V nedeľu 22. februára dirigoval Tomáš Netopil v Musikvereine druhý z trojice koncertov, ktorými predstavil viedenskému publiku dva české hudobné klenoty. Svetoznámy Dvořákov Koncert pre violoncello h mol znel pod sláčikom Juliana Steckela lyricky a podmanivo. V druhej polovici večera bola kontrastom Symfónia E dur Josefa Suka, kde orchester Tonkünstler-Orchestra so znateľne odlišným prístupom dokázal vystihnúť to najcharakteristickejšie zo Sukovho kompozičného jazyka. Aj keď je Sukova hudba vo Viedni menej známa, publikum ju prijalo veľkým potleskom a nadšením.

Vysoké nazálne tóny alebo nízke šepkavé – takto sa díval Antonín Dvořák na violoncello ako na sólový nástroj. My však dnes môžeme byť vďační, že ho ďalšie okolnosti priviedli k tomu, aby svoj postoj zmenil. Pravdepodobne vplyv Victora Herberta v New Yorku a Dvořákovo cnenie po domove ho nasmerovalo k vytvoreniu jedného z najvýznamnejších violoncellových koncertov vôbec – Koncertu pre violoncello h mol, op. 104. Sólového partu sa vo Viedni 22. februára 2026 ujal Julian Steckel, ktorý má s dielom bohaté skúsenosti. Českému publiku môže byť známy predovšetkým z roku 2024, keď touto skladbou otváral festival Dvořákova Praha.

Už v úvode prvej vety Allegro hráči Tonkünstler-Orchestra ukázali silu aj jemnosť v melancholickej gradácii. Klarinety a fagoty výrazne predstavili rapsodickú hlavnú tému, zatiaľ čo sa v pozadí vlnili nízke tóny sláčikov. To vyvrcholilo príjemne nevýrazným, zamatovým popevkom lesného rohu. Keď Julian Steckel violoncellom prebral tému, bolo jasné, že do diela práve vstúpili intenzívne emócie. Počas celého koncertu si udržiaval veľmi výrazné a ušľachtilé vibrato, ktoré balancovalo na hranici prehnanej expresívnosti. Jeho virtuózne figúry však nepresýtili hudobný obsah, práve naopak, vyvážene podporovali lyrickosť výrazu. Keď do dialógu so sólistom vstúpila flauta, ich pozície sa pozoruhodne preplietali. Zvuk flauty sa nakoniec ustálil v rovných tónoch plných napätia, okolo ktorých sa Steckel melodicky špirálovito točil a šplhal tak do výšin. Následne akoby sa oslobodil natoľko, aby sa mohol vrátiť a uviesť znova tému. Druhá veta Adagio, ma non troppo priniesla upokojenie s dramatickými výbuchmi, ktoré postupne prešli do jemného záveru. Julian Steckel využil túto pasáž, aby dosiahol ešte väčšiu vnútornú intenzitu. Bol vášnivý v podtexte, ale nie v geste, akoby hudba získala prirodzené a úprimné citové zafarbenie. V tretej vete Allegro moderato si udržal poetický výraz, no pridal väčší dôraz na rytmizáciu. Blednúca nostalgia prešla cez všetky nástrojové skupiny. Výrazné, no zdržanlivé sláčiky sa v závere spojili s drevenými dychmi, čím otvorili krátky, no prenikavý rozhovor violoncella s prvými husľami. Zakončujúce crescendo v H dur žiarilo energiou, ktorá nebola len silná, ale zároveň niesla pokoru. Tomáš Netopil nevygradoval záver iba do efektívnej expresívnosti, ale podčiarkol v ňom hlbokú úctu. Dirigoval veľmi prirodzene, viac elegantne ako okázalo. Z jeho pohybov bola čitateľná absolútna kontrola, ktorá sa ale nebila s potešením z hudby. Po vrúcnom potlesku sa Julian Steckel vrátil na pódium a rozlúčil sa hudbou. Krátka a precízne zahraná Sarabanda zo Suity pre violoncello G dur BWV 1007 od J. S. Bacha pohladila uši divákov, prinášajúc pokoj po vrchole napätia Dvořákovho koncertu.

V druhej polovici koncertu zaznela prvá symfónia Dvořákovho žiaka a neskôr aj zaťa – Josefa Suka. Napriek bohatej hudobnej histórii Musikvereinu zaznieva toto dielo v jeho sále po prvýkrát. Sukova Symfónia E dur patrí do jeho šťastnejšieho životného obdobia, keď ukončil štúdium na pražskom konzervatóriu. Je plné lásky, odhodlania a jasu. Na jednej strane sa Suk držal tradičnej sonátovej formy, no na druhej tu vidíme odvahu experimentovať v harmonických vzťahoch a vytvárať oduševnené melódie. Tomáš Netopil sa k tomuto dielu pravidelne vracia a akoby v ňom vždy nachádzal nové, dovtedy prehliadnuté kvality. Spolu s orchestrom dokázal zachytiť podstatu Sukovej hudby a jeho využitia palety nástrojových farieb. Návštevník mohol mať pocit, že každou vetou nadobúda jej prívlastok „novoromantická“ na význame. Prvé, ešte trochu tradičnejšie vety však nezneli nijako menej hodnotne. Orchester dokázal zvýrazniť spevnosť tak, aby nevyznela pateticky, a mnohokrát bolo počuť pozoruhodné figúry trblietajúcich sa sláčikov. V druhej vete bol orchester v dynamickom vlnení obdivuhodne vyvážený. Do uší však udrel okamih – kontrabasy po drevených dychoch rozvinuli melódiu, v ktorej na krátky moment zaznel intonačne nečistý tón. Ten mierne podrazil ich nástup, no hudba takmer okamžite nadobudla pevný tvar. Scherzo v tretej vete znelo v podaní hráčov orchestra veľmi hravo a ich akcentovanie bolo stále veľmi zdržanlivé, akoby vždy správne useknuté pri dynamickom skoku do výšky. Posledná veta Allegro oplývala krištáľovo spevnými sláčikmi, ktoré pevne držali pohyb hudobnej línie. Do väčšieho farebného spektra ich posúvali výrazné a príjemne podmanivé lesné rohy a trúbky. Tomáš Netopil vystaval dynamickú gradáciu na záver veľmi opatrne, aby mal vždy ešte nejaké forte v rukáve.

Ilustrační foto: archiv KlasikaPlus.cz, Marco Borggreve, Arnaud Ele, Martina Siebenhandl

Facebook X E-mail WhatsApp