„Paleta výrazov súboru sa skôr sústredila do elegantných, pôvabných polôh.“

„Okrídlený obrat ‚prenechaní slova hudbe‘ v tomto prípade platil a Martinů sme si pripomenuli hlavne jeho skladbami.“

„Pojatie Serenády H 216 malo špecifický temperament, ktorý vyrastal aj z toho, ako prirodzene na seba hráči reagovali.“

Institut Bohuslava Martinů, jedna z najvýraznejších hudobno-výskumných platforiem v Česku, oslavoval v tomto týždni tridsať rokov. Výročie prepojil 10. decembra s koncertom Zemlinského kvarteta v Městské knihovně, kde súbor už niekoľko rokov organizuje komorné koncertné rady 4plus. Večer tak, prirodzene, zahrnoval diela Bohuslava Martinů, nešlo ale o nijak umelo vyskladanú jubilejnú dramaturgiu, ale o plnohodnotný koncertný program.

To, že ide v rámci životu Institutu o tak dôležitý večer sa vlastne neprejavovalo príliš nápadne. Celé podujatie bolo úzko prepojené so záverečným koncertom tohtoročnej rady Zemlinského kvarteta, a na pódiu sa tak pred začiatkom koncertu s krátkymi príhovormi vystriedal ako violista Petr Holman, tak Aleš Březina z Institutu Bohuslava Martinů (IBM) a Vít Zouhar z Nadace. Březina tiež stručne predstavil novú publikáciu mapujúcu tri desaťročia fungovania IBM. Každopádne, okrídlený obrat „prenechaní slova hudbe“ v tomto prípade platil a Martinů sme si pripomenuli hlavne jeho skladbami. 

O Zemlinského kvartete (František Souček, Petr Střížek, Petr Holman, Vladimír Fortin) sa azda dá povedať, že je obzvlášť oceňované pre svoje interpretácie hudby českých skladateľov, mimoriadne dobre sú zžití napríklad s estetikou Leoša Janáčka. Pre tento koncert si vybrali kombináciu diel Bohuslava Martinů, Josepha Haydna, Wolfganga Amadea Mozarta a Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Nešlo teda o program, v ktorom by bolo mnoho priestoru pre veľkú drámu či romantickú rozorvanosť – paleta výrazov sa skôr sústredila do elegantných, pôvabných polôh, v ktorých sa samozrejme takisto dajú nachádzať výnimky a odtiene. Zemlinského kvartetu a jeho hosťom, klarinetistom Irvinovi Venyšovi a Igorovi Františákovi, sa tieto odtiene darilo rozkrývať, úspešnejšie pritom asi v druhej polovici programu. Prevládajúcim dojmom z celku sa stávala hlavne kultivovanosť a rešpekt k štýlovým špecifikám u jednotlivých skladieb. Práve tento aspekt pre mňa patril k tým najcennejším, ktoré súbor ponúkol. 

Večer otvorilo jedno zo slávnych sláčikových kvartet Josepha Haydna, Sláčikové kvarteto op. 64: č. 5 „Škovránčie“. Haydn sa tu ukazuje ako majster žánru, hráčom predpisuje odľahčené, dôvtipné melódie a zaujíma sa o vyváženosť celej faktúry. V podaní Zemlinského kvarteta znelo „Škovránčie“ kvarteto veľmi vyrovnane, v primerane volenej dynamike, bez rušivých efektov. Klasicistná elegancia sa však akoby miestami stávala pre štvoricu až príliš limitujúcou, hlavne v krajných vetách, v ktorých by možno mohlo nájsť miesto aj viac hravosti. V celku zvukovo mierne dominoval prvý huslista František Souček, ktorý svoje linky dokázal viesť ako adresné, v príjemnom svetlom tóne. 

V druhom čísle, v Serenáde pre husle, violu, violoncello a dva klarinety, H 334 od Bohuslava Martinů sme prvýkrát počuli aj dvoch ďalších protagonistov večera. Irvin Venyš aj Igor Františák vstúpili do súhry so sláčikmi veľmi citlivo, všetci hráči dokázali držať balans v dynamike, nechávali si priestor všade, kde to bolo potrebné. Kompaktne pritom zneli hlavne v rámci jednotlivých „sekcií“. Klarinetisti boli zohratí výborne, takisto triu sláčikov sa, celkom pochopiteľne, darilo aktívne interagovať. Vo výsledku som ale mala niekedy dojem, že tieto dva svety predsa len zostávajú trochu separované. Určitý vplyv na to mohla mať aj suchšia akustika, v ktorej sa party nemusia prepájať tak jednoducho. Za pozoruhodné považujem predovšetkým precítené a pekne artikulované pojatie širších, melodickejších úsekov (Andante). V tých živších (napríklad už v úplnom úvode) mi pre skladateľove rytmy chýbala ešte trochu ostrejšia dikcia. To už ale možno pokojne pripísať aj osobnému vkusu a interpretačným zámerom. 

Rovno teda poznamenám, že skutočne plnokrvného Martinů potom podľa mňa v druhej polovici predviedlo trio Souček–Střížek–Holman. Ich pojatie Serenády H 216 malo špecifický, veľmi autentický temperament, ktorý vyrastal aj z toho, ako prirodzene na seba hráči reagovali. Každú z troch viet serenády sa triu podarilo napriek ich stručnosti výborne vypointovať a zachytiť ich jedinečný charakter. Prostredné Poco andante bolo asi najhĺbavejším momentom večera, v záverečnom Allegro con brio pôsobila na publikum priamočiara energia, prifarbená trochu „surovejším“, rustikálnejším hraním. 

Vráťme sa ale k Mozartovej Vete pre klarinet, basetový roh, husle, violu a violončelo K 580b, ktorá znela hneď po prestávke. V tomto prípade sa podľa mňa súboru podarilo zomknúť do kompaktnejšieho výsledku. Mozartova hudba znela od protagonistov dôvtipne, ľahko, veľmi citlivo odstupňovali aj kontrast trochu vážnejšieho prostredného dielu. Ako príjemne modelované zneli party oboch dychových nástrojov. Igor Františák sa s basetovým rohom síce zvukovo nedostával úplne do popredia, reagoval však na dianie v ďalších nástrojoch, a zasadil tak svoj part presne tam, kde mohli vlastnosti basetového rohu plniť svoj účel. Dobre v týchto súvislostiach fungovalo aj to, že Irvin Venyš hral na dobový klarinet. 

Súbor zakončil program Koncertným kusom č. 2 pre klarinet, basetový roh a sláčikové kvarteto od Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. V tejto skladbe hrali ako v jedinej všetci hudobníci a bolo príjemné vidieť, že majú zo spoločného hrania evidentne radosť. Ranoromantická poetika navyše zoskupeniu pristala – a vyzdvihnúť treba klarinet a basetový roh, ktoré majú v kuse niekoľko miest dosť exponovaného, odhaleného hrania. Hlavne Venyš tu naplno využil svoju flexibilitu a nosný tón. Pre koniec večera veľmi dobrá voľba, ktorá zároveň zvládla suplovať aj prídavok.

Príjemný, neokázalý večer…

foto: Jakub Caha, agentura Morris Media