšie). Ako sólisti sa v spirituáloch Go Where I Send Thee a Ride On, King Jesus veľmi dobre predstavili basisti PFS Martin Kalivoda a Petr Svoboda, obaja so zvučným, prirodzeným prejavom. Jedno solo patrilo aj flaute, citlivo ho pojal ďalší basista PFS Lukáš Hynek-Krämer. „Zaujímavosťou koncertu potom bolo tiež to, že PFS nebol jediným účinkujúcim zborom. Spolu s ním spievali aj zbory Canti di Praga, En Arché a Subito. Zborovú sadzbu obohatili v niektorých spirituáloch a v úpravách Biblických písní.

Celá dramaturgická myšlienka koncertu je veľmi sympatická. Vlastne to Petr Vančura vyjadril v jednej zo svojich prvých viet keď hovoril, že sa Dvořákova hudba často považuje za bytostne českú, ale že stojí za to si na toto tvrdenie posvietiť. Vďaka cielenej kombinácii tradičnej černošskej hudby a tvorby českého velikána sa trochu patetické skratky o národnej hudbe dostali do nenásilne kritického kontextu. Nikto sa nerúhal Dvořákovmu „češstvu“ – len sa jasne a erudovane pripomenulo, aké ďalšie zdroje si skladateľ vyberal. Pre odbornú verejnosť možno mohol byť koncert síce už príliš popularizačný, na cieľovú skupinu ale mieril presne a bez zbytočného podliezania.

Z Dvořákovho diela si Pražský filharmonický sbor vybral Napadly písně v duši mou z cyklu V přírodě a Bože, bože! Píseň novou zpívati budu a Zpívejte Hospodinu píseň novou z Biblických písní, ktoré sa na program dostali ako ukážka vokálno-inštrumentálnej hudby z obdobia skladateľovho amerického pobytu. Za Dvořákovu potom možno považovať aj skladbuGoin‘ Home, podľa ktorej sa koncert volá a ktorá je úpravou melódie z Larga „Novosvětské“. Úvodný zbor Napadly písně v duši mou zaspieval PFS skvostne. Relatívne dlho som zbor nepočula a cappella a rada som si to pripomenula. Táto poloha totiž telesu veľmi pristane a aj v tomto prípade nechala vyznieť všetkým ich zásadným kvalitám: hebkému, ale adresnému zvuku, kompaktnosti, dokonalému napojeniu sa na dirigenta Lukáša Vasilka. Povedala by som, že sa PFS podarilo byť celý koncert dominantným interpretom. Ostatné zbory boli umiestnené po bokoch, čím sa zdôraznila hlavne priestorová dimenzia zážitku, prípadne tiež harmonická zložka. Vyzdvihnúť treba, že spolu zbory aj napriek vzdialenosti dokázali komunikovať a spievať jednotne. Niekoľko trochu nepresných odsadení výsledok nijak neznehodnotilo.

Zo spirituálov zazneli Ev’ry Time I Feel the Spirit (úprava William L. Dawson),
My Lord, What a Morning (úprava Harry Burleigh), Swing Low, Sweet Chariot (úprava Moses Hogan), koleda Go Where I Send Thee (úprava André Thomas) a Ride On, King Jesus (úprava Moses Hogan). Spevy, ktoré od 18. storočia vznikali medzi južanskými afroamerickými otrokmi sú spevmi kresťanskými, často majú teda charakter oslavný či prosebný. Aj na programe PFS tak našli miesto piesne, z ktorých srší radosť hneď vedľa tých, v ktorých sa utrpenie tvorcov odrážalo priamočiarejšie. Myslím, že obe roviny zachytili interpreti presvedčivo. Pražský filharmonický sbor, Canti di Praga, En Arché a Subito zvolili prístup, v ktorom sa nesnažili zbytočne štylizovať do hlasového prejavu, ktorý piesňam prepožičiavajú napríklad gospelové zoskupenia. Svoj kultivovaný, klasický prejav ale vhodne uvoľnili a hlavne v dvoch záverečných spirituáloch zneli hlavne vo vyšších dynamikách trochu naturálnejšie. S rešpektom teda vystihli teda určité hudobné a výrazové špecifiká, avšak bez toho, aby došlo k neprimeranému napodobňovaniu. Obrovskú zásluhu na celku má potom Lukáš Vasilek. Zborový kolos dokázal ukočírovať, o presnosti a schopnosti vykresliť rytmické nuansy nehovoriac. Hlavne ale preniesol na spievajúcich svoju energiu a evidentne úprimnú radosť z dirigovania týchto kusov. A práve vďaka tomu to podobne fungovalo aj smerom k divákom.

Foto: Petra Hajská

Facebook X E-mail WhatsApp