„Adam Plachetka do postavy vložil zdravú mieru komiky. Aj herecky, pomocou živej mimiky, ale aj vokálne.“

„V Stephansdome sa hlas Petra Nekoranca niesol veľmi prirodzene, ako by mu akustika išla v ústrety.“

„Hra Dalibora Karvaya znela bez prehnaného virtuózneho výrazu, no zároveň kultivovane a technicky prepracovaná.“

Pod taktovkou Petra Popelky sa vo viedenskom Stephansdome rozoznela hudba českých Vianoc. Spolu s Viedenskými symfonikmi a vynikajúcimi českými sólistami 11. decembra priniesli to najsviatočnejšie od Jana Dismasa Zelenky až po Karla Svobodu. Aj tradičné skladby, ktoré nepochybne mnohí poznajú, mali pridanú hodnotu hudobnej vážnosti a umeleckej hĺbky. Na záver sa Petr Popelka obrátil k publiku, ktoré si vďačne zaspievalo s ním.

Počas večera zaznelo celkom sedemnásť menších skladieb, začínajúc energickým Te Deum laudamus – prvou časťou barokového moteta Jana Dismasa Zelenky Te Deum pre sólistov, dva zbory a orchester, D dur, ZWV 146. Pompéznosť dvornej slávnosti a nákazlivý rytmus zafungovali ako ideálny úvod. Petr Popelka od prvého švihu taktovky dirigoval nadnesene a živo, s pozitívnym nasadením. Slávnostný ostrý tón trubiek predstavil publiku akustické vlastnosti katedrály, ktorá aj to najostrejšie staccato prifarbila svojou ozvenou, no bez toho, aby ubrala na zrozumiteľnosti. Potvrdilo sa to aj spevom zboru Singverein der Gesellschaft der Musikfreunde. Ich spev bol artikulovaný a speváci akcentmi vhodne podporovali rytmiku nástrojov. Každá sykavka textu znela jednotne a úderne. Zbormajster Johannes Prinz diriguje toto teleso od roku 1991 a neustále ho vedie k famóznym výsledkom.

A keď už hovoríme o Prinzovi – neodpustím si to napísať: Popelka dirigoval Popelku! Nasledovala totiž suita z filmového soundtracku Tři oříšky pro Popelku Karla Svobody. Rakúsko aj Nemecko obľubuje tento film podobne ako Česko a Slovensko a melódie z neho sú poslucháčom známe. Avšak namiesto spevnosti a väčšej lyrickej ľahkosti, ktorú môžeme poznať z filmu, Viedenskí symfonici predstavili dielo s väčšou symfonickou váhou. Petr Popelka aj pri takýchto dielach nepoľavil a sústredil sa viac ako len na náročné momenty.

V nasledujúcej skladbe, uspávanke Hajej, můj andílku, hajej a spi zo Smetanovej opery Hubička sa predstavila sopranistka Kateřina Kněžíková. S touto operou má bohaté skúsenosti, spievala s veľkou istotou a presvedčivosťou. Dynamicky a výrazom sa naozaj prispôsobila uspávanke. Výrazne sa to potvrdilo v ďalších skladbách, kde jej hlas bol násobne mohutnejší. Počas večera sa zhostila aj známej árie Měsíčku na nebi hlubokém z Dvořákovej opery Rusalka. Tam už s plným nasadením, no stále s kontrolovanou opatrnosťou, ukázala publiku svoj plný potenciál.

Príjemným kontrastom bol hlas mezzosopranistky Štěpánky Pučálkovej, ktorá s obdivuhodnou ľahkosťou predniesla Dvořákovu biblickú pieseň Hospodin jest můj pastýř. Z jej hlasu bolo počuť, že jej prejav je umiernený, no z toho sršala aj istá pokora. Zároveň však spievala veľmi rázne, akoby pridávala slovám váhu. Znelo to, že text skutočne oznamuje, chce ho zdieľať a odovzdať ďalej svetu.

Basbarytonista Adam Plachetka pomerne rýchlo očaril publikum áriou Jsem žebrák! z opery Bedřicha Smetany Tajemství. Do postavy vložil zdravú mieru komiky. Aj herecky, pomocou živej mimiky, ale aj vokálne. Plachetka so sebou priniesol ten najopernejší element v rámci celého koncertného večera – herecký prístup a hru s hlasom prispôsobenú dramatickému dielu.

Ako tenor sa predstavil mladý český talent Petr Nekoranec. V árii Až uzříš… Jak možná věřit zo Smetanovej Prodanej nevěsty sa zdalo, že spája hravosť belcantovej techniky s mozartovskou ľahkosťou. V Stephansdome sa jeho hlas niesol veľmi prirodzene, ako by mu akustika išla v ústrety.

Pozoruhodným momentom bola Pieseň lásky Josefa Suka. Pôvodne klavírna kompozícia je často, ako aj v tomto prípade, interpretovaná na husliach za sprievodu orchestra. Sólový part uchopil koncertný majster Viedenských symfonikov Dalibor Karvay. Jeho hra znela bez prehnaného virtuózneho výrazu, no zároveň kultivovane a technicky prepracovaná. Mal pevný spevný tón, ktorý vystúpil nad orchestrom len natoľko, aby sa od neho príliš dynamicky nevzdialil. Veľmi badateľná bola jeho komunikácia s Petrom Popelkom, ktorý viedol ansámbel elegantne a s prehľadom.

Na organe hral Robert Kovács, ktorý pravidelne sprevádza Viedenských symfonikov (alebo aj filharmonikov). Najväčší priestor dostal vo Fúge g moll z 8 prelúdií a fúg Antonína Dvořáka. Mäkké registre vo vysokých tónoch mali silný modlitebný charakter, no nechýbala im koncertná majestátnosť.

Záver koncertu znel presne tak, ako sa dal očakávať – tutti. Po slávnostnom Narodil se Kristus Pán sa Popelka rozlúčil s publikom aj jednou tradičnou piesňou v nemčine – O du fröhliche. A na konci Popelka otočil k obecenstvu, tak ako to Viedenské publikum obľubuje, aby dodirigoval spoločne poslednú slohu.

foto facebook Wiener Symphoniker

Facebook X E-mail WhatsApp