Koncertom s titulom Za všetko může Eva sa na festivale Lípa Musica uviedla Bella Adamova spolu s klaviristom Malte Schäferom. V piesňach rôznych autorov a autoriek od začiatku 19. až do druhej polovice 20. storočia sa protagonistka zaoberala rôznymi ženskými rolami, podobami a pohnútkami. Spojivom programu bol cyklus Gabriela Faurého Pieseň Evy. Program zaznel v Děčíne, 21. októbra. 

Pozornosť ženským autorkám a celkovo pozícii žien v hudbe sa v posledných rokoch venuje relatívne dosť pozornosti. Treba pritom povedať, že nie vždy je táto ušľachtilá snaha korunovaná úspechom a nezriedka takto orientované programy povestný sklenený strop len posilnia. Zdá sa potom totiž, že „hudba žien“ obstojí len v špeciálnom programe, nie ako regulárna súčasť koncertnej ponuky. Festival Lípa Musica však spravil dobre, keď si pre naplnenie tejto idey zavolal okrem iného aj Bellu Adamovu. Tá sa tejto téme venuje nenásilne, systematicky a je v tom veľmi prirodzená. Jej festivalový program pozostával z piesní, ktoré údel žien nahliadajú veľmi rôznym spôsobom. A napriek tomu, že programu dominovali mužskí autori, aj vďaka Adamovej boli tieto náhľady vierohodné, nesploštené, nesnažiace sa uväzniť ženy do akejkoľvek škatuľky. 

Škatuľky nestačia ani na samotnú speváčku. Jej mezzosoprán sa totiž v rôznych polohách a výrazoch správa veľmi rozdielne. Najprirodzenejšie vyznievali v Děčíne polohy v hrudnom registri, tmavé, trochu drsné, osobité. Asi prvýkrát som si túto rovinu vychutnala v Brittenovej uspávanke A Charm, v ktorej Adamova s odzbrojujúcou priamosťou vykreslila zúfalú matku uspávajúcu dieťa. Podobne sa sólistka prejavila takmer vzápätí v Rachmaninovovej piesni Au, kde prechádzala až do operného prejavu. Výborne ju tu podporoval klavirista Malte Schäfer v plnej, akordickej sadzbe. Viackrát však sólistka prekvapila krehkým, nosným pianom v stredných a vyšších polohách. Takáto dynamika znela pôsobivo napríklad ako kontrast v dramatickej piesni Licht in der Nacht od Almy Mahler, v Auf einer Burg Roberta Schumanna, ale napríklad aj v Hindemithovej piesni Traum. Jedinečné uplatnenie pre takisto jedinečný zamat vo svojom hlase potom našla sólistka v Schnittkeho piesni Prosté je moje držanie tela. Skladba o žene zraňovanej neuspokojivými vzťahmi bola z celého programu najviac ovplyvnená avantgardou, Malte Schäfer tak napríklad ukázal, že hrá dobre aj na struny klavíru. A ak Adamova hovorí, že jej hudba 20. storočia sedí najlepšie, interpretácia Schnittkeho jej slová len podčiarkla. 

Keď som v Dečíne Bellu Adamovu počúvala, uvedomila som si, že mi na jej prejave imponuje ešte aj niečo iné než sugestívna farba hlasu: a to jej cit pre rytmus a pohyb v hudbe. Vďaka tejto devíze dokázala piesne vystavať, podporiť ich dramatickosť, prispôsobiť ich tok charakteru a textu. Vedľajším produktom tohto cítenia je potom aj flexibilnosť mezzosopranistkinej dikcie. Vo Faurého piesňach sa mi síce zdala byť menej zreteľná a slová žiaľ niekedy trochu splývali, v piesňach, kde je načasovanie slov kľúčové, však bola neuveriteľne presná. Najviac to zužitkovala tam, kde sa rytmus stáva nosnou zložkou. Vynikajúco zaspievala pieseň Margaret Bonds The Negro Speaks of Rivers, v ktorej podporila afroamerické aspekty. Takisto v piesni Jenny z Weillovej Trojgrošovej opery predviedla Adamova hru s rytmom a slovom – ešte presvedčivejšie sa jej to podarilo na druhýkrát, v prídavku. Ostatne, Adamova má vynikajúcu nemčinu a piesne v tomto jazyku od nej zneli najlepšie. 

Faurého cyklus Pieseň Evy bol červenou niťou celého koncertu. Ide pritom o lyrické, až impresionistické obrazy, v ktorých je vnútorný svet Faurého Evy vyjadrovaný metaforickým jazykom Charlesa van Lerberghe. Bella Adamova spievala piesne citlivo, niekde vyslovene s jemnosťou (zmienim Dans un parfum de roses blanches, do ktorého premietla atmosféru z predošlej Hindemithovej skladby), inde vášnivejšie, plnšie. Zreteľne sa v týchto piesňach ukazovala aj vzájomná spolupráca Adamovej a Schäfera. Klavirista tu zohral dôležitú úlohu, jednak je jeho part vlastne formotvorný, jednak zásadne prispieval k tomu, aby sa poslucháč zorientoval v atmosfére piesne. Navyše, aj napriek tvrdšiemu zvuku miestneho Petrofu, dokázal akcentovať chvejivosť Faurého hudby. Celkovo na mňa Adamovej pojatie pôsobilo predsa len trochu zaťažene, čo vyplýva z jej hlasového materiálu. Navyše, Faurého cyklus zobrazuje ženu až filozoficky, nepriznáva jej príbeh, ukazuje ju skoro ako mýtickú bytosť. A hoci spievala Adamova s evidentným porozumením voči tomuto pojatiu, oveľa podmanivejšia bola v roliach „skutočných“ žien. Privlastňovala si ich bolesť, vinu, strach aj nádeje. Pôvodne abstraktné, až archetypálne hrdinky piesní tak publiku približovala ako ženy, ktoré by sme kedykoľvek mohli stretnúť na ulici.   

Adamova pritom nikoho nenechala pochybovať o tom, aké zaujímavé by tieto stretnutia boli. Vystupovala ako niekto, komu naozaj záleží na tom, aby boli všetky príbehy vypočuté – a čo viac ako niekto, kto ich dokáže výborne rozprávať. Napríklad Brahmsova Mädchenfluch (Dievčinina kliatba) mala aj vďaka Adamovej jasný naratívny oblúk.  Podobne na tom bola už spomínaná pieseň Jenny, v ktorej speváčka stupňovala napätie a každého prinútila byť zvedavým na to, ako to s pirátskymi plánmi atraktívnej chyžnej nakoniec dopadne. Navyše, Adamova bola v piesňach veľmi angažovaná, nespievala ich z nadhľadu, ale veľmi osobne. V tomto ma prekvapilo pojatie Margarétky pri kolovrátku. Z hľadiska štýlu by sa dalo namietať, že speváčka predbehla úspornosť raného romantizmu a bola vo svojich emóciách oveľa intenzívnejšia (Malte Schäfer pritom umiernenú linku stále držal). Z hľadiska poslucháčky ale môžem povedať, že ma vlastne Adamova strhla a presvedčila, že takýto posun nemusí byť na škodu.  

Ženy z piesní Belly Adamovej sa na pódiu děčínskeho Městského divadla striedali ako autentické osobnosti z mäsa a kostí, ktoré nedovolia, aby ich postoje niekto zľahčoval či spochybňoval. Sama mezzosopranistka na seba vzala rolu ich advokátky a celú sálu presviedčala o tom, že nech už hrdinky zažívajú čokoľvek, zaslúžia si vypočuť a nesúdiť. A to možno aj v prípade, že hovoríme o samotnej Eve. Nechcem na záver zmenšovať primárnu hudobnú rovinu programu, Adamova spievala skvele. Zdôrazním však, že vďaka svojej presvedčivosti zrozumiteľne otvorila aj také otázky, ktoré sú v spoločnosti aktuálne aj desiatky rokov po napísaní piesní.

Foto: Martin Špelda

Facebook X E-mail WhatsApp