„Orfeus v podaní Bartoli je menej egoistický, menej zahľadený do seba a na vlastné umenie.“

„Mélissa Petit farbou hlasu aj herecky popierala antický stereotyp ženskosti, smerovala skôr k ľudskej autenticite.“

„Keď v šiestej scéne zbor vytvoril zhluk mýtických bytostí, fúrii a tieňov podsvetia, boli ich výkriky a napomínania desivo vierohodné.“

Famózna koloratúrna mezzosopranistka Cecilia Bartoli po dlhšom čase opäť navštívila Viedeň. 13. decembra 2025 vo Veľkej sále Musikvereinu predstavila zriedkavo uvádzané operné dielo Christopha Willibalda Glucka: Orfeo ed Euridice. Spolu so súborom Les Musiciens du Prince – Monaco a pod vedením Gianluca Capuana interpretovali dielo polo-scénicky, no o dramatický náboj nebolo ochudobnené.

Cecilia Bartoli svoje návštevy Viedne musela obmedziť, čo sa pri dvojitej intendantúre (Salzburger Pfingstfestspiele a Opéra de Monte-Carlo) môže zdať pochopiteľné. O to viac bol jej koncert vo Viedni výnimočnejší. Orchester z Monaka Les Musiciens du Prince, ktorý Bartoli založila, vedie vynikajúci dirigent a čembalista Gianluca Capuano. Práve Capuano v roku 2006 založil vystupujúci spevácky zbor Il Canto di Orfeo. V rovnakej zostave aj so sopranistkou Mélissa Petit uviedli v roku 2023 v Salzburgu Orfeo ed Euridice Christopha Willibalda Glucka. Záujem Bartoli o dielo takéhoto druhu je úzko spojený s jej obdivom ku kastrátom, androgýnnym spevákom 17. a 18. storočia. Jednému – Carlovi Broschimu zvanému Farinelli – dokonca koncipovala a dedikovala galakoncert s názvom Farinelli & Friends. 

Gluckova Orfeo ed Euridice mala premiéru vo Viedni v roku 1762, no nie s veľkým úspechom. Jej popularita narástla až po uvedení tzv. Parmskej verzie, ktorá bola transponovaná pre sopránový kastrát (namiesto altového). Zatiaľ čo neskoršia verzia z Paríža aj s baletom trvá viac dve hodiny, tá Parmská trvá len 90 minút. A tú aj prevzali Bartoli a Capuana. Vo Viedni sa v roce 1995 konalo legendárne vystúpenie Bartoli v úlohe Eurydiky Haydnovho Orfea, v Theater an der Wien. Tentokrát však stvárnila Orfea. Poloscénická interpretácia bola extraktom zo Salzburgu, z réžie a choreografie Christofa Loya. Mnohé prvky, ktoré mohlo publikum vidieť na opernom pódiu, boli zachované, predovšetkým Bartoli oblečená v čiernom a vlasy zaviazané dozadu.

Hráči barokového orchestra Les Musiciens du Prince od prvého tónu zaujali tónovými farbami historických nástrojov. Ťahavé ponuré melódie akoby vyfarbovali obraz antického podsvetia, zatiaľ čo členovia zboru so sviečkami v rukách smútili nad ležiacim telom Euridiky. Hudobný obraz sa uzavrel vstupom zboru s úvodným „Ah! Mancaro“. Aj v pianissime ich spev bol intenzívne subtílny. Následne do toho vstúpila aj Bartoli s ľahko smutným „Euridice!“. Po tom svojim recitatívom kompletne zaujala pozornosť sály. Odkedy Bartoli debutovala, vieme pozorovať vývoj jej hlasu, ktorým vie aj dnes prekvapiť. Od štýlu rýchlych a perfektne zvládnutých ozdôb sa jej hlas posunul k väčšej jemnosti. Akoby novo získané schopnosti začala využívať vo väčšom spektre výrazu. V minimalistických možnostiach scénického prevedenia vstúpila aj medzi obecenstvo. A tak každý divák dostal príležitosť pozornejšie pozorovať jej herecký talent, ktorý stále zostáva podmanivý. Orfeus v podaní Bartoli je menej egoistický, menej zahľadený do seba a do vlastného umenia. Pozornosť zameriava na Euridiku a to, že si vie hudbou podmaniť okolie, prichádza akoby náhodou, prirodzene, z úprimného aktu lásky.

V úlohe Amora a Euridiky spievala sopranistka Mélissa Petit. Jej hlas bol s hlasom Bartoli zaujímavo kompatibilný vďaka tomu, ako moc velmi odlišný. Petit spieva oblejšie a lyrickejšie. Bolo možné rozlíšiť jej interpretáciu podľa úlohy. Amor bol priamejší, hravý tón kombinoval s oznamovacou až napomínajúcou formou, zatiaľ čo Euridika bola nežnejšia a prirodzenejšia. Farbou hlasu aj herecky však popierala antický stereotyp ženskosti, smerovala skôr k ľudskej autenticite. Jej smrť bola bez veľkej drámy. Priamočiaro smutná a pomaly sa rozplývajúca, a o to viac bolestná.

Hráči Les Musiciens du Prince – Monaco boli súčasťou scény, a tak aj pôsobili – bez toho, aby ju nejak narúšali. V napätých a dramatických chvíľach prispôsobili svoju hru, ktorou dopĺňali atmosféru. V druhom dejstve bolo počuť lahodne jemné flautové sólo, plné lyriky s dynamikou a frázovaním nežného spevu. Dvadsaťčlenný zbor Il Canto di Orfeo dokázal miestami vyvolať dojem mohutného masového zástupu. Hlasy sa občas vynárali s takmer sólovou farbou, no nikdy sa neoddelili natoľko, aby bolo možné identifikovať jednotlivca. S jednoduchým, ale efektívnym použitím svetiel, vedel zbor fungovať ako rovnocenná postava v scénach. Keď v šiestej scéne vytvoril zhluk mýtických bytostí, fúrii a tieňov podsvetia, boli ich výkriky a napomínania desivo vierohodné. Dirigent Gianluca Capuano viedol celý ansámbel veľmi striedmo s decentným dôrazom na komplikované miesta. Jeho štýl zapadal do Gluckovho diela aj vizuálne a nebral na seba zbytočne veľa diváckej pozornosti.

Foto: Musikverein / Igor Ripak

Facebook X E-mail WhatsApp