„Simon Trpčeski fascinoval poslucháčov fenomenálnou klavírnou technikou.“

„Symfónia č.4 Franza Schmidta zaznela v Bratislave po prvýkrát, takmer 90 rokov od svojej viedenskej premiéry.“

„Daniel Raiskin sa prejavil ako dôverný znalec a zanietený interpret Schmidtovej orchestrálnej tvorby.“

Záverečné koncerty abonentného cyklu 76. sezóny Slovenskej filharmónie v bratislavskej Redute sa v dňoch 12. a 13. júna uskutočnili pod taktovkou končiaceho šéfdirigenta telesa Daniela Raiskina, sólistom bol známy macedónsky klavirista Simon Trpčeski. Na programe tejto koncertnej dvojice bola neštandardná, no dramaturgicky zaujímavá kombinácia diel Sergeja Rachmaninova a Franza Schmidta.

Ťažko priliehavými výrazmi opísať bravúrny výkon Simona Trpčeského v prednese sólového partu Prvého klavírneho koncertu fis mol, op. 1 Sergeja Rachmaninova. Macedónsky klavírny virtuóz v Redute už raz hosťoval: bolo to pred takmer tromi rokmi, keď v rámci Bratislavských hudobných slávností 2022 spolu s londýnskym Kráľovským filharmonickým orchestrom pod taktovkou Vasily Petrenka predniesol Klavírny koncert a mol Edvarda Griega. Trpčeski (podľa slov fascinovaných hudobných kritikov vraj „najvýznamnejší predstaviteľ svojho národa od čias Alexandra Macedónskeho“) udivuje publikum v popredných kultúrnych metropolách Európy či Severnej a Južnej Ameriky závratnou klavírnou technikou, akou dnes disponuje len zopár vrcholných svetových pianistov. Rachmaninovov raný, no náročný koncertný opus odohral vášnivo, s takmer bezstarostnou suverenitou génia, krkolomnými technickými pasážami diela prechádzal bez najmenšieho zaváhania. Famózne umelecké dispozície predurčujú sólistu na účinkovanie so špičkovými orchestrami pod taktovkou hviezdnych dirigentov. Trpčeski však nie je len interpretom svetovej tvorby, ale aj hrdým príslušníkom rodnej krajiny a zanieteným propagátorom jej hudobnej kultúry. Na bratislavskom koncerte sa slovným prejavom vyznal z lásky k macedónskemu folklóru a vzdal hold veľvyslankyni Macedónskej republiky na Slovensku, ktorá bola v Redute osobne prítomná.

Pri všetkej úcte, fenomény, ktoré sme u Trpčeského obdivovali ako adekvátny interpretačný výraz rachmaninovovského kompozičného naratívu, nepostačovali pri podaní záverečnej časti Sonáty č. 7 Sergeja Prokofieva, ktorú klavirista odohral ako prvý prídavok. Trpčeski skladbu poňal ako virtuóznu, poslucháča ohromujúcu klavírnu etudu v závratnom tempe, s nadužívaným akcentom na basové ostinato v ľavej ruke (darmo, tí starší z návštevníkov si museli s nostalgiou spomenúť na povestnú imaginatívnu kreáciu tejto sonáty v podaní nášho nezabudnuteľného Petra Toperczera).

V druhej polovici koncertu sa k slovu dostal dramaturgický objav – po prvýkrát na Slovensku na verejnom podujatí zaznela Symfónia č. 4 C dur, najznámejšie dielo rakúskeho neskorého romantika Franza Schmidta. Prehľad uvádzania Schmidtovej symfonickej tvorby na koncertných pódiách skladateľovho rodného mesta je pomerne tristný. Jej veľkým zástancom a propagátorom najmä v druhej polovici minulého storočia bol náš dirigentský doyen Ľudovít Rajter, autorov poslucháč v období umelcovho štúdia na viedenskom konzervatóriu. Svoju osobnú priazeň a znalosť Schmidtovho orchestrálneho diela Rajter pretavil do nahrávky kompletu skladateľových štyroch symfónií, ktorú v rokoch 1986–87 pre vydavateľstvo OPUS realizoval so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu v Bratislave – tá sa dodnes považuje za jeden z interpretačných vzorov Schmidtovej orchestrálnej tvorby. V podaní Slovenskej filharmónie občas čosi z tvorby viedenského súčasníka Zemlinského či Schönberga v priebehu dekád zaznelo: populárna medzihra a karneval s výrazným uhorským idiómom z opery Notre Dame, potom Variácie na husársku pieseň a prednedávnom zasa novoobjavená Koncertná skladba pre klavír a orchester v podaní jej výhradnej interpretky Jasminky Stancul. Ak k tomu prirátame neveľmi vydarenú kreáciu Symfónie č. 3 spred niekoľkých rokov v rámci abonentných koncertov SOSRu pod taktovkou Martina Leginusa, dostaneme prakticky kompletný odpočet verejného uvádzania Schmidtovej orchestrálnej tvorby na Slovensku. Štvrtá symfónia C dur, Schmidtovo vlajkové dielo, nezaznelo, napriek takmer deväťdesiatim rokom od svojho vzniku, na domácich koncertných pódiách ešte nikdy. Danielovi Raiskinovi a dramaturgii Slovenskej filharmónie patrí za tento priekopnícky čin obdiv a vďaka.

Franz Schmidt písal svoju poslednú symfóniu na vrchole svojich tvorivých síl, no zároveň v období ťažko prežívanej osobnej tragédie,  keď mu v roku 1932 zomrela jediná dcéra Emma. Práve tejto udalosti skladateľ venoval centrálnu časť diela, hlboké a mystické Adagio. Kritik Max Springer po viedenskej premiére 10. januára 1934 charakterizoval symfóniu ako „vrúcnu pieseň zármutku, odriekania, bolesti a lásky, naplnenej smútkom. Je to labutia pieseň za ľudstvom, no dúfajme, že nie za samotným autorom“. Daniel Raiskin sa Schmidtovmu dielu venuje systematicky a to, čo poslucháčovi ponúkol svojou kreáciou Štvrtej symfónie možno bez nadsádzky označiť za ideálny interpretačný tvar. Sústredene formoval prvú časť Allegro molto moderato, intenzívne prenikal do výrazovej hĺbky stredného Adagia, bravúrne a tempovo kontrastne si poradil s náročnou fúgou tretej časti Molto vivace a proces dokončil návratom k snivej atmosfére úvodu. Pozorne hrajúci orchester s kvalitnými inštrumentálnymi sólami markantne prispel k intenzívnemu vyzneniu Schmidtovej hudby.

Znamenitým podaním Schmidtovho unikátneho diela zavřšil Daniel Raiskin svoju päťročnú šéfdirigentskú periódu na čele Slovenskej filharmónie, ktorej však s naším orchestrom predchádzala dlhá umelecká spolupráca. Bolo to obdobie niekoľkých výnimočných interpretačných kreácií, ktoré si zaslúžia najvyššie kritické hodnotenie a poslucháčovi nadlho ostali v pamäti (Šostakovičova 4., 5., 7. s 10. symfónia, Styx Giju Kančeliho, Suita č. 3 G dur P.I.Čajkovského či Suchoňova kantáta Žalm zeme podkarpatskej), no jeho súčasťou boli aj niektoré menej presvedčivé produkcie. Skutočným vrcholom dirigentovho pôsobenia v Bratislave však bude premiérové uvedenie veľkolepého Schmidtovho oratória Kniha siedmich pečatí na tohoročných jesenných Bratislavských hudobných slávnostiach. Ostáva teda tejto výraznej umeleckej osobnosti zaželať veľa úspechov na jeho novom šéfdirigentskom poste na čele Janáčkovej filharmónie v Ostrave.

…

Reflexia je z koncertu 12. júna 2025.

foto: Slovenská filharmonie / Jan F. Lukáš