Mohutný zvuk s oblými konturami. Jakub Hrůša ve Vídni řídil Stabat Mater
„Jednotlivé skupiny nástrojov sa vlnili v hladkých dynamických oblúkoch ako staré sklo, ktoré sa točí vo svetle a pod každým uhlom ponúka nový odlesk.“
„Jakub Hrůša s elegantnou precíznosťou dirigoval každý moment tak, aby vyniklo to, čo malo najväčšiu výrazovú prioritu.“
„Pokorný orchester stál po celý večer v pozícii nežného obra – diskrétne podopierajúc súhru – a bol pritom skôr partnerom než sprievodom.“

Jakub Hrůša spolu s Bamberskými symfonikmi vo Viedni 26. marca predviedli jedno z najväčších a najvýznamnejších diel Antonína Dvořáka – oratórium Stabat Mater. Veľká sála Musikvereinu sa otriasala pod hutným zvukom obrovského orchestra a vynikajúceho zboru Singverein der Gesellschaft der Musikfreunde in Wien. Štyria českí sólisti sa vo výraze rozchádzali, no spájal ich presvedčivý spev s výraznou emocionálnou hĺbkou.
Po nástupe Bamberských symfonikov publikum srdečne a neúnavne vítalo členov zboru a vizuálne sa zdalo, že vzhľadom na ich počet im bude priestor takmer malý. Nad nimi sedel osamotený organista ako kráľ nástrojov. A tak bola Veľká sála úplne zaplnená – rovnako publikom, ako aj pódiom. Po príchode sólistov sa priestor naplnil tichom, ktoré Jakub Hrůša nechal doznievať, aby si pripravil plochu pre opatrný vstup lesných rohov a viol v pianissime. Jednotlivé skupiny nástrojov sa vlnili v hladkých dynamických oblúkoch ako staré sklo, ktoré sa točí vo svetle a pod každým uhlom ponúka nový odlesk. Prvá gradácia priniesla ústredný motív úvodnej časti. Následný tenorový vstup zboru bol tichý, no prenikavo naliehavý, a tutti naň plynulo nadviazalo, čím vygradovalo jeho dramatickú silu. Tenorista Daniel Matoušek vstúpil do diela s výrazným dramatickým prifarbením. Jeho hlas si zachovával plnosť a kvalitu v každej dynamickej polohe. Kateřina Kněžíková mu svojím sopránom odpovedala s nežnou pokorou. Basista Jan Hnyk sa prispôsobil svojim kolegom a pripojil sa veľmi zdržanlivo. Hlas mezzosopranistky Jarmily Vantuchovej príjemne prekvapil, keď svojím mäkkým altom dotváral súzvuk všetkých sólistov. Spolu s Janom Hnykom zostala na chvíľu v úzadí, no ku koncu prvej časti sa opäť vrátila do zvukovej rovnováhy.

V druhej časti publikum pohladila jemná, lyrická atmosféra. Sólistky predniesli Vidit Jesum in tormentis spolu s dychmi a vytvorili zvuk plný čistoty a vznešenej nevinnosti. Avšak keď sa Jan Hnyk vo svojom sóle hlasom natiahol po najnižší tón, jeho námaha bola jasne počuteľná. Jarmila Vantuchová pôsobila kontrastne svojou teatrálnou mimikou, pričom slová sa jej takmer dali čítať z pier. V následnom pohrebnom pochode Eja, Mater, fons amoris zbor prestal „iba“ sprevádzať a energicky prevzal hlavnú úlohu. Výslovnosť sa nestratila ani v najnáročnejších pasážach a každý hlas pôsobil organicky a kompaktne, ako jeden nástroj. Štvrtá časť Fac ut ardeat cor meum ponúkla divákom hravú výmenu medzi Janom Hnykom a ženským zborom, ktorého responzóriá získavali na napätí aj vďaka tenorovej podpore Daniela Matouška. Do popredia sa dostal aj zvuk organu, ktorý ženské spevy pevne podfarboval. Jakub Hrůša s elegantnou precíznosťou dirigoval každý moment tak, aby vyniklo to, čo malo najväčšiu výrazovú prioritu. Bolo pozoruhodné sledovať, koľko energie vložil do tichých a do pokojných pasáží. V piatej časti sa dynamické i melodické vlnenie zboru a orchestra zlievalo do pôsobivého vrcholu, na ktorom sa všetci striedali v precíznej rovnováhe.

Vo Fac me vere tecum flere Daniel Matoušek držal veľmi pevnú hlasovú pozíciu, ktorú prenášal do každého tónu ako pevný pilier nesúci celú melodickú líniu. Vo Virgo virginum praeclara zazneli očarujúce ženské hlasy, ktorým tenor dodal farebnú sýtosť, no zároveň im ponechal dostatok priestoru. V duete sopránu a tenora Kateřina Kněžíková pritvrdila a impozantne prešla z opatrného piana do vibratom rozkmitaného crescenda. V Inflammatus et accensus Jarmila Vantuchová naplno rozvinula bohatú paletu farebných nuáns aj agogickú pestrosť. Orchester pôsobil decentne v pozadí, čím altový hlas vynikol v plnej kráse a vyváženosti.
Finále náladovo aj motivicky uzavrelo kruh k úvodu diela a spojilo všetkých interpretov v extatickej oslave nádeje. Vo fugálnom crescende sa zo smrti vynoril triumfálny hymnus vzkriesenia. Pod taktovkou Jakuba Hrůšu si dielo zachovalo posvätnú vážnosť, zatiaľ čo pompéznosť sa rozvinula v najušľachtilejšom svetle. Pokorný orchester stál po celý večer v pozícii nežného obra, diskrétne podopierajúc súhru, a bol pritom skôr partnerom než sprievodom.



Foto: Facebook Bamberští symfonikové, Julia Wesely
Příspěvky od Michal Huska
- Vídeňské zalíbení ve dvou odstínech českého romantismu. I díky Tomáši Netopilovi
- Návrat Gluckova Orfea do Vídně. Autenticita nad mýtem
- Od Jan Dismase Zelenky po Karla Svobodu. Český advent v srdci Vídně
- Jakub Hrůša ve Vídni mezi čtyřmi hudebními světy. I tak jako doma
- Jubilejní koncert Vídeňských symfoniků byl poctou tradici
Více z této rubriky
- Dvořákova Olomouc hostila Opolskou filharmonii
- Pražské jaro prezentovalo budoucnost české hudby
- Hudební bilancování prostřednictvím Bennewitzova kvarteta
- Ostrava má opět problémy s gamblerstvím. Tentokrát v mimořádné operní podobě
- Superlativů nemůže být příliš… Eric Lu ohromil na Pražském jaru
- Jihlavská Hudba tisíců vstoupila do jubilejního ročníku ve znamení Mahlera a Wagnera
- Vavřínový věnec pro Kaspara Zehndera, s upřímným poděkováním z Hradce Králové
- Chvalozpěv Plzeňské filharmonie a Českého filharmonického sboru Brno posluchače zvedl ze židlí
- Dialogy karmelitek. Operní návštěva kláštera i připomínka totality
- Neznámý Verdiho Stiffelio ožil v Divadle na Vídeňce