„Napriek svojej odlišnosti sa totiž predsa len dali vysledovať nejaké tendencie či riešenia, ktoré zdieľalo viacej autorov.“

„Z dvoch minút treba vyťažiť maximum a zamieriť svoju pozornosť veľmi cielene.“

„Priestor, ktorý Berg venoval novým skladbám, je pre celé fungovanie súboru príznačný.“

Dvadsaťpäť narodeninových pohľadníc k dvadsiatemu piatemu výročiu nadelili českí skladatelia a skladateľky jubilujúcemu Orchestru Berg. Záverečný a zároveň slávnostný večer v holešovickom DOXe tak 8. decembra dostal netradičný formát, určený dvojminútovým trvaním jednotlivých kusov. 

Berg si pri príležitosti svojej štvrťstoročnice chcel pripomenúť osobnosti, s ktorými v priebehu svojho pôsobenia pracoval (napríklad Hanuš Bartoň, Miroslav Pudlák, Daniel Skála), takisto sa ale prepojiť aj s tými, s ktorými sú momentálne v najživšom kontakte (spomeňme Petra Horu či Jakuba Rataja). Za históriu orchestru sa ich určite nazbieralo aj viac než dvadsaťpäť, už toto symbolické číslo ale po prenesení do počtu skladieb prinieslo nemálo výziev. Mozaiku kompozičných jazykov, prístupov a estetík spájala hlavne dohodnutá inštrumentácia (k dispozícii bolo kvarteto sláčikov, kontrabas, po jednom hráčovi/hráčke štandardnej sekcie driev aj plechov, dvaja perkusionisti, elektrická gitara, klavír, akordeón) a už spomínaná durata dvoch minút. Tá však nebola vymáhaná úplne drakonicky a skladby tak mali často o pár sekúnd naviac.

Dovolím si jeden pomerne subjektívny odstavec. Písať o toľkých miniatúrach je totiž celkom zákerné zadanie. Každá dvojminútovka bola svojbytným ekosystémom, odrazom svojho tvorcu, drobným opusom perfectum. A aj keď by sa mohlo zdať, že dvojminútové trvanie je k dnešnej skrátenej „insta-pozornosti“ milosrdným, môže to byť dvojsečná zbraň. Ak si totiž chcete skladbu užiť a nedajbože o nej niečo rozumné napísať, musíte z dvoch minút vyťažiť maximum a zamieriť svoju pozornosť veľmi cielene. Lenže cieľom je zakaždým niečo iné. Poslucháčsky teda koncert mohol byť rozmanitým, určite ale nie jednoduchým. Nie som si pritom istá, či sa naplnila myšlienka podať miniatúry ako súčasť jedného voľného celku, unikátnosť kusov sa tomuto konceptu predsa len trochu priečila. Nepovažujem to ale za rušivý prvok. 

Najskôr niekoľko všeobecnejších pozorovaní. Napriek svojej odlišnosti sa totiž predsa len dali vysledovať nejaké tendencie či riešenia, ktoré zdieľalo viacej autorov. Pre mňa sa dôležitou stávala linka kontinuity/diskontinuity. O niečo viac skladateľov tiahlo k tomu prvému. Je to asi prirodzené, rozbiť tak krátky formát napríklad ostrými kontrastmi či nepravidelnosťou gest je zrejme riskantnejšie. V niektorých prípadoch to ale vyšlo, napríklad u Lucie Páchovej. K homogenite celku naopak inklinovali napríklad Ian Mikyska či Michal Wróblewski. S týmto prístupom súviseli aj tektonické riešenia skladieb. Často sa priebeh organizoval okolo jedného väčšieho gesta, napríklad jednej výraznejšej gradácie, tak, že pôsobil ako na jeden ťah. V iných prípadoch bol priebeh ešte menej štruktúrovaný a bol skôr plochou. Objavili sa aj ale aj skladby, ktorých autori si trúfli na komplexnejšiu výstavbu: v tom vynikal asi Martin Smolka a jeho Symfonie, ktorá mala, s istou hyperbolou, kompletné tri vety. Rozdiely sa dali vnímať aj v tom, koľko kto venoval pozornosti detailom (poznamenala som si napríklad u Michala Nejtka či Marka Keprta) a kto práve makroštruktúre alebo celkovej zvukovosti. Zaujímavé bolo sledovať aj to, ako sa autori a autorky vysporiadajú s fenoménom konca. Na dvoch minútach si ho nemožno zas tak dobre pripraviť a niektoré skladby skutočne skôr skončili, než že by boli uzavreté (niekedy evidentne zámerne!), občas tiež došlo na trochu opočúvané koncové idiómy – predvídateľný postupný „rozklad“ materiálu a podobne. Pozoruhodné tiež bolo sledovať, koľko ktoré skladby trvali subjektívne – niektoré sa zdali o dosť dlhšími, hoci rozdiely až tak veľké neboli. 

Skúsme teda pohovoriť o skladbách konkrétne a s adekvátnou lapidárnosťou. Večer otvorila kompozícia Jiřího Lukeše Delirium. Intenzívna, postupne vyrastajúca skladba s čoraz adresnejšími zvukovými udalosťami bola sugestívnym začiatkom. V rámci večera pritom patrila k tým ponurejším. Nasledujúce Anniversarium Soni Vlčkovej Vetchej, naopak, bolo blahoželaním jemným, pokojným, s konkrétnym prianím reprezentovaným vtipným kratučkým citátom „happy birthday“. Skladba Františka Chaloupky Reflexio 2025 patrila pre mňa z hladiska tektoniky k tým zapamätateľným. Prebehla v dvoch blokoch oddelených klavírnymi vstupmi, začala náhle, tutti, vo výraze ale zostávala trochu melancholickou, až impresionistickou. Martin Klusák si v In C. Za obzorem Luslavic spomína na miesto spojené s Pendereckým a topografiu tejto krajiny. Nad zreteľnými detailmi uprednostňuje rozotrené línie tvoriace pôsobivú zvlnenú plochu, sprísnenú znepokojivým patternom malého bubna. Petr Hora potom v Křídla, zuby, hlas vytvoril prvú členitejšiu skladbu večera. Opatril ju rozmanitým dynamickým, až naratívnym priebehom, na začiatku s pôsobivým motorickým pohybom. Jonáš Starý a jeho Dvě minuty pro dech sú „pozdravom z místa, kde je možné… jen zhluboka dýchat“. Istá ľahkosť sa odráža aj v priebehu, skladba sa odvíja v plynulých vlnách, hlavne v závere s (azda až príliš?) priamočiarym smerovaním. Patrik Herman sa v Crossings dostával do úplne iných rovín. Stavia (nielen v Crossings) na spektrách a súzvukovosti, ktoré sa mu darí pointovať ako jasne vyžarujúce jednotky, ktorými vedie k fyzickému a trochu surovejšiemu zážitku. 

Štěpán Janoušek (Als das Kind Kind war) pridal k panoptiku hudobných jazykov pre seba celkom prirodzene aj názvuky „non-artificiálnej“ hudby. Jej postupy dokázal trefne zachytiť hlavne exponovanými linkami dychových nástrojov. Nasledujúca Vhmouř v modř, sfoukni stvol od Marka Keprta nezaprela záujem autora o zvukovú stránku reči. Keprt nabádala interpretov k hravejším interakciám, z ktorých vznikala zložitejšia spleť. Daniel Skála na túto interaktívnosť v skladbe Zvukové synapse vlastne trochu nadviazal. Takisto staval na drobnejších gestách, naznačil tiež jazzové postupy, v inštrumentácii vyzdvihol elektrickú gitaru. Jana Vöröšová sa do osláv zapojila skladbou TADY. Do popredia postavila skladateľka rytmus, pracovala s určitou figuratívnosťou a hlavne sa jej podarilo s týmto materiálom vytvarovať presvedčivý vývoj. Odľahčenie do tohoto bloku vrátila kompozícia Vrnění od Matouše Hejla. Zvukomaľba reprezentujúca vrnenie mačky vyznievala dôvtipne, Hejl ju rozprestrel do liniek dychových nástrojov a zároveň tak získal istú horizontálnosť, ktorá bola v priebehu večera trochu vzácnejšou. Prvú polovicu uzavrelo dielo Came Knocking on My Soul od Pavla Šabackého. Ten skutočne stavil na rytmický motív jasne symbolizujúci klopanie – z tohoto motívu sa potom vrství a vynára celok, pričom sa asi nedá nespomenúť si na Beethovena. Možno ale patrila k tým skladbám, ktorým by pristalo aj dlhšie spracovanie. 

Po pauze bol na rade ďalší gratulant Michal Wróblewski. Ten priznáva v skladbe Jingle inšpiráciu „cinkaním“, kovom, remeselným procesom. Premeny v jeho skladbe pritom zostávajú trochu pod povrchom, efektne prekryté dronmi vo vyšších registroch. Lucia Páchová vstúpila do programu s úplne iným konceptom. Vo svojom Freeze je až iritujúco bezprostredná, ticho nekompromisne trhá plechovo znejúcimi vpádmi, odvažuje sa k odzbrojujúcej expresivite. Skladba …pustit… od Ondřeje Štochla je po takej výpovedi úplným balzamom. Autor dáva spomenúť na láskavosť a krehkosť, ktoré sa s jeho tvorbou zvykli spájať a z farebných harmónii stavia veľmi kompaktný hudobný okamih. Trochu tak pripravil na vnímanie nasledujúcej skladby Monolith (Mohenjo-Daro), ktorá má podľa Iana Mikysku „spomaliť čas“. So stíšenými, spomalenými plochami má Mikyska dosť skúseností a princíp tak dokázal preniesť aj do tohto krátkeho formátu. Inkantace Jana Rösnera patrili pre mňa k najúčinnejším skladbám. Autor dokázal, na akej malej ploche je schopný vykresliť atmosféru, v tomto prípade trochu tajomnú, archaickú, vďaka absencií väčších „vypuklostí“ diania až meditatívnu. Michal Nejtek a jeho Cheap Solution potom mystérium rozvracia a stáča dianie k svetskejšiemu étosu. Dve minúty a kontrasty v nich pritom zručne rozvrhuje tak, aby bolo tak akurát súdržné a zároveň rozčerené. Výrazné, až krikľavé formotvorné gestá našli miesto v In Bb Jakuba Rataja. Skladba podľa neho postupne zahusťuje svoj tónový materiál, vysledovať sa ale celý čas dajú aj celkom triviálne myšlienky, napríklad stupnicové postupy. Mikroštruktúra tu ale jednoznačne skvele slúži výslednému tvaru. 

Inú hru so schémou skladby predviedol v Symfonii Martin Smolka, ktorý predstavil technicky jediný cyklus večera. Smolka nezavrhol postupy, ktoré znejú „tradičnejšie“, hlavne ale udržoval nenápadné, ale nepoľavujúce napätie. K.Dance Miroslava Pudláka je potom ďalšou skladbou, v ktorej má podstatnú rolu elektrická gitara. Uvádza, že stavia na starom riffe nájdenom medzi skicami. Výsledkom je energický a vlastne trochu postmoderne vyznievajúci celok s pripomienkami rocku aj minimal music. Najbližšie ku konceptuálnosti bol kus Petra Wajsara. Volal sa prosto 2 minutes a po úvodnom tutti súzvuku sa autor obmedzil na postupne zosilňujúci, pravidelný puls templ blokov. V kontexte večera skladba vyčnievala, každopádne ale bolo celkom zábavné sledovať premeny vlastnej percepcie tohoto procesu. Silným momentom bola dvojminútovka Každá noc protemní se do svítání, ktorú upravil Slavomír Hořínka zo záveru skladby Po západu slunce Hanuša Bartoně. Nielen odkaz, ale aj samotné vyznenie skladby malo v sebe nevtieravú nehu, ktorá sa rozvinula do najjasavejšieho momentu večera. Epilog zabezpečil rovnomennou skladbou Haštal Hapka. Poetika, v ktorej autor spája jednoduché, detské melódie s vážnejšou, neuchopiteľnou nostalgiou možno bola trochu nekonvenčným záverom. Po tak pestrofarebnom večeri sa ale takýto model ukončenia vlastne hodil. 

Narodeninový večer Orchestru Berg dal oveľa viac do popredia skladateľov a skladateľky než samotný súbor. Ten hral pod vedením Petra Vrábela kvalitne, s výzvami, ktoré plynuli hlavne z rozmanitosti diel – natíska sa klišé o hudobnom chameleónovi. Myslím si, že priestor, ktorý Berg venoval skladbám, je pre celé fungovanie súboru príznačný. Málokto vytvoril toľko príležitostí pre súčasnú českú hudbu, málokto za ňu kope tak systematicky a neúnavne. Za to patrí Bergu poďakovanie – a úprimné prianie ďalších úspešných rokov.

Foto: sociální sítě Orchestru BERG