neděle, 21 únor 2021 18:12

Jak děkuje Česká studentská filharmonie. ČT art odvysílala koncert „A přece se učí!“

Autor:

„Slovné spojenia ako ‚radosť zo spoločného hrania‘ sú tak trochu klišé, v súvislosti s týmto orchestrom nemožno túto ich devízu opomenúť.“

„Dobre sa predviedla sekcia drevených dychových nástrojov, ktorá zvládala exponované miesta vo všetkých číslach koncertu.“

„Za normálnych okolností by predohra k Sile osudu určite viedla k frenetickému potlesku: ten zaznel teraz aspoň z nahrávky.“

 

99

 

Očakávaný koncert Českej študentskej filharmónie s názvom „A přece se učí!“ odvysielala stanica ČT art v sobotu 20. februára. Leitmotívom podujatia bolo vzdelávanie: jednak bol projekt poďakovaním ľuďom, ktorí sa o vzdelanie starajú, jednak predstavil (v tom najlepšom svetle) vzdelávacie aktivity Českej filharmónie.

Na začiatok musím poznamenať, že myšlienku koncertu nesmierne oceňujem. O vzdelávaní v dobe pandémie, o otváraní, zatváraní a presune škôl na online platformy, ktorých názvy sme pred rokom ešte ani nepoznali, sa, samozrejme, hovorí. Mám ale bohužiaľ veľa pádnych dôvodov pochybovať o tom, že si spoločnosť trpezlivosť a krízový manažment školstva skutočne adekvátne cení. Takýto prejav uznania je teda podľa mňa absolútne na mieste.

 

106

 

Z iného uhlu pohľadu potom treba vyzdvihnúť to, ako Česká filharmónia tento projekt profilovala. Rozhodnutie angažovať Českú študentskú filharmóniu, teda teleso, ktoré samo o sebe slúži na vzdelávanie, bol veľmi logický nápad. A zaujímavý bol aj nápad zapojiť youtubera Karla „Kovyho“ Kováře, ktorý spolu s režisérkou Alicí Nellis koncert uvádzal. Edukačné aktivity idú, pod vedením Petra Kadleca, prvému českému orchestru jednoducho dobre: projekty sú prirodzené, zábavné a zároveň nepodliezajú divákovi.

Sobotný program dirigoval v prvej polovici Marko Ivanović, ktorý s týmto študentským orchestrom pracuje často, v druhej polovici potom priamo šéfdirigent ČF Semjon Byčkov. Program bol vystavaný veľmi dobre, rovnovážne z diel českých a zahraničných autorov. Zvolené skladby navyše svojou orchestráciou dali dobre vyniknúť hráčom všetkých skupín. A keďže mala KlasikaPlus možnosť priamej účasti na natáčaní koncertu, po dlhom čase nebude môj text viazaný na virtuálny výsledok.

 

101

 

Večer otvoril pochod V nový život Josefa Suka, ktorý skladateľ venoval telovýchovnému spolku Sokol. Víťazoslávne dielo padlo Českej študentskej filharmónii ako uliate. Hráči vyzdvihli rytmickosť a energiu skladby a predznamenali kvality, ktoré sa pre koncert stali signifikantné. Tými boli pre mňa predovšetkým interpretačné schopnosti jednotlivých hráčov, ktoré sa zároveň vhodne kombinovali a dopĺňali. V súhre a celkovej zvukovosti má azda toto teleso svoje rezervy, pozitíva ale jednoznačne prevažujú. A hoci sú slovné spojenia ako „radosť zo spoločného hrania“ tak trochu klišé, v súvislosti s týmto orchestrom nemožno túto ich devízu opomenúť – radosť je totiž naozaj zreteľná.

 

109

 

Pochod vystriedalo kontrastné Adagio, druhá časť z Dvořákovej Symfónie č. 8 G dur. Marko Ivanović viedol túto časť naozaj pokojne a voľne, čím vytvoril pohodlný priestor pre frázovanie a hudobný prúd tak plynul veľmi vzdušne. Dobre sa tu, aj po stránke ladenia, predviedla sekcia drevených dychových nástrojov, ktorá potom zvládala exponované miesta aj vo všetkých ďalších skladbách. V Dvořákovi sme si, vďaka pôvabnému motívku nastupujúcemu už po desiatich taktoch, všimli najmä flautistku Annu Taláckovú.

Trio českých skladieb uzatvorila tretia časť symfonickej rapsódie Taras Bulba od Leoša Janáčka. Časť Proroctví a smrt Tarase Bulby má, podobne ako dve predošlé časti rapsódie, vo svojej podstate tragickú predlohu. Premieta sa do nej však nezlomnosť ruského národa, v ktorú Janáček veril. Tento charakter vystihla Česká študentská filharmónia vynikajúco. Prostriedkom im k tomu bol predovšetkým plný, opulentný zvuk. Aj v Janáčkovi sme mohli počuť výborné výkony jednotlivých skupín a inštrumentalistov. Okrem nádherného sóla koncertného majstra Josefa Špačka z konca skladby možno zmieniť napríklad presvedčivo prierazné trúbky v začiatku Cody – túto skupinu viedol Martin Pavluš. Nástupy v Taras Bulbovi neboli vždy celkom presné, ako celok však časť pôsobila ako súdržná a dobre vystavaná.

 

108

 

Mimo české luhy a háje potom orchester zaviedol Semjon Byčkov. Exkurz po európskej hudbe začal u Richarda Wagnera, predohrou k opere Majstri speváci norimberskí. Predohra bola pod vedením Byčkova veľmi plastická a dynamická. Zvukovo bol navyše ansámbel v tomto kuse veľmi kompaktný. Opäť vynikli plochy venované dychovým nástrojom, starostlivo vypracované boli napríklad aj spoločné melodické línie fagotu a tuby (Petr Sedlák, Jan Adamec).

 

102

 

V nasledujúcom čísle privítal ansámbel na pódiu sólistu, klaviristu Cédrica Tiberghiena. Spolu zahrali prvú časť z Koncertu pre klavír č. 3 Ludwiga van Beethovena. Orchester sa tu predviedol vynikajúco. Charakter Beethovenovej hudby evidentne veľmi vyhovoval sláčikovej sekcii, ktorá, za mňa, podala v tomto diele najpozoruhodnejší výkon. Jej hráči boli flexibilní a nápadití v dynamike a veľmi pohotoví vo frázovaní a artikulácii. Čo sa týka sólistu Tiberghiena, najviac ma od neho zaujali pekné mäkko modelované lyrické miesta (napríklad oblasť vedľajšej témy). Brilantné úseky by si ale azda zaslúžili väčšiu zrozumiteľnosť, vyššie dynamiky na mňa boli zas trochu ploché.

 

103

 

Verdiho predohra k opere Sila osudu bola výborným vyvrcholením večera. Všetky dispozície orchestra, ktoré som zmienila doteraz, našli v tejto skladbe svoje uplatnenie a zaznela naozaj veľmi dobre. Zvlášť záverečné più animato bolo skutočne strhujúce. Za normálnych okolností by určite viedlo k frenetickému potlesku: ten zaznel teraz aspoň z nahrávky.

Výkon Českej študentskej filharmónie je určite ďalším dôkazom toho, o čom som písala v úvode: že Česká filharmónia má svoje edukačné aktivity a ich štruktúru brilantne zvládnuté. Podujatie zafungovalo ako nezvratný dôkaz toho, že sa predsa len stále učí, a predsa len sa ešte stále hrá. Skrátka a dobre, poďakovanie ako sa patrí.

 

100

 

Foto: Petra Hajská

Lucia Maloveská

Klavíristka, publicistka, hudební teoretička.

K hudbě, umění i k psaní nejrůznějších textů inklinovala již odmala. Vystudovala gymnázium a posléze klavír na Konzervatoři Jána Levoslava Bellu v Banské Bystrici. V současnosti studuje hudební teorii na pražské AMU a vzdělání v nejbližší době rozšíří v rámci studijního pobytu na Universität für Musik und darstellende Kunst ve Vídni. Zaměřuje se na tvorbu slovenských skladatelů a také na racionální kompoziční postupy. Jako hudební recenzentka spolupracuje a spolupracovala s hudebními portály a periodiky jak v Česku, tak i na Slovensku. Z koncertů odjakživa odcházela plná dojmů a postřehů, které ne vždy měla s kým sdílet, psaní recenzí je tedy pro ni přímo terapií. Miluje klasickou hudbu, ze všeho nejvíc ji však fascinuje hudba soudobá. Příležitostně se věnuje divadlu, literatuře a folkloru, zkušenosti má i v oblasti dramaturgie. Kromě hudby má vášnivě ráda dobré víno a Formuli 1 - a za všemi třemi vášněmi je ochotná jezdit stovky kilometrů. 

Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.