„Jazyk a hudba sú veľmi silne prepojené. I keď hrám českú hudbu, hoci nehovorím česky, snažím sa v rámci interpretácie češtinu študovať, zistiť, ako sa čo vyslovuje.“

„Národnosť alebo pas nedáva hráčovi privilégium, musí to siahať hlbšie, ale určitá výhoda tam je.“

„Musíme stráviť veľa času s hudbou a s naším nástrojom, ale stačí cvičiť nanajvýš štyri hodiny. Zvyšok by mal umelec stráviť čítaním, výstavami, filmom, prechádzkami, prírodou…“

Rezidenčným umelcom festivalu Dvořákova Praha je uznávaný klavirista András Schiff. V rozhovore pre portál KlasikaPlus.cz sa ho pianista Adam Stráňavský pýta na českých komponistov, na národnosť skladateľa a interpreta, na momentálnu inšpiráciu, body zlomu v kariére, na to, prečo potrebuje publikum…, ale aj na obľúbené diela literárnej fikcie.

Dvořák je mnohými považovaný za najvýznamnejšieho českého skladateľa 19. storočia. Hoci nie je tradičný klavírny skladateľ, keď vezmeme do úvahy jeho medzinárodné uznanie, prečo jeho klavírna hudba nemá viac pozornosti?

Je pravda, že klavír nebol jeho nástroj. To Smetana bol klavírny virtuóz, zatiaľ čo Dvořák hral na sláčikové nástroje, možno na organ, takže jeho klavírne skladby, i keď krásne, nie sú natoľko signifikantné ako napríklad skladby Smetanu, ktorého ja považujem za veľmi významného klavírneho skladateľa. Avšak, vždy som bránil Dvořákov Klavírny koncert pred predsudkami, práve preto, že Dvořák nebol klavirista, je to veľká výzva. Dvořák je v ňom hlavne hudobník, hľadá cesty ako sa vyjadriť na akomkoľvek nástroji, i klavíri. Ohľadne otázky jeho klavírneho koncertu, vždy som preferoval originálnu verziu pred tou Vílema Kurza, ktorá je síce klaviristickejšia, ale znie viac ako Liszt, a to nie je Dvořák, mimochodom skladateľ úžasnej hudby pre komorné zoskupenia, ktorých súčasťou je aj klavír.

V pondelok budete hrať jeho komornú tvorbu. Môžete bežnému poslucháčovi priblížiť, či vnímate nejaké rozdiely medzi interpretovaním komornej a sólovej hudby?

Nevidím v tom rozdiel. Hudba je proste hudba, buď ste hudobník alebo nie ste. Aj keď hrám s orchestrom, pre mňa je to komorná hudba, ste súčasťou ansámblu, hráte s ďalšími ľuďmi, nie len pre seba. Musíte počúvať aj to, čo robia ostatní, dávate a beriete. Keď hráte sám, síce ste sám, ale znova, ja sa snažím predstaviť rôzne zvuky, farby, ktoré nie sú klavír, chcem hrať ako horna, čelo a podobne, vlastne nikdy nie ako klavír, ale vždy ako niečo iné.

V piatok ste interpretovali ďalšieho českého skladateľa – Leoša Janáčka. Je to pravdepodobne najznámejší český skladateľ 20. storočia, spomínajú ho vo svojich dielach aj autori ako Haruki Murakami či Hanif Kurejshi. Prečo podľa vás tak veľmi očarováva ľudí po celom svete?

Prišlo to veľmi neskoro, jeho objavenie, veľmi neskoro. Našťastie, nikdy nie je neskoro. Teda, preňho to bolo neskoro, želal by som si, aby on zažil tento úspech počas svojho života, pretože ako vieme, dosť tým trpel. Ja si nedokážem predstaviť nikoho iného, koho hudba je tak originálna. Naozaj ste schopný rozpoznať ho po dvoch tónoch. Keby som bol skladateľ, na čo ja bohužiaľ nemám nadanie, vybral by som si Janáčka za svoj vzor. Milujem jeho originalitu, odvahu toho muža ísť proti zaužívaným konvenciám, tradíciám, jeho hľadanie vlastného hlasu, veľmi obdivuhodné. Preto si myslím, že môžeme nájsť v literatúre nejaké prieniky, je to vlastne moderný hlas, individualita, nonkonformizmus.

Keď hovoríme o českých skladateľoch, predsa len, nedá sa na európsku hudbu všeobecne nahliadať kozmopolitnejšie? Je tým pádom vôbec relevantné poukazovať na národnosť skladateľa?

Áno, myslím, že je dôležité nájsť lokálny vkus, príchuť. Musíme nahliadať na Európu ako kontinent a v ňom strednú Európu ako silne koncentrovanú oblasť, v ktorej má veľký význam ľudová hudba. Myslím si, folklórna hudba západnejšej Európy nie je vôbec taká silná, nemôžem si vybaviť takú výraznú ľudovú hudbu v Nemecku, Francúzsku, Anglicku, Holandsku… Existuje, ale nie ako tu, medzi českými skladateľmi alebo u nás v Maďarsku, napríklad Bártók, Enescu v Rumunsku. Títo skladatelia sa po prvýkrát snažili dostať z nemeckého vplyvu, pretože historicky, Nemecko kultúrne zmonopolizovalo centrálnu Európu. Takže máme tieto postavy, začínajúc už Smetanom, ale napríklad aj Chopinom, snažiac sa utiecť z toho monopolu a nájsť svoju vlastnú tradíciu. Má to aj niečo s jazykom, myslím, že jazyk a hudba sú veľmi silne prepojené. I keď hrám českú hudbu, hoci nehovorím česky, snažím sa v rámci interpretácie češtinu študovať, zistiť, ako sa čo vyslovuje, a hlavne pri Janáčkovi je to veľmi dôležité. On sám bol posadnutý rečou, a reč je to, čo sa odráža v hudbe. To isté platí o Bartókovi, a i keď jeho jazykom nehovoríte, ako interpret sa s ním musíte trochu oboznámiť, inak hráte len noty.

Občas sa v hudobníckom prostredí stretávame s názorom, že interpretova spoločná národnosť s vybraným skladateľom mu dáva silnú výhodu v interpretovaní jeho skladieb. Naozaj robí národnosť interpreta kompetentnejším v tomto ohľade?

Sú tam výhody, ale nie je to garancia lepšej interpretácie. Národnosť alebo pas nedáva hráčovi privilégium, musí to siahať hlbšie, ale určitá výhoda tam je.

Koľko z vašej interpretácie je pripravené a koľko je improvizácia, respektíve momentálna inšpirácia?

Je to pripravené, ale vždy je tam aj element improvizácie. Každý koncert je iný, niečo nové sa v ňom objaví. Pravdaže, v Bachovi môžem robiť rôznu ornamentáciu na mieste. Občas musíte improvizovať aj kvôli sále, tempo je iné v triede a iné v sále. Zohľadňujete akustiku a podobne. Povedal by som osemdesiat percent pripravených, dvadsať percent pripravených.

Keď sa ohliadnete späť, čo považujete za ten bod zlomu vo vašej kariére? Sú prekážky, ktorým musí čeliť mladý klavirista odlišné od tých, ktoré ste museli prekonať vy?

Ja som mal šťastie, že som vyrastal v Budapešti. Mal som skvelé hudobné a všeobecné vzdelanie. Ale bod zlomu bol môj odchod. Mal som dvadsať päť, v roku 1979. Neodišiel som z politických dôvodov, ale pre mňa bolo Maďarsko príliš…úzkoprsé. Musel som utiecť, dostať nové podnety a mať pocit voľného nádychu. Ale nikdy som nezabudol na svoje korene. V mnohých ohľadoch, pre mladých ľudí dnes je to veľmi náročné. Je veľa mladých hudobníkov, priemerná latka je nastavená príliš vysoko, ale aj tak mám pocit, že na tom najvyššom leveli ich nie je toľko. Stred je preplnený, ale skutoční, veľkí umelci, tých je málo. Dokonca v mojej mladosti, keď som bol na koncertoch Richtera, Rubinsteina, Michelangeliho, Annie Fischer, vedel by som vám vymenovať v sekunde desiatich klaviristov, dolámal by som si nohy, aby som si ich mohol vypočuť. Ale v súčasnosti musím premýšľať veľmi tuho… Pravdaže, keď som bol mladý, žili sme v komunizme a nemohli sme cestovať. Dnes, odhliadnuc od corony, mladí ľudia môžu ísť kamkoľvek, majú nekonečné možnosti študovať na školách, masterclassoch…ale v určitom zmysle je to príliš ľahké a nemám pocit, že to mladí ľudia dostatočne oceňujú. Sú plusy a mínusy… Takisto, vyrastať v tom starom systéme, mali sme menej možností, ale takisto menej rozptýlení od nášho štúdia. Idete von v Prahe a je tak preplnená turistami, konzumom, reklamou. Z tohto hľadiska sa mi to zdá veľmi náročné, pre mladých hudobníkov, rásť, ísť do hĺbky, všetko je príliš na povrchu.

Prečo je možné navštíviť recitál mediálne exponovaného, známeho klaviristu a odísť ako citlivý poslucháč sklamaný a na druhej strane sa zúčastniť koncertu nejakého neznámeho, lokálneho umelca v malej sále v malom meste a nadobudnúť pocit, že daný interpret by si zasluhoval viacej pozornosti? Prečo máme teraz také veľké rozdiely?

Máte pravdu. Celý tento mediálny aspekt hudby je relatívne nový, neexistoval v mojich mladých rokoch. Ja to nevítam, nepovažujem to za dobré, je za tým celý priemysel, ktorý to produkuje. Dúfam, že je dosť ľudí, ktorí dokážu cítiť ten rozdiel, ako ste povedali, ísť na koncert mediálne exponovaného umelca a cítiť sklamanie. Človek by mal mať odvahu rozpoznať to. A niekedy môžete nájsť veľmi cenné veci v malej sále od ľudí, ktorí vôbec nie sú známi, ale majú čo povedať.

Kto a prečo sú vaši obľúbení klaviristi?

Ako som hovoril, stará škola. Niektorých som počul len na nahrávke, Schnabel, Cortot, Edwin Fischer, a potom tí, ktorých som spomínal, že som počul. Dnes je to veľmi náročné, sú skvelí pianisti, ale neviem…nie som s nimi veľmi spokojný.

Je alebo bol nejaký český klavirista, ktoré dokáže upútať vašu pozornosť?

Firkušný, Moravec. Z mladých je veľmi nádejný Vondráček.

Spomínam si, že ako študenta ma častokrát ovplyvňovali práve „neklaviristi“. Kto z hudobníkov mimo klavíra mal na váš prístup k hudbe najväčší vplyv?

Áno, ešte viac ma častokrát ovplyvňujú neklaviristi. Keď počúvam hudbu, je to málokedy klavír. Počúvam sláčikové kvartetá, orchestrálnu hudbu a spev, ten je veľmi dôležitý. Môj najobľúbenejší hudobník je Pablo Casals, najviac ma inšpiruje, a to som ho nikdy nestretol.

Viem, že ste vášnivý čitateľ. Máte nejaké obľúbené diela literárnej fikcie? Ako veľmi dokáže literárna fikcia ovplyvniť, inšpirovať, posunúť hudobníkovu interpretáciu?

Čokoľvek robíte v živote, to inšpiruje a dopĺňa váš svet. Pravdaže, musíme stráviť veľa času s hudbou a s naším nástrojom, ale to nie je dostačujúce. Myslím, že veľa mladých hudobníkov cvičí príliš veľa a neekonomicky. Stačí cvičiť dve, až tri, nanajvýš štyri hodiny, ale nie viac. Hlavne s rozumom, sústredene a nie mechanicky. Zvyšok by mal umelec stráviť čítaním, výstavami, filmom, prechádzkami, prírodou…všetko to pomáha v hudbe, ovplyvňuje to váš pohľad na hudbu, pretože sa snažíte povedať niečo poslucháčom. Iba niekto kto má plný život to dokáže. Čo sa týka literatúry, tak naozaj čítam kedy to len ide, s veľkou radosťou. Najradšej čítam klasiku, väčšinou čítam v nemčine a angličtine, pravdaže v maďarčine, málokedy v iných jazykoch. Rád čítam aj českú prekladovú literatúru, Čapek, Bohumíl Hrabal, Neruda, mám rád týchto autorov. Mám určitú vášeň pre ruskú literatúru, znova objavujem Nikolaja Gogoľa, je to jedna z najväčších literatúr vôbec, je v nej vrelosť a humor.

Prečo potrebujete publikum?

Potrebujeme publikum, dodáva to špecifický pocit príjemného adrenalínu. Pravdaže, každý sme nervózny iným spôsobom, ale kto tvrdí, že nie je nervózny vôbec, nie je skutočný umelec, pretože máte zodpovednosť. Za skladateľa, za skladbu, za publikum. Aj keď ste stopercentne pripravený, čo je dôležité je to, čo je teraz, nie čo bolo alebo bude, nie je dôležité, ako ste hrali ráno v triede. Prvok nervozity sa mi zdá pozitívny. Čo sa týka publika, je to o zdieľaní, nie je to sebecký pocit, chceme niečo objaviť a potom sa o to podeliť.

Adam Stráňavský

———-

András Schiff (*1953) – klavirista maďarského pôvodu. V mladosti získal 4. cenu na súťaži P.I. Čajkovskeho či tretiu cenu na Medzinárodnej súťaži v Leeds. Je známy najmä pre interpretáciu hudby J.S. Bacha, za ktorú získal aj Grammy. V roku 2014 bol v Anglicku povýšený do rytierskeho stavu.

Foto: MHF Dvořákova Praha