„Dirigent Rémy Ballot a huslista Tibor Kováč po prvýkrát účinkovali  v Slovenskej filharmónii.“

„Tibor Kováč si počas takmer tridsaťročného pôsobenia v orchestri Viedenských filharmonikov vybudoval v ensembli takmer emblematické renomé.“

„Rémy Ballot si pri kreácii Stravinského suity Vták Ohnivák počínal profesionálne, no od inšpiratívneho podania to bolo ďaleko.“

Po poldruhamesačnej prestávke pokračoval abonentný cyklus AB Slovenskej filharmónie ďalšou dvojicou koncertov. Vo vypredanej bratislavskej Redute sa v dňoch 4. a 5. decembra za dirigentským pultom orchestra premiérovo predstavil Rémy Ballot a post koncertného sólistu prevzal náš renomovaný huslista Tibor Kováč. Program koncertov tvorila zaujímavá dramaturgická zostava: v prvej polovici odzneli dve známe diela fínskeho klasika Jeana Sibelia, v druhej zasa ikonické orchestrálne klenoty z parížskeho hudobného milieu konca 19. a začiatku 20. storočia.  Podnetná a poslucháčsky vďačná dramaturgia je však, žiaľ, to jediné, čo na uvedených koncertoch dokázalo zaujať návštevníkovu pozornosť. 

Levický rodák Tibor Kováč, špičkový a mediálne preferovaný absolvent legendárnej husľovej triedy Albína Vrteľa na bratislavskom Konzervatóriu, patril v osemdesiatych rokoch medzi najväčšie talenty domácej inštrumentálnej scény. Po štúdiách v Prahe a vo Viedni urobil v roku 1992 rozhodnutie, ktoré mu dramaticky zmenilo život: po úspešnom konkurze sa stal riadnym členom Viedenských filharmonikov a s rodinou natrvalo zakotvil v azda najpríjemnejšom meste Európy. V orchestri snov sa vypracoval na pozíciu primária druhých huslí so sólistickými ambíciami, ktorých využitie zvažoval aj dirigentský mág Zubin Mehta. Post primária Viedenských filharmonikov zastával Kováč nepretržite takmer tridsať rokov. Aj dnes, na prahu svojej šesťdesiatky, naďalej pôsobí v tomto elitnom viedenskom telese, kde si vybudoval takmer emblematické renomé. Popri orchestri sa venoval aj sólistickej činnosti (pre vydavateľstvo Gramola nahral v roku 2005 kompletný cyklus Paganiniho sólových Capriccií) a neskôr založil komorný súbor The Philharmonics, ponúkajúci aranžmány populárnych diel svetového hudobného repertoáru, s ktorým pred rokmi vystúpil aj na Bratislavských hudobných slávnostiach.

O to väčšie bolo sklamanie, ktoré umelec pri svojom prvom sólovom filharmonickom účinkovaní pripravil v Redute svojim priaznivcom. Sólový part Sibeliovho koncertného veľdiela odohral síce intonačne spoľahlivo (bolo zrejmé, že ho má v prstoch), no zároveň nedôrazne a váhavo, v úporne a namáhavo sa vlečúcich tempách, v ktorých ho orchester často prekrýval, bez ambície pomknúť dopredu permanentne poddimenzovaný sólistický výraz (v tretej časti Allegro, ma non tanto sa už Kováč vyslovene trápil). Zdalo sa, že nie je celkom vo svojej koži a hrá v určitej indispozícii, no v druhý večer bol sólistov výkon ešte problematickejší (sólovú kadenciu v prvej časti dokonca kvôli ladeniu nakrátko prerušil).  Hrať sólovo pred plnou koncertnou sálou po takom dlhom čase môže byť dozaista stresujúce, no treba si vedieť zvážiť sily.

Ani dirigent Rémy Ballot, naturalizovaný Viedenčan, hoci v skutočnosti pravý „français de souche“, nedokázal hráčov pri svojom premiérovom vystúpení v Redute povzbudiť k presvedčivejšiemu výkonu. Pri sprievode Sibeliovho koncertu musel síce zohľadniť limitované dispozície sólistu, no jeho interpretačné kreácie ďalších uvádzaných diel evokovali pocit jazdy na stacionárnom bicykli: hudobný prúd zdanlivo napredoval, no v skutočnosti len nezáživne prešľapoval na mieste.  Interpretácie skladieb Labuť z Tuonely  (bonusom bol pozoruhodný sólový výkon Ladislava Rotha, hráča na anglickom rohu) i Debussyho Faunovho popoludnia (aj tu treba vyzdvihnúť hru sólovej flautistky Simony Pingitzer) by si žiadali podstatne väčšiu agogickú a výrazovú pestrosť, ktorá odhalí ich pôvab v plnej hudobnej kráse.  Stravinského suita z baletu Vták Ohnivák (1919) dokáže svojou modernou inštrumentačnou originalitou a farbistým folklórnym koloritom zaujať poslucháča aj po sto rokoch od svojho vzniku. Pre symfonický orchester je toto dielo vždy príležitosťou demonštrovať výnimočné interpretačné kvality, ktoré dirigent tvorivo podchytí a naplno využije. Ballot si síce za dirigentským pultom počínal profesionálne, no od inšpiratívnej kreácie mal jeho výkon ďaleko.  Dávnemu návštevníkovi filharmonických koncertov sa musela nevdojak v pamäti vynoriť osobnosť slávneho dirigenta Sergiu Celibidacheho, ktorý v máji 1973 pri svojom jedinom dirigentskom hosťovaní so Slovenskou filharmóniou,  v nezabudnuteľnom programe, zostavenom z diel Ravela, Bartóka a Stravinského, strhujúcim podanim  suity z Vtáka Ohniváka priviedol hráčov i publikum do varu.

Slovenská filharmónia je prvotriedny orchester, ktorý vie svoje výnimočné kvality rozvinúť len pod inšpirujúcim dirigentským vedením. Azda sa tak udeje pri nasledovnej dvojici abonentných koncertov, keď sa za dirigentský pult postaví Robert Jindra.

Foto: facebookový profil Slovenské filharmonie