Medzinárodný festival pravoslávnej hudby Archaion Kallos uviedol 14. októbra dve čisto zborové, ale inak veľmi odlišné diela. V kostole sv. Václava na Zderaze zaznela premiéra Dvoch duchovných piesní Jana Ryanta Dřízala nasledovaná ikonickým Schnittkeho Koncertom pre miešaný zbor. Spieval ansámbel Pražští pěvci.

Archaion Kallos je už neodmysliteľnou súčasťou pražskej koncertnej jesene. Vďaka jasne nastavenému zameraniu na pravoslávie sa festivalovému tímu a spolku Philokallia pod vedením Maria Christou darí vytvárať skutočne špecifický program. V prípade recenzovaného koncertu siahli organizátori po novšej hudbe, ktorá má na Archaion Kallos vždy svoje miesto. Pevnou súčasťou programu sú však aj uvedenia starobylých hudobných prejavov a sprostredkovanie kontaktu so vzdialeným svetom Byzancie. Názov festivalu sa dá preložiť ako „pôvodná krása“, čím odkazuje na krásu rajskej záhrady. Hľadanie tohoto ideálu je podľa organizátorov súčasťou každej duchovnej hudby. Je treba povedať, že tento presah je z činnosti festivalu autenticky cítiť.

Večer otvorila dvojica piesní Jana Ryanta Dřízala. Sloveso „otvoriť“ volím v tomto prípade schválne. Rozsah skladby totiž dielo predurčil k úlohe akéhosi prológu koncertu, hlavne v porovnaní s omnoho rozmernejšou Schnittkeho kompozíciou. Nemyslím to pritom v žiadnom prípade hanlivo, i keď si dokážem predstaviť program, v ktorom by piesne vyzneli adekvátnejšie. Dřízalova skladba je ukážkou precíznej kompozičnej práce, v ktorej autor dosahuje výsledok použitím jednoduchých, starostlivo volených prostriedkov. Štruktúra je priezračná, hudba plynie prirodzene, hlavne vďaka spevným, plastickým melódiám. Harmonicky sú piesne často postavené na útvaroch klasickej harmónie, pre ktoré autor nachádza tradičné, ale aj neopočúvané vzťahy. Piesne budia dojem, že ich obsah nemohol byť vyjadrený inak a presvedčivejšie, že ich autor doviedol presne do takého tvaru, aký potreboval. Asi preto nie sú obťažkané množstvom materiálu – ak niekto vie, čo chce povedať, dokáže to zdieľať jednoducho. Napokon, témou Dvoch duchovných piesní je láska a Dřízal ich venoval svojej manželke. V texte nájdeme verše z Piesne piesní a samotné skladby nesú názvy Beloved (Nevesta) a Lover (Ženích). Toto rozdelenie sa zrkadlí aj vo faktúre, v prvej piesni nesú melódiu viac ženské hlasy, v druhej (aspoň zo začiatku) mužské. Pražští pěvci pod vedením Stanislava Mistra dali dielu príjemnú, rozjasnenú fazónu. Najlepšie v ich podaní zneli plnšie úseky v hustejšej sadzbe. V odhalenejších líniách jednotlivých hlasov bolo o viac počuť drobné nepresnosti v nástupoch či odsadeniach. 

Koncert pre miešaný zbor od Alfreda Schnittkeho mnohí radia ku kľúčovému repertoáru pre tento typ obsadenia. Skladba z osemdesiatych rokov reprezentuje neskorý skladateľov štýl. Nadväzuje tu na svoje predošlé estetické východiská, zároveň sa obracia k svojim predchodcom. Nevyhýba sa postupom raného viachlasu ani disonanciám odkazujúcim k moderne. Netreba asi komentovať, že je táto kombinácia sugestívna, ale interpretačne náročná. Ako predlohu volí Schnittke Knihu nárekov Gregora z Nareku. Nežnému odrazu duše plnej svetla u Jana Ryanta Dřízala sme sa vzdialili, Schnittke spracováva veľmi komplexné pohnútky, prosby a túžby – hlavne tú po spáse. Vďaka prednesu českého prekladu (sugestívna sopranistka zboru Leontýna Sýkorová) malo publikum možnosť zastaviť sa a premýšľať nad vyznením textov. Súdržnosť cyklu to ale podľa mňa narušilo.

Pražští pěvci spievali Schnittkeho dielo vo výsostne komornom obsadení. To samozrejme nie je neobvyklé, trochu početnejšie zastúpenie by ale možno bývalo viedlo k mohutnejšiemu a hlavne kompaktnejšiemu výsledku. Pri delení skupín už totiž zneli jednotlivé party aj v chrámovej akustike trochu individualizovane. Takisto dynamické kontrasty by tým získali na pôsobivosti. V rámci skupín zároveň často vynikali soprány, čo samozrejme vyplýva aj z partitúry, Schnittke im občas predpisuje naozaj veľmi vysoké, výrazné frázy, ktoré poslucháča pri nástupe zaskočia. Predsa len bola však obdivuhodná technická zbehlosť speváčok občas spojená s ostrejším prejavom (navyše som im sedela naproti, považujem za dôležité to zmieniť). Každopádne sa ale zbor s týmto komplikovaným kusom vysporiadal veľmi dobre. Stanislav Mistr viedol „pěvce“ energicky a spoľahlivo, často s veľkou naliehavosťou. Jeho zbor má pritom dobrú intonačnú disciplínu a orientáciu v partitúre. K devízam prevedenia patrila aj skutočnosť, že interpreti vhodne vystihli charaktery jednotlivých častí. V najdlhšej prvej časti O povetitel‘ suščego vsego nastolili tajomnú atmosféru, v druhej s názvom Sobranje pesen sich, gde každyj stich dodali hudbe ešte trochu viac pochmúrnosti, ktorú však rozrušili v nádejnom „alleluja“. V poslednej časti si potom nechali priestor na gradáciu, aby mali priestor stišovať záverečné „amen“. Intenzite a hĺbke Schnittkeho diela bolo učinené zadosť.

Foto: Facebook Philokallia ensemble

Facebook X E-mail WhatsApp