Festival Hudební fórum Hradec Králové zahájila v utorok 13. októbra domáca Filharmonie Hradec Králové. Dvadsiaty druhý ročník podujatia odštartovala hudba Thomasa Adèsa, Esa-Pekku Salonena a Magnusa Lindberga. Koncertu vďaka výberu diel dominovali hneď dva sólové party v rukách Evy Bublové a Miroslava Beinhauera. Dirigoval Joonas Pitkänen.

Hudební fórum Hradec Králové nesie podtitul festival „soudobé orchestrální hudby“, čím sa v českom kontexte akredituje do pomerne vzácnej kategórie udalostí. Štyri tohtoročné koncerty festivalu sú v dramaturgii Marka Hrubeckého sondami do toho, ako sa pre orchestre píše v posledných desaťročiach. Zároveň si ale organizátori ponechávajú možnosť prepojenia s minulosťou a vyberajú diela, ktoré odkazujú na tradíciu či jednoducho na hudbu predošlých generácií. V rámci prvého programu festivalu tak mohlo publikum počuť hudbu trochu skladateľov mimoriadneho renomé a sledovať, ako sa vzťahujú k hudobnej histórii. Je možno škoda neponúknuť v rámci takto ojedinelého festivalu aj radikálnejšie pohľady. Chápem však, že by taký prístup okrem iného vyžadoval ešte viac interpretačnej a poslucháčskej skúsenosti – na margo toho dodajme, že bol koncert zaradený do štandardnej abonentnej rady. 

Prvou skladbou programu boli Tri štúdie z Couperina od Thomasa Adèsa. Autor zachytáva v priezračnej faktúre týchto kusov delikátny charakter Couperinových Pièces de Clavecin. Viac než novátorskými postupmi obohacuje barokové idiómy farebnou inštrumentáciou. Dielo je písané pre komorný orchester, vyžaduje si súhru, presnosť, ľahkosť. Súdiac z počutého sa pre komornú zostavu Filharmonie Hradec Králové stala táto charakteristika paradoxne najproblematickejšou z celého večera. Ku krehkej štruktúre pristupovali hráči s opodstatnenou opatrnosťou. Tá im však až zväzovala ruky, melódiám uberala na vzdušnosti (prvá štúdia) a rytmom na presnosti (druhá veta). Subtílna dynamika navyše komplikovala exponované sólové línie, ktoré potom v dychových nástrojoch (všimla som si v tomto ohľade hlavne trúbku, flauty) nemali dostatočnú zvukovosť a nezriedka kolísali aj intonačne. Obzvlášť komplikovanou sa po viacerých stránkach javila druhá štúdia. Vyžaduje veľmi pohotovú komunikáciu, nástroje sa majú skrze krátke motívy ležérne „zhovárať“, čo však v podaní dirigenta Joonase Pitkänena a královohradeckých neznelo zrozumiteľne. Lepšie naopak vyznela vážnejšia tretia štúdia. V tej sa ansámblu podarilo nájsť oporu v jednoznačnejších frázach, do ktorých sa aj pojatím dirigenta dostalo viac uvoľnenosti. 

Koncertantná symfónia pre organ a orchester sa označuje za Salonenovo riešenie otázky komponovania pre organ a orchester. Použitie žánru koncertantnej symfónie, ktorá získala popularitu hlavne v klasicizme, sa javí ako naozaj dobrá voľba. Organ v popredí nestojí celý čas, dostáva sa do rôznych interakcií s orchestrom. Obzvlášť pozoruhodne dokáže Salonen kombinovať nesmierne bohaté farebné možnosti sólového nástroja a celého orchestrálneho aparátu. Je pravdou, že ešte v úvode skladby bolo na filharmonikoch (tentokrát obsadených už v „symfonickom“ počte) badať stopy neistoty. Celok sa do presvedčivého tvaru dostával pomalšie, napriek pomerne pevnému vedeniu Joonasa Pitkänena. Pozitívne potom tento proces ovplyvnila aj Eva Bublová. Ansámbel sa však čoskoro dokázal výborne aktivizovať v tutti miestach, vo väčšom zvuku a takisto v zreteľne melodických, lineárne vedených úsekoch. Vďaka tomu skladbe nechýbal efekt. Sekcii dychových nástrojov sa nevyhýbali určité technické problémy (predovšetkým v lesných rohoch), na druhú stranu však napríklad v trúbkach zneli veľmi dobre aj náročné úseky, v ktorých zvuk orchestru adekvátne vypointovali. Čo mi však chýbalo bola jasnejšia, plastickejšia stavba celku, menej zameraná na jednotlivé, hoci starostlivo prevedené úseky. Najzreteľnejšie to bolo v tretej časti s názvom Montáž duchov. Už z názvu vyplýva, že sa táto hudba skladá z množstva kontrastných dielov a fragmentov. Pitkänen viedol orchester ku koncentrovanému pojatiu každého z úsekov. Zameranie na detail však, aspoň z môjho pohľadu, viedlo k nedostatku ich súvislostí. Čo sa týka organistky Evy Bublovej, poznamenajme, že sa nesnažila o krikľavé, ohromujúco brilantné prevedenie. Sústredene prednášala svoj part, výborne sa dokázala prepájať s orchestrom a rovným dielom sa podieľať (aj skrze registráciu) na pestrosti výsledku. Jej hranie bolo premyslené, postavené na znalosti všetkých vrstiev partu – naplno som si to uvedomila napríklad v quasi kadencii na konci druhej časti. A ak mi v prvých dvoch vetách občas predsa len chýbala väčšia priebojnosť organu, v poslednej, najexpresívnejšej časti Bublová dokázala, že si niektoré prostriedky možno len šetrila na ten správny moment. 

Na záver znel Koncert pre klavír a orchestr č. 3 Magnusa Lindberga, koncipovaný skoro ako esej o možnostiach klavíru – a tiež o možnostiach klaviristu či klaviristky. Lindberg totiž dielo písal pre Yuju Wang a treba povedať, že táto interpretka už stihla vytvoriť referenčnú podobu tohoto koncertu. Miroslav Beinhauer mohol k takémuto východisku pristúpiť buď ako k problému, alebo ako k výzve: a neprekvapivo si vybral to druhé. Koncert pojal po svojom a zužitkoval svoje silné stránky. K tým patrí výborná orientácia na klaviatúre. Znie to ako samozrejmosť, Beinhauer sa však ako hráč s bohatými skúsenosťami so súčasnou hudbou dokáže v akokoľvek rozoklanej faktúre pohybovať cieľavedome a s ojedinelým nadhľadom. Žiadna „šmíra“. S tým súvisí aj voľba úhozu, vďaka ktorej Beinhauer dokáže vniesť rozlíšenie aj do veľmi hutných textúr. Celkovo sa sólista držal umiernenejšej, až lyrickejšej linky diela. Napríklad už na začiatku som si všimla výrazné použitie pedálu, ktoré frázam trochu zbrúsilo hrany. Je to zaujímavý pohľad. Beinhauer hral totiž stále pevne, nepristupoval ale k tvrdosti a ostrosti – v tretej časti mi už chýbala, celok by tým vygradoval. Výborne zahraná bola druhá veta, podľa tradície pomalšia, ale kvôli plným, po celej klaviatúre rozmiestneným súzvukom veľmi komplexná a závažná. Filharmonie Hradec Králové sa v koncerte prejavovala ako veľmi pozorný partner. Sláčiková sekcia vytvárala v úvode každej vety až impresionistickú atmosféru, dychová sekcia znela kompaktne, potrebnú špičku ich zvuku opäť tvarovali plechové dychy spolu s bicími. Orchestru boli evidentne blízke romantizujúce, filmové plochy. Menej už bolo počuť Bartóka, ktorého Lindberg uvádza ako jeden z inšpiračných zdrojov. V tejto estetike však ostal orchester aj Pitkänen konzistentní a rozhodnutie tak pôsobilo legitímne. Fokus na detail komentovaný v diele Salonena úplne nezmizol, energia diela a protagonistov však fungovala dostatočne silne na to, aby dielo upútalo. 

Filharmonie Hradec Králové dostala na tento večer náročné zadanie. Pripomeňme, že nejde o orchester orientovaný na súčasnú hudbu. V ich abonentných programoch sa občas objavia klasici 20. storočia, ani to ale nie je pravidlom. Medzi (husto popísanými) linajkami partitúry ale dokázalo teleso spolu s dirigentom nájsť povedomé miesta a stavať na svojich kvalitách. Vďaka tomu sa s dramaturgiou vysporiadalo so cťou. 

Foto: Anežka Krupková

Facebook X E-mail WhatsApp