„Umělec, jehož život byl přesným opakem uměleckého snobství.“

„Při hraní se zdržoval jakýchkoli projevů, které by odpoutávaly pozornost od hudby.“

„Častokrát jsem se od něho naučil na společném pivu víc než na hodině.“

Každý raz zomrie, a aj tak sme vždy smutní. Podobná, i keď omnoho silnejšia melanchólia, ako keď čítame knihu, ktorej koniec sa dá vidieť podľa jej hrúbky na pravej strane. Alebo na koncerte, kde znie Schumannova Fantázia, ktorá odchádza pomaly dostratena… V sobotu 8. 3. náhle zomrel  Ivan Gajan.  Niet na Slovensku klaviristu, ktorý by nevedel, o koho ide. 

Ivan po štúdiu na žilinskom konzervatóriu odišiel na denné štúdium do Moskvy, kde bol jedným z posledných študentov Stanislava Neuhausa. Po Neuhasovej smrti doštudoval u Eleny Richter. Len málo klaviristov vôbec z celého bývalého Československa môže hovoriť o podobnej skúsenosti. 

Ivan bol pre klaviristov, študentov, kolegov, veľmi inšpiratívnym človekom. Nie každý dokázal však tú inšpiráciu naplno pocítiť, ale to preto, lebo Ivan bol nebývalo skromným umelcom, ktorého skromnosť bola… v nepriamej úmere k jeho schopnostiam je slabé slovo. Jednoducho oblečený, pomalá, nenápadná chôdza, po vyučovaní odišiel do tej najbežnejšej krčmy, kde čapovali jeho obľúbené pivo. Bernard. 

„No, budem tu zajtra hrať, som sľúbil krčmárovi.“ Profesor Ivan Gajan (titul, nielen oslovenie), hral na klávesách v krčme. Ako akási Brahmsova reinkarnácia, ktorá ešte prešla určitými fázami, umelec s obrovským repertoárom, ktorého život je presný opak akýchkoľvek prejavov umeleckého snobstva. Viem, že tam zahral aj Bugatti step. 

Jeho umelecká kariéra je asi najviac spätá so Štátnym komorným orchestrom, ktorý sídli v jeho rodnej Žiline. Pri hraní sa zdržoval akýchkoľvek prejavov, ktoré by odpútavali pozornosť od hudby. Aj keď prišiel na pódium, neznalý človek si ho mohol pomýliť s inšpicientom, ktorý ešte poslednýkrát ide skontrolovať, či je dobre nastavená stolička.

Potreboval sa rozprávať len o hudbe a sem-tam o pive. Alebo niekedy opačne. Hudbu mal však v sebe neustále. Za stenou znel Schumannov Klavírny koncert, a Ivan pokračoval presne na mieste, kde študent vo vedľajšej triede vypadol. Keď tak na neho teraz spomínam, častokrát som sa od neho naučil na spoločnom pive ešte viac, ako na hodine. Tam som ho totižto zbytočne neprerušoval svojím hraním. 

Tri roky, ktoré som u neho ako študent strávil, ubehli veľmi rýchlo. 

Vlastne nikdy mi nedal pocítiť, že som študent. „Ja ťa už neučím, to sú už len diskusie,“ hovorieval. Aj preto viac ako auru nejakého „umelectva“ vyžaroval auru „človečenstva.“ Ale o to väčším umelcom bol, pretože svoju veľkosť si nikdy nemusel dokazovať. Možno práve preto jeho meno ostalo skôr medzi tými, ktorí ho osobne poznali, ako v nejakom všeobecnom, medzinárodnom umeleckom povedomí. Nikdy sa však nezdalo, že by tým trpel, a vlastne, nakoniec aj nám, čo sme ho poznali, dal pocit akejsi exkluzivity. Pretože keď sme sa pred krčmou rozdelili, a ja som stretol nejakého zvedavého známeho, ktorý sa ma pýtal: „Kto to bol?“, mohol som povedať: „Jeden z najgeniálnejších slovenských klaviristov.“ A ním ostane navždy.

Foto/zdroj: Stanica Žilina-Záriečie, J. Lukáš, L. Kupkovič, R. Kučavík