„Umelec by sa mal dištancovať od politika, ktorý napáda slobodu slova, pretože tá je hlavným predpokladom slobodného umenia; nehovoriac o politikovi, ktorý rozpúta vojnu.“

„Situácia je v niečom podobná, a to v dištancovaní sa od umelcov, ktorí nejakým spôsobom legitimizujú diktátorský režim. Ale v niečom je iná, ešte horšia. Moderní podporovatelia Vladimíra Putina totižto žijú v otvorenom svete.“

„Z toho, čo novinári z umeleckej sféry vedia a nenapíšu, by myslím mnohým milovníkom hudby vstávali vlasy a na mnohých umelcov by sa už nikdy nedokázali pozrieť v pozitívnom svetle.“

Na některé věci v dějinách hudby platí úsloví „nic nového pod sluncem“. Například na současné odsuzování ruských umělců, kteří se jasně nedistancovali od Putinova režimu, tedy od agrese Ruska vůči Ukrajině. Stejně tak to ale naopak platí i pro odsudky podobného odsuzování – s tím, že přece nelze uplatňovat „kolektivní vinu“… Co ovšem některým ruským umělcům nepřidává, je fakt, že z podpory tehdy teprve latentního diktátora dlouhodobě profitovali, připomíná ve své úvaze klavírista a pedagog Adam Stráňavský.

V súvislosti s ukrajinskou krízou sa nedá nevnímať postoje častí verejnosti, ktorá postrehla jej vplyv aj na umeleckú sféru, a síce, konkrétne ide o aféry okolo Valerije Gergjjeva či Anny Netrebko, spísané aj v článku Čajkovskij byl taky Rus. No a co? Je zrejmé, že v takýchto vypätých časoch sa bude značná časť verejnosti vyložene tešiť, že ruské hviezdy dostali co proto. A že ďalšia časť (keď ich to pravdaže zaujíma) zase bude dané chovanie voči takto dištancovaným hudobníkom odsudzovať ako „kolektívnu vinu.“

Asi ani jeden postoj nie je úplne správny. Treba totižto povedať, že také niečo nie je v dejinách hudby ničím novým. Švajčiarsky klavirista Alfred Cortot bol po druhej svetovej vojne „odsúdený“ na ročnú pauzu od verejného vystupovania, hoci jeho pôsobenie vo Francúzskom štáte (Vichystické Francúzko) určite nebolo čiernobiele. Podobne sa verejnosť dištancovala od Wilhelma Kempffa, ktorý takisto hral pre nacistické Nemecko. Richard Strauss sa stal prezidentom Reichsmusikkammer, začo si vyslúžil rovnaké odsúdenie mnohej umeleckej verejnosti, i samotným Arturem Toscaninim, hoci z jeho starých denníkov je zrejmé, že jeho úmysly neboli v podporovaní nacistického Nemecka. Na druhej strane, Strauss sa veľmi rýchlo rehabilitoval, lebo ignoroval ríšske nariadenia a propagoval aj židovskú kultúru (Mahler, Zweig a podobne.)

                                                                          A. Cortot

Napriek tomu, že táto situácia je v niečom podobná, a to v dištancovaní sa od umelcov, ktorí nejakým spôsobom legitimizujú diktátorský režim (myslím, že o Putinovom Rusku sa takto môžu vyjadrovať už aj politickí laici), predsa len je v niečom iná, a v tomto ani ja nedokážem poskytnúť iný pohľad – je ešte horšia. Moderní podporovatelia Vladimíra Putina totižto žijú v otvorenom svete a disponujú majetkami, ktoré sú pre bežného ruského občana nedosiahnuteľné ani keby sa dokázal dožiť 300 produktívnych rokov. (Medián ruského platu, pokiaľ sa nemýlim, bol pred vojnou niečo okolo 10.000 českých korún.)

Umelec by sa mal dištancovať od politika, ktorý napáda slobodu slova, pretože tá je hlavným predpokladom slobodného umenia, nehovoriac o politikovi, ktorý rozpúta vojnu (a to z akýchkoľvek príčin.) Putin napádal slobodu prejavu, alebo slobodu celkovo už dlhodobo, nielen po prvej ukrajinskej kríze v roku 2014. Čo týmto umelcom nepridáva, je fakt, že oni z podpory vtedy latentného diktátora výrazne profitovali, dlhodobo.

Keď sa niečo také deje aj v slobodných krajinách, a to, že dokážu niektorí ľudia aktívne pôsobiaci v kultúrnej sfére získať akýsi monopol, výrazne to obmedzuje rovnosť šancí ašpirujúcich hudobníkov. Nechcem skĺzať do bulváru, pretože to nepatrí na médium zaoberajúce sa umením, avšak to, čo redaktori a novinári z umeleckej sféry vedia a nenapíšu to len preto, že im to nedovolí profesionálna česť („informácie z bližšie nešpecifikovaného zdroja“), myslím, že z toho by mnohým milovníkom hudby vstávali vlasy a na mnohých, veľmi populárnych umelcov by sa už nikdy nedokázali pozrieť v pozitívnom svetle. Ak by vôbec dokázali dané informácie prijať.

Možno aj to jeden z dôvodov, prečo pri niektorých hudobníkoch, ktorí boli takto postavení na perifériu umeleckej obce, veľa ľudí len mávne rukou a čuduje sa, že sa to nestalo skôr. Určite je to jeden z dôvodov, prečo sa ich nezastanú rovnako známi kolegovia, ktorí sa svojmu umeniu obdobne nespreneverili. A nezastanú sa ich nie preto, že by sa báli rovnakého odsúdenia – ale preto, že s ním úprimne súhlasia.

Foto: Pixabay, Wikipedia