„V hravej, rytmickej skladbe sme mohli predovšetkým oceniť vynikajúcu Annu Paulovú.“

„Skladateľka si opäť požičiava aj postupy iných žánrov, napríklad glissandá pripomínajúce rockové gitarové sóla.“

„Lejava skladbou zdieľa veľmi koncentrované podnety, ktoré nevyvolávajú len príjemné pocity a nútia k aktívnemu počúvaniu.“

Cyklu soudobé hudby S orchestru Prague Philharmonia sa v poslednej dobe podarilo prilákať pomerne stále publikum. Je v ňom pritom aj mnoho poslucháčov, ktorí so súčasnou hudbou zas tak blízky vzťah nemajú. Tvoria si ho teda skrze cyklus S, ktorého podoba a vlastne aj dramaturgia je tomu prispôsobená. 29. apríla tak v Studiu Švandova divadla zaznela kombinácia diel autora a autorky, ktorých kompozičné jazyky vykazujú rôznu mieru komplexnosti a posluchovej „ústretovosti“: Mariána Lejavu a Kateřiny Horkej. 

Pre čitateľov, ktorí túto radu nepoznajú: večery Cyklu S sú koncipované ako hudobná „talkshow“, ktorú moderuje dramaturgička Hana Dohnálková. Koncerty tým dostávajú popularizačný, odľahčený charakter. Ten síce môže skúsenejšiemu poslucháčovi vyhovovať menej, volený je však hlavne s ohľadom na typické publikum týchto podujatí. Ostatne, Hana Dohnálková zvykne poznamenať, že koncertmi chce docieliť aj to, aby sa poslucháči súčasnej hudby nebáli. 

Program večera sa tentokrát skladal z ôsmich skladieb: šesť diel Kateřiny Horkej doplnili dve (oproti kompozíciám Horkej trochu rozsiahlejšie) triá Mariána Lejavu. Musím priznať, že si stále nie som istá tým, že sa hudba týchto dvoch autorov k sebe hodila. Marián Lejava má pomerne komplexný, prepracovaný hudobný jazyk. Hoci ho nemusíme vnímať ako priamo novátorský, aktívne sa hlási predovšetkým k technikám súčasnej artificiálnej hudby. Povedala by som tiež, že jeho účinnosť opiera autor o pevné konštrukcie, ale aj istú mnohovrstevnatosť (obsahovú, ale čiastočne aj štrukturálnu). Kateřina Horká vo svojej hudbe s remeselnou zručnosťou kombinuje mnohé hudobné inšpirácie (jazz, latino, rock), ktorými vyjadruje aj konkrétnejšie mimohudobné myšlienky. Jej reč priamočiarejšie čerpá z klasicko-romantických prostriedkov a v istom zmysle by sme jej mohli pripisovať eklektickú povahu. Nejde mi ale až tak o hodnotenie skladateľských prístupov, ako o to, že mal kvôli týmto rozdielom večer trochu nejednotné vyznenie, aj keď nepochybne rozmanité. 

Čo sa týka skladieb od Kateřiny Horkej, počuli sme niekoľko skladieb rôznej dĺžky a závažnosti. Večer otvorili Tři miniatury pro klarinet. V hravej, rytmickej skladbe sme mohli predovšetkým oceniť vynikajúcu Annu Paulovú. Klarinetistka dokazovala, že sa medzi (nielen) českú špičku radí úplne oprávnene. Navyše bolo zrejmé, že skladateľkine diela interpretuje celkom pravidelne, akurát popri jej suverenite viac vyplávali na povrch neistoty niektorých ostatných interpretov. Spoľahlivého partnera ale napríklad našla v duu s klaviristom Danielom Wiesnerom, v ďalšej drobnejšej kompozícii, Dodeka i do kila. Vzhľadom k staršiemu dátumu vzniku (2014) možno skladbu označiť za štúdiu: Horká v nej rôzne kombinuje tonálne a atonálne (voľné aj dodekafonické) postupy. 

Komplexnejšie roviny autorkinej reči sme mohli vnímať vo svetovej premiére In Honor of Pierrot pre husle, klarinet a klavír (Miloš Vrba, Jindřich Pavliš, Martin Fila). V rytmicky pregnantnej skladbe sa Horká inšpirovala Schönbergovým Pierrotom lunaire, pričom atonalitu dokresľovala aj útvarmi a postupmi klasickej harmónie. Silnou stránkou skladby bola hlavne inštrumentácia, práca s hlasmi. Z mimohudobnej predlohy vyrastala ďalšia Horkej skladba, Smyčcový kvartet č. 2. Drsnú krajinu Islandu zachycuje Horká prácou s materiálom: sama spomenula napríklad polyfónne spracovanie hlasov ako zhudobnenie zbiehania prameňov vodopádu. Podobne využíva aj inštrumentáciu a zvukomaľbu (napr. imitácie vetra), ktorá ale už pôsobila trochu popisne. Celkovo mala skladba, pre mňa asi hlavne vďaka melodike, svojskú „severskú“ atmosféru a FAMA Quartet ju podal presvedčivo. 

Na konci večera zaznela ešte jedna autorkina premiéra, Čtyři osudy pro housle, klarinet, violončelo a klavír (hrali Kateřina Krejčová, Anna Paulová, Lukáš Pospíšil a Daniel Wiesner). Horká tu vytvára akúsi kombinovanú formu: skladba totiž síce plynie v celku, rozvrh dielov ale voľne zodpovedá častiam trojčasťového sonátového cyklu. Skladateľka si opäť požičiava aj postupy iných žánrov, napríklad glissandá pripomínajúce rockové gitarové sóla. Spomedzi skladieb, ktoré sme od Horkej počuli, stavia autorka na motivicko-tematickej práci najviac práve v Čtyřech osudech. Krátke motívy (skladba obsahuje aj „motív osudu“) sú prevažne imitované naprieč partami, takisto sa potom opakujú, prípadne sú fragmentované. Horká dosahuje spracovaním materiálu zjednotený celok. Motivickou prácou pritom podporuje aj tektonicky podstatné deje, hlavne gradácie. Použitie myšlienok sa ale nevyhýba niektorým klišé – ako príklad uvediem zriedenie faktúry, kde bol motív nakoniec repetovaný v jednom nástroji.   

Od Mariána Lejavu boli v tento večer zaradené dve skladby, obe v premiére. Išlo o dve triá z rozpracovaného voľného cyklu trií s názvom „Con…“. Prvé zaznelo trio Con brio (Hommage à V.B.). Lejava v ňom podľa vlastných slov spätne objavil postupy, ktoré si osvojil u svojho profesora Vladimíra Bokesa (preto V.B.) – napríklad využitie zlatého rezu. Skladba je veľmi intenzívna, hutná. Stavia na repetovaných tónoch a motívoch, nie však v zmysle minimalizmu – skôr týmito postupmi dezorientuje a udržuje konštantné napätie. V nekompromisnom, stálom rytmickom prúde sa odvíja hlavne prvá časť, druhá je o čosi lyrickejšia, stále ale dosť ťaživá. Pútavo pôsobí aj vzťah nástrojov. Naliehavý part klavíru stojí často v akejsi opozícii k prepojenejším partom huslí a violončela. Pre interpretov je táto skladba veľkou výzvou, kvôli súhre aj požiadavkám na sústredenie v repetitívnych plochách. Výzva je prirodzene ešte väčšia, pokiaľ interpreti nehrajú v stálej zostave. Miloš Vrba (husle), Andrej Lekeš (violončelo) a Pavol Praženica (klavír) v kompozícii nepôsobili príliš komfortne, čo sa odrazilo na kompaktnosti štruktúry. Treba tiež poznamenať, že nemali ideálne podmienky na prevedenie. Miloš Vrba sedel na pohyblivej kancelárskej stoličke. Pianino v Studiu zas žiaľ koncertným parametrom nezodpovedá (a už vôbec nedosahuje plnej a rozmanitej zvukovosti, ktorá by sa do tohoto tria hodila), hoci hral Praženica veľmi zanietene. Nie je to chybou interpretov, vlastne tak celkom ani usporiadateľa (je jasné, že nájsť vhodný priestor nemusí byť ľahké), na výsledok to ale má zásadný vplyv. 

Druhé Lejavovo trio, tentokrát pre klarinet, violončelo a klavír, je venované slovenskému skladateľovi Romanovi Bergerovi. Nesie názov Con dolore (Hommage à R.B.) a Lejava uvádza, že charakter diela odráža Bergerove „trápenia s našou civilizáciou“. Interpretovali Jindřich Pavliš, Lukáš Pospíšil a Filip Martinka. Domnievam sa pritom, že prevedeniu oproti prvému triu pomohlo aj to, že skladbu Lejava dirigoval. Rytmická zložka nie je v Con dolore tak v popredí, ako u predošlého tria. Zároveň ale štruktúra často vykazuje väčšiu mieru diskontinuity, hlavne v prvej, dramatickejšej časti. Druhá časť opäť prináša trochu stíšenia, hoci ponurého: výraz „con dolore“ je prítomný celý čas. Jednotlivé party tu majú z hľadiska materiálu oproti Con brio viac samostatnosti, stále však musia úzko spolupracovať. Kvôli tomu by som si trio rada vypočula v nejakej repríze, už „obohratejšie“. Lejava skladbou každopádne zdieľa veľmi koncentrované podnety ktoré nevyvolávajú len príjemné pocity a nútia k aktívnemu počúvaniu. Ani voči poslucháčovi sa však Lejava nespráva „invazívne“ – účinok mu nenúti, ak sa však nezapojí, ľahko skĺzne len po povrchu skladby. A to by bola u tohoto skladateľa škoda. 

Večer v Švandovom divadle ukázal dva rôzne skladateľské svety – svety, ktoré sú odlišné vo svojich prístupoch k štruktúre, ale v konečnom dôsledku aj k poslucháčom. Domnievam sa, že každý z prístupov mal v publiku priaznivcov, hoci prienikov je možno v tomto prípade trochu menej ako u niektorých predošlých, konzistentnejších programov tohoto záslužného cyklu. Zároveň koncert upozornil na potrebu zodpovedného, systematického prístupu k uvádzaniu súčasnej hudby, ktorá si jednoznačne zaslúži adekvátne podmienky a prevedenie.

Foto/zdroj: Milan Mošna / Prague Philharmonia