Za menom Eugen Suchoň si často predstavíme učebnicový portrét, zakladateľskú osobnosť slovenskej hudby a autora opier Krútňava a Svätopluk. Jeho zať Peter Štilicha a vnuk Richard Štilicha ho však poznali predovšetkým doma – ako „Ocka“ a „Dedenka“, pre ktorého bola rodina alfou a omegou, ktorý pri komponovaní potreboval absolútne ticho, no vnúčatám venoval nekonečnú trpezlivosť. Rozprávali sme sa o živote v skladateľovej vile na Bradlianskej ulici v Bratislave, o Suchoňovej hudobnej pamäti, o novej košickej inscenácii Krútňavy a o úsilí zachovať jeho dielo pre ďalšie generácie.

Aké obdobie života ste s Eugenom Suchoňom prežili najintenzívnejšie?

Peter Štilicha: V spoločnosti Suchoňovcov som prežil celkovo dvadsaťpäť rokov. Je to štvrťstoročie, takže je na čo spomínať. Veľmi rád približujem Eugena Suchoňa aj z tejto, ľudskej stránky.

Richard, aké miesto mal starý otec vo vašom živote?

Richard Štilicha: Keďže som sa rodičom narodil ešte počas ich vysokoškolského štúdia, veľkú časť detstva som trávil u starých rodičov. Povedal by som, že to bolo približne päťdesiat na päťdesiat. Bol som najstarší vnuk a veľa času som prežil v ich vile na Bradlianskej ulici v Bratislave. Mám na nich úžasné spomienky. Boli to krásne časy.

Kedy ste si uvedomili, že váš starý otec je významná osobnosť?

RŠ: Mal som asi tri alebo štyri roky, keď ma pekne obliekli a vzali do filharmónie. Ako dieťa som vnímal orchester a zvuk, no potom som si všimol, že za starým otcom prichádza množstvo ľudí a gratuluje mu. Pýtal som sa prečo. Povedali mi: „Veď on zložil to, čo sme práve počuli.“ To bol jeden z mojich prvých dotykov s hudbou. Navyše k nám chodievali významní ľudia a konali sa u nás rozličné umelecké stretnutia. Nebolo to celkom bežné detstvo.

PŠ: Richard bol Dedenkov miláčik. Venoval sa mu s veľkou láskou a obdivuhodnou trpezlivosťou. Riky mu ju, samozrejme, vracal všelijakými pestvami. Raz chcel ísť von, no starý otec ho nechcel pustiť, pretože bol chorý. Richard si preto nahral svoje odpovede na magnetofón, nechal ho vo vedľajšej izbe a odišiel. Keď Dedenko zavolal, z magnetofónu sa ozvalo: „Ale prosím, prosím…“ Takých príhod bolo veľa. Miloval všetky vnúčatá, no Riky bol ich náčelníkom.

Pamätáte si na svoje prvé osobné stretnutie s Eugenom Suchoňom?

PŠ: Predchádzalo mu stretnutie s jeho dcérou Danicou. Po prijímacích skúškach na Filozofickú fakultu som si pri okne v oblaku cigaretového dymu – vtedy sa ešte všade fajčilo – všimol nádhernú blondínku. Stačil jeden pohľad a ten povie všetko. Spýtal som sa jednej z dievčín, kto to je. Odpovedala: „Pozor, to je dcéra Eugena Suchoňa.“ – Neskôr sme boli s Dankou v jednom ročníku, dali sme sa do reči a ona ma po nejakom čase napokon chcela predstaviť rodičom. Mal som obrovskú trému. Čakal som v jej izbe na Bradlianskej, kým sa vrátili z návštevy. Danka rodičom povedala „Ak chcete vidieť Petra, je v mojej izbe.“ Mama si ma premerala prísnym pohľadom, ale Ocko veľmi milým. Od prvej chvíle to bolo jedno z najkrajších stretnutí, aké som zažil.

Zmenil sa váš pohľad naňho počas spoločného rodinného života?

PŠ: Vôbec nie. Bol skromný, obetavý a nikomu neodmietol pomoc. Dalo sa naňho spoľahnúť v dobrom aj v zlom. Veľmi sa venoval vnúčatám – aby mali aj vzťah k hudbe, aj k rodinnému životu. Na to ich pripravovval celou svojou osobnosťou.

Aký vzťah mal s dcérou Danicou?

PŠ: Bol to veľmi hlboký a neopakovateľný vzťah. Danka preňho znamenala všetko. A ona mu to vracala nielen starostlivosťou oňho, ale aj celoživotnou starostlivosťou o jeho dielo. Bolo to jej celoživotné úsilie. Spracovala ho a dosiahla pritom obrovské výsledky, za čo sme jej všetci vďační.

Ako ste starých rodičov oslovovali?

RŠ: Starý otec bol Dedenko a stará mama Ominka, keďže pochádzala z Rakúska. Otca volali Peterko. Hudba nás sprevádzala prakticky od narodenia. Veľa víkendov sme trávili v Dolnej Krupej, v Dome slovenských skladateľov, pri ktorého vzniku Dedenko pomáhal, aj na chate v Harmónii. Oproti mal chalupu riaditeľ konzervatória, takže rozhovory o hudbe boli na dennom poriadku.

Kto prichádzal do domu na Bradlianskej?

PŠ: Boli medzi nimi Gejza Dusík, Tibor Gašparek – husľový virtuóz a úplne prvý koncertný majster Slovenskej filharmónie, Alexander Moyzes, literárny vedec a kritik Alexander Matuška, dirigent Václav Neumann a ďalší domáci a zahraniční skladatelia a kritici. Mladší prichádzali za Ockom s partitúrami a žiadali ho o radu. Niekedy som ho našiel za klavírom, ako si listuje v partitúre. Spýtal som sa: „Ocko, ty to nepotrebuješ počuť?“ Odpovedal: „Ja to počujem.“ 

Jedno z najpamätnejších stretnutí bolo s Aramom Chačaturianom. Bol v Prahe a dozvedel sa, že v Bratislave uvádzajú Svätopluka. Okamžite si objednal letenku a prišiel na predstavenie. Ocko bol chorý, preto ho po predstavení navštívil doma, chcel osobne pozdraviť maestra Suchoňa. Bol som pri tom, mal som im tlmočiť z ruštiny, no nebolo to potrebné – rozumeli si. Chačaturian sa pred ním hlboko uklonil a vyjadril obdiv, že v 20. storočí vytvoril monumentálnu operu s takýmto námetom, keď historická opera je už dávno zabudnutá. Bola to podľa neho najväčšia historická opera 20. storočia. 

Richard, zažili ste niekedy premiéru po boku svojho starého otca? 

RŠ: Áno, Svätopluka v roku 1985. Mal som štrnásť rokov a nový oblek. Bola to obrovská slávnosť. Celá rodina sedela v lóži číslo päť v historickej budove SND. Starý otec v tom čase už nebol veľmi mobilný, a tak po predstavení sa nešiel klaňať na javisko – sólisti prišli za ním do lóže a tam mu gratulovali. Sedeli sme tam s ním, bol to veľký zážitok. Boli tam osobnosti ako Ondrej Malachovský a podobne. 

PŠ: Keď bol ministrom kultúry Ladislav Chudík, tak si pamätám, že polovica vlády, ak nie celá, sedávala na predstavení a chodili mu potom gratulovať.

Ako vyzeralo jeho komponovanie doma?

PŠ: Na Bradlianskej bol stále plný dom. Ocko však mohol komponovať iba vtedy, keď doma nebol absolútne nikto – ani mucha. Pri inštrumentácii mu už hluk neprekážal, no pri samotnom tvorivom akte potreboval úplnú samotu. – Raz som prišiel z práce domov a veľmi ticho som si sadol v dome na schody. Bol zavretý v pracovni, no zrazu prestal hrať, vyšiel na chodbu a spýtal sa: „Je tu niekto?“ Dodnes nechápem, ako mohol vedieť, že som vošiel do domu. Preto si občas prenajímal byty alebo nejaké miestnosti, alebo odchádzal na chatu, kde mal absolútny pokoj. Najčastejšie chodieval k profesorke Móriovej, tá mu požičiavala svoj byt a u nej komponoval. Mal absolútny sluch a to sa nedalo oklamať. 

Ako vyzerala jeho pracovňa?

RŠ: Bol tam krásny pracovný stôl s partitúrami a notami a krídlo, na ktorom komponoval. Izba je v rodinnom dome zachovaná tak, ako vyzerala za jeho života. Má osobitný genius loci. Keď do nej vojdete, cítite hudobnú históriu. Je to magické miesto.

Známa bola aj jeho mimoriadna hudobná pamäť.

PŠ: Profesor Ladislav Burlas rozprával príhodu o konzultácii skladby od Alexandra Moyzesa. Keď nevedeli nájsť konkrétne miesto potrebné pre štúdiu, Eugen Suchoň si sadol ku klavíru a presne ho zahral spamäti. V tomto bol génius.

Počúval doma hudbu?

RŠ: Mal svoj tranzistor a klasickú hudbu intenzívne počúval. Ale počúval aj Žbirku. Keďže patril medzi zakladajúcich členov Opusu, vydavateľstvo nám každý mesiac posielalo všetky nové platne, ktoré vydalo. Ja som si vzal populárnu hudbu a Dedenkovi zostala klasika. Vtedy bol v móde Meky a Elán. Veľmi sa mi páčila Žbirkova Atlantída. Púšťal som si ju na gramofóne a ako šesťročný som sa ju pokúšal zahrať na klavíri. Asi som to nerobil najlepšie, pretože po polhodine prišiel Dedenko s notovým papierom a povedal: „Vieš čo, hraj to radšej z listu.“ Celú skladbu mi znotoval. – Keď sme neskôr robili Mekymu turné v Kanade a USA, veľmi ľutoval, že sa tento notový list nezachoval.  Preňho to bola úžasná a vzácna vec. Zaujímalo ho, ako Dedenko pieseň zapísal a zharmonizoval.

Mal medzi vlastnými dielami obľúbené?

PŠ: Britský kritik Graham Melville-Mason mu položil otázku nie na najobľúbenejšie dielo, ale na dielo, v ktorom je ukryté celé jeho hudobné majstrovstvo a umelecký svet. Ocko odpovedal: Krútňava. Povedal, že v nej je uložené celé jeho nadanie, umenie a celý umelecký svet. Ten istý britský hudobný publicista napísal neskôr v jednej svojej eseji, že Suchoňov Svadobný obraz v Krútňave je vôbec najkrajším a najúžasnejším svadobným obrazom v celej opernej literatúre. 

A kto boli jeho obľúbení skladatelia?

PŠ: Mal svoju obľúbenú „štvorku“ – Bach, Beethoven, Brahms a Beatles.

Chodieval aj na iné koncerty a opery než na uvedenia jeho diel? 

RŠ: Chodieval nielen na predstavenia, ale veľa na skúšky. Pamätám si na skúšku Svätopluka. Keď som mal 18 rokov, starý otec už nemohol šoférovať, tak mi slávnostne odovzdal kľúče od jeho fiatky. Bola mojim rovesníkom, tiež mala 18 rokov. Od toho dňa som sa stal jeho osobným šoférom. Tak sme raz išli na doobednú skúšku Svätopluka. Spieval ho Ondrej Malachovský, ale už vtedy ho alternoval Peter Mikuláš. Po skúške sme išli na javisko, všetci boli nadšení, ze medzi nich prišiel sám autor a starý otec hovorí na Petra Mikuláša, že takého mladého Svätopluka sme tu ešte nemali. 

Kedy ste prvýkrát videli Krútňavu?

RŠ: V osemdesiatych rokoch. Z Mníchova vtedy prišiel tenorista Andrej Kucharský a spolu s Ondrejom Malachovským sa zhostili hlavných úloh. V strede javiska ležal obrovský padnutý strom a okolo neho sa odohrával celý príbeh. To bol môj prvý dotyk s Krútňavou.

PŠ: Ja som celkom pamätník, pretože som prišiel natrvalo do Bratislavy už v roku 1967. Keď som sa už poznal s Dankou, pozývala ma na Krútňavu. Prvýkrát som ju v tom roku videl v legendárnom obsadení s Gustávom Pappom a Ondrejom Malachovským, navyše v spoločnosti Eugena Suchoňa a jeho manželky. Bol som očarený.

Tento rok si pripomíname už neuveriteľných 77 rokov od jej premiéry. Mnohých uvedení sa dočakala aj v zahraničí. Mohol Eugen Suchoň cestovať na zahraničné uvedenia svojich diel?

PŠ: Nie vždy. Danka bola v roku 1968 na premiére Krútňavy v Antverpách, ktorú pripravoval Ján Valach, no Ocka veľmi neradi púšťali na Západ. Ďalšia produkcia bola v Mníchove, no bola to neraz paradoxná situácia. Musel sa vyhovoriť, že je chorý. V skutočnosti mu ale buď nedali pas alebo výjazdnú doložku. Bolo ponižujúce, keď zahraniční partneri pochopili, aké sú u nás pomery a že autorovi nedovolia vycestovať za vlastným dielom. V roku 1977 však bol s manželkou na uvedení Krútňavy v americkom Lansingu.

Viete, ktoré miesto z Krútňavy mal osobitne rád?

PŠ: Spomínal, ako mu Václav Talich po generálnej skúške v roku 1949 povedal, že áriu „Vrav, dievča, kde si krásu vzalo“ mu musel pošepkať sám Pán Boh. Je to skutočne nádherná ária.

Čím podľa vás vyniká súčasná košická inscenácia Krútňavy?

RŠ: Je iná než všetky predchádzajúce. Som Národnému divadlu Košice vďačný, že sa jej zhostilo srdcom. Je civilnejšia a menej folklórna. Angažovanie nemeckej režisérky Very Nemirovej prinieslo nový pohľad: z Krútňavy sa stala napínavá dráma o zločine, vine, priznaní a odpustení. Scénu robil nemecký architekt Stephan Braunfels, kostýmy Simona Vachálková. Výborné je aj hudobné naštudovanie Petra Valentoviča. Inscenácia je navyše mobilná. Možno je to odkaz aj pre české divadlá, kde sa Suchoň päťdesiat rokov nehral. Scénu možno previezť a príbeh je zrozumiteľný aj mimo Slovenska. Krútňava nie je iba „folklórna opera“, ale kriminálna dráma so zápletkou a so silnými etickými otázkami. Práve preto je exportovateľná… V 60. a 70. rokoch sa objavila v mnohých európskych divadlách, ale odvtedy takmer 50 rokov bola uvádzaná výhradne doma na Slovensku. Veľa slovenských divadiel uvádza vrcholné diela českej tvorby, tak by to čiastočne mohlo fungovať aj naopak – a nemusí to byť len Praha, pokojne aj iné regionálne scény. Aby aj v Čechách znovu objavili slovenskú tvorbu. Aby to bolo trošku vyvážené. 

Čo dnes robíte pre zachovanie Suchoňovho odkazu?

PŠ: Na dôchodku som sa naplno pustil do kompletizácie jeho diela. Keď zanikli viaceré inštitúcie a najmä vydavateľstvo Opus, nebolo veľmi komu túto prácu zveriť. S pomocou kolegov a interpretov sme vydali päť-CD komplet klavírneho diela a štyri CD komorného diela. Na nahrávkach sa podieľalo 34 slovenských interpretov. Vydali sme aj kompletné piesňové cykly s Pavlom Bršlíkom a ďalšími sólistami a v spolupráci s Hudobným centrom predopusové klavírne diela… Pripravujeme kompletné zborové dielo, čo bude veľmi náročný a obsiahly projekt, a radi by sme vytvorili novú súčasnú nahrávku Krútňavy. Držte nám palce.

V akom stave je digitalizácia partitúr?

PŠ: V tomto za modernými krajinami zaostávame. Prebieha však príprava kritického vydania Krútňavy, čo je obrovský projekt, a približne tretina práce je hotová. Hľadáme zdroje na dokončenie projektu aj na digitalizáciu Metamorfóz a Baladickej suity. V rokoch 2028 a 2033 nás čakajú 120. a 125. výročie Suchoňovho narodenia. Chceme mať materiály v digitálnej podobe a osloviť interpretov, dirigentov, orchestre a operné domy, aby jeho diela zaraďovali do repertoáru. Súbežne s novými nahrávkami vydávame v spolupráci s Hudobným fondom nový notový materiál. Ten starý je často vo veľmi zlom stave – týka sa to, žiaľ, aj Krútňavy.

Zachovalo sa celé jeho dielo?

PŠ: Väčšina áno, ale existuje aj niekoľko nedokončených alebo doteraz neznámych vecí. Z pozostalosti sa nám podarilo vybrať skorú, amatérsku predopusovú klavírnu tvorbu, ktorú fantasticky nahral Ladislav Fančovič. A máme ešte jeden tajný tromf, ktorý som v pozostalosti objavil náhodou. Zatiaľ o ňom nechcem hovoriť, ale verím, že sa ešte za môjho života dostane na svetlo. Bude to bomba.

Čo ste si na Eugenovi Suchoňovi najviac vážili?

RŠ: Bol to úžasný starý otec a asi najmenej konfliktný človek, akého som poznal. Nepamätám si, že by mal s niekým spor. S každým sa snažil vychádzať dobre a väčšinou sa mu to darilo. Jeho láskavosť bola pre mňa vzorom, ako sa správať k ľuďom a ako fungovať bez zbytočných konfliktov.

Je niečo, čo si z neho vedome nesiete do vlastného života?

RŠ: Snažiť sa byť dobrým človekom. Poznal som ho z osobnej, ľudskej stránky a bol pre mňa veľkým vzorom.

PŠ: Preňho bola rodina alfou a omegou. Myslím si, že keby rodina nefungovala, nevytvoril by ani toľko diel. Uchoval som si od neho úctu k rodinnému životu a ľudskosť. Bol skladateľom, pedagógom, organizátorom hudobného života aj verejným činiteľom, no zároveň každému poradil a pomohol, pokiaľ mohol.

Kedy bol podľa vás najšťastnejší?

RŠ: Počas rodinných víkendov v Harmónii. Ľahol si v zadnej izbe, pozeral sa na stromy – veľmi miloval Malé Karpaty a prírodu – a bol obklopený rodinou. Myslím si, že to boli jeho najšťastnejšie chvíle: keď boli všetci okolo.

Uchovávate po ňom aj osobné predmety?

PŠ: Zhromažďujeme celú pozostalosť. Mám zložku s jeho najosobnejšími predmetmi – perami, prsteňmi, gumami, okuliarmi a ďalšími vecami. Opatrujem ich ako pamiatku, ktorú chcem odovzdať ďalej. Verím, že raz vznikne pamätná izba alebo múzeum, kde bude možné jeho životný príbeh sprístupniť verejnosti.

Richard, spomínali ste aj jeho prvé stretnutie s kompaktným diskom.

RŠ: V roku 1988, ešte za komunizmu, priniesol zástupca vydavateľstva Naxos starému otcovi  prvé CD s klasickou hudbou, ktoré bolo vydané – s jeho Metamorfózami pod taktovkou Zdeňka Košlera. Dedenko sedel za pracovným stolom, pozeral na disk a povedal: „Vyzerá to super, ale čo s tým mám robiť?“ Keďže sa blížila jeho osemdesiatka, babka mi dala do zadného vrecka nejaké bony a poslala ma do Tuzexu. Tak sme mu k jeho osemdesiatke kúpili veľkú hi-fi vežu, previazanú červenou stuhou, a navrch sme položili CD. Rozbalil ju, pustil si nahrávku a keď ju podpočával, povedal nám: „No dobre, decká. A teraz sa môžete hrať vy.“ Bolo to vôbec prvé CD, ktoré vyšlo na Slovensku – Metamorfózy a Baladická suita.

Čo vieme o ilustrácii Martina Benku na titulne strane klavírneho výťahu Krútňavy?

PŠ: Vznikla na objednávku vydavateľstva. Existovalo niekoľko návrhov, no napokon zvíťazil Benkov. Originál dnes vlastní Peter Dvorský. Myslím si, že je v dobrých rukách. Peter Dvorský mal k Ockovi veľkú ľudskú aj umeleckú dôveru a vytvoril významné nahrávky Krútňavy s nezabudnuteľnou Gabrielou Beňačkovou, Svätopluka aj Suchoňovy piesne „Kde si ty vzal, Janko?“. A cyklus Pohľad do neznáma mu bol dokonca venovaný. Najdojímavejšie pre mňa bolo, keď sme Rikiho priniesli z pôrodnice, položili ho do kolísky, prišiel Ocko, pozrel sa na neho a do kolísky mu dal ako darček zviazaný zvitok nôt práve Pohľadu do neznáma.

Richard, zostali ste pri hudbe?

RŠ: Chodil som na klavír – v takejto rodine sa tomu asi nedalo vyhnúť. Možno ma začali učiť priskoro, no keď som v roku 2000 prišiel do Kanady, moje prvé dve investície boli auto a klavír. Niečo vo mne teda zostalo. Keď ma nikto nepočuje, občas si zahrám.

Čo by ste odkázali publiku pred septembrovým hosťovaním Krútňavy v SND?

RŠ: V septembri určite prídem. Som vďačný Slovenskému národnému divadlu, že k hosťovaniu došlo, aj celému košickému súboru za množstvo umenia a srdca, ktoré do inscenácie vložil. Bratislavské publikum sa má na čo tešiť.

Peter Štilicha: Pre mňa je toto hosťovanie historickou udalosťou a ďalším dôležitým míľnikom na ceste Krútňavy.

 (Publikováno se svolením Slovenského národního divadla)

Foto: Ladislav Vojtko, Gejza Podhorský, archiv SND, archiv ČSTK

Facebook X E-mail WhatsApp