„Vstupný tichý, no aj rezký, nástup sláčikov prerušil lyrický tón lesného rohu a následne klarinetu, akoby hovorili sláčikom: ‚Ešte počkajte.‘“

„V narastajúcej dynamike často gradovala aj expresivita, v ktorej sa akoby mihali ostré črepy rozbitej melódie.“

„Hrůšovo absolútne odovzdanie sa kompozícii mohlo byť pre diváka náročné sledovať bez toho, aby sa nepotil s ním.“

Jakub Hrůša 6. decembra v Musikvereine veľkolepo započal sériu koncertov s Viedenskými filharmonikmi. S obrovskou energiou predstavil štyri stredoeurópske diela, ktoré sú mu srdcovo blízke a svoje zanietenie dokázal odovzdať hráčom aj publiku. Na koncerte s čisto orchestrálnym programom stáli v kontraste maďarskí a českí skladatelia, ktorí výrazne posúvali hranice hudobného vyjadrenia. Na zaslúžene vďačný a nekončiaci potlesk publika reagoval Jakub Hrůša opakovanou poklonou, hoci hráči orchestra už medzitým odišli.

V prvej polovici koncertu zneli diela maďarských skladateľov. Na úvod Tance z Galanty Zoltána Kodályho boli pestrou paletou maďarsko-rómskych hudobných vplyvov a Jakub Hrůša s Viedenskými filharmonikmi v nich ukázali obrovské nasadenie. Vstupný tichý, no aj rezký, nástup sláčikov prerušil lyrický tón lesného rohu a následne klarinetu, akoby hovorili sláčikom: „Ešte počkajte.“ Celé dielo je postavené na rytme tanca verbunk, ktorý sa skladá z pomalej a rýchlej časti. A takmer sa zdalo, že po pokojnom úvode boli hráči orchestra nedočkaví zrýchliť. Jakub Hrůša pôsobivo budoval tento pocit tempovej zdržanlivosti. Allegrové časti tak zneli citlivo vystavané, akoby im predchádzal nádych. V nich hráči orchestra ukázali brilantnú techniku hry, keď v jasnej artikulácii dokázali čitateľne držať akcenty ako pevnú tanečnú kostru.

Asi žiadne dielo nebýva tak často porovnávané so Stravinského Svätením jari ako Bartókov balet Podivuhodný Mandarin. Bartók obecenstvo nešetril ani témou, ktorá sa týka prostitúcie a násilia, a ani kompozične, použitím veľmi expresívneho jazyka plného disonancií. Jeho premiéra v Kolíne nad Rýnom v roku 1926 spôsobila také pobúrenie, že bola zakázaná takmer päťdesiat rokov, až kým ju práve Viedenskí filharmonici opäť nezaradili do programu. Obvykle, ako aj v tomto prípade, znela jeho symfonická verzia v podobe baletnej suity. Nástup pôsobil veľmi živelne, tónové vlnenie sláčikov znelo zvláštne neorganicky, až surovo. V narastajúcej dynamike často gradovala aj expresivita, v ktorej sa akoby mihali ostré črepy rozbitej melódie. Gregor Hinterreiter vedel nezabudnuteľným spôsobom očariť zvukom klarinetu. V taktoch temného výrazového zafarbenia žiaril jeho tón hravo a s ľahkosťou. Hrůšovo absolútne odovzdanie sa Bartókovej kompozícii mohlo byť pre diváka náročné sledovať bez toho, aby sa nepotil s ním.

Po prestávke sa rozoznela lyrickejšia a spevmi nadýchanejšia hudba Antonína Dvořáka. Holoubek, symfonická báseň inšpirovaná dielom Karla Jaromíra Erbena, začína andante v podobe pohrebného pochodu. Napriek tomu to po excentrickej hudbe Bartóka znelo ako pohladenie pre uši. Obľúbenosť Holoubka bola už v dobe svojho vzniku nejednoznačná. Zatiaľ čo v Čechách bola táto programová skladba pozitívne prijatá, vo Viedni ostala nepochopená. Dnes je toto dielo jednoznačne v obľube a dokáže zaujať svojím monotematickým princípom, kde jeden motív je spoločným menovateľom pre rôzne, aj protichodné nálady. Jakub Hrůša viedol orchester s dôrazom na ponurý rytmus, bol s orchestrom výrazne komunikatívny. Záver diela bol tak podmanivý svojou ľahkosťou, že po sebe zanechal silnú stopu. Hrůša trpezlivo čakal, až kým sa posledná ozvena nerozplynie v tichu. Veľká pochvala patrí sláčikovej sekcii, kde hráči dokázali byť obdivuhodne jednotní aj v tých najmenších ozdobách. Výsledok pôsobil krehko a ucelene zároveň.

Skladba Taras Bulba Leoša Janáčka začala vznikať sedemnásť rokov po premiére Holoubka. Zároveň by sa dalo hovoriť aj o paralelách s Podivuhodným Mandarinom. Jakub Hrůša s Českým študentským orchestrom uzavrel berlínsky prestížny festival „Young Euro Classic“ 2004 práve dielom Taras Bulba. Jeho spätosť s touto orchestrálnou rapsódiou podporuje aj to, že je brnenským rodákom. Janáčkovej hudbe rozumie a vie, ako k nej pristupovať – čo sa aj odzrkadlilo vo výsledku. Bolo to poznať takmer v každom aspekte. Už len úvodné sóla anglického rohu, hoboja a huslí sa predstavili odrazu v inom zafarbení ako doteraz. Na ich umiernený nárek nadviazali zádušné tóny organu. Priestor dostal opäť hobojista Gregor Hinterreiter, ktorý melodické línie držal v teplom tónovom spektre a zároveň veľmi priezračne, nevtieravo. Aj keď dielo dramaturgicky funguje ako vyústenie večera, inštrumentačne je to opäť veľký kontrast k hudbe neskorého romantizmu Dvořáka. O to viac brutálnejšie znelo a divák tak mohol so záujmom sledovať hráčov a ich zmenu v interpretačnom prístupe.

Napriek tomu, že hudba po úvodných Tancoch z Galanty prešla do tematicky temných vôd, tak si držala sviežosť a autenticitu. Jakub Hrůša a jeho veľká hudobná predstavivosť sa transformovala do jazyka, ktorému hráči bez problémov rozumeli. Doviedol ich k presvedčivej sile výrazu a impozantnému výkonu.

Foto: Wiener Philharmoniker / Julia Wesely